Keďže sny nemajú obmedzenia, sníva o rozľahlom kaštieli, v ktorom by mohla hostiť svojich priateľov. Božidara Turzonovová nám okrem iného prezradila, že nenávidí konkurenčné ťahanice a len ťažko si hľadala vzťah ku komerčnému seriálu.
Nedávno ste prezradili, že pred rokmi bolo herectvo oveľa náročnejšie, či už na kondičku, alebo na prípravu. Že človek často nemal čas ani na spánok. Prečo to podľa vás bolo ťažšie?
- V prvom rade preto, že úlohy boli naozajstnými úlohami. Boli sýte rovnako ako témy a dramatické útvary. Človek musel byť dokonale pripravený a hlboko zasvätený, aby rolu zapracoval do seba. Musela som sa zapodievať hudbou, partitúrami, inokedy zase literatúrou či výtvarným umením. Otváralo mi to nové obzory, ktoré ma nesmierne obohacovali. Fyzická náročnosť bola napríklad aj v tom, že neviem, čím to je, no filmárom sa vždy letné scény podarilo robiť koncom októbra a zimné scény, keď už začínali pučať stromy. Dnes je to zase náročné napríklad preto, že musia mladí herci vedieť dobre spievať i tancovať. Musia sa ukazovať v Let´s Dance či Showdance, ale aspoň budú v niečom dobrí. Aj to sa im zíde.
Za čím vám je, po hereckej stránke, najviac ľúto?
- Chýbajú mi témy. Lebo práca na seriáli, to je práca na čisto komerčnom produkte, ktorý má svoju pozvoľnosť a typizáciu. Napríklad aj formát ako Let´s Dance je zatypovaný vekovo aj typovo a takmer presne viete, kedy vypadne ktorý pár. Je to produkt, je to skrátka tak. Avšak pri témach občas zavadíte aj o to, čo sa tak oduševnene nazýva umenie.
Takže vy ste si k seriálu Panelák museli dlho hľadať cestu? Dlho ste v rámci neho hľadali niečo pekné?
- Na Paneláku si cením to, že je to pôvodný seriál, ktorý zhodou okolností píše môj žiak Andinko Kraus. Naše postavy sú veľmi milé, ja sa na tej mojej panej zabávam. Ale ako vravím, je to komercia.
Čiže ste dlho zvažovali, či túto prácu prijmete, alebo nie?
- Už predtým som v Prahe prijala účinkovanie v seriáli Letisko, takže som mala akú-takú predstavu. To som si však aspoň vravela, že budem mať možnosť cestovať do Prahy, ktorú veľmi ľúbim. Dnes však, žiaľ, ani filmy, ktoré robí Praha, nie sú celkom podľa môjho gusta. Nie sú to skrátka moje témy. Škoda. Už by mohli prísť trošku kvalitnejšie a hlbšie.
Vaša postava pani Jany Nitschneiderovej je postavou herečky-ochotníčky, ktorá disponuje všetkými najhoršími maniermi veľkej hviezdy. Spozorovali ste niekedy, v rámci civilného života, nejaké aj na sebe?
- Nemôžu ma chytiť maniere, keďže vždy, keď prídem domov do nášho bytu na treťom poschodí, musím zobrať moju nákupnú tašku na kolieskach, s ktorou sa asi nechám aj pochovať a ísť nakúpiť. A pritom sa tváriť normálne. Nemám, žiaľ, ticho sa pohybujúci personál. Na Slovensku si nemožeme nahovárať takéto veci, pretože je to komické.
Čiže ste naozaj nikdy nepotrebovali vytriezvenie?
- V žiadnom prípade. Naozaj nikdy.
Pýtam sa, pretože v jednom z rozhovorov ste spomenuli, že máte zaujímavý zlozvyk. Veľmi by ste sa chceli správať ako milionárka, akurát vám to, žiaľ, realita nedovolí.
- To áno. Duševným založením som milionárka.
Čo také by ste si dopriali, keby ste ňou naozaj boli? Ako by ste samu seba nechali rozmaznávať?
- Už sme sa aj s kamarátkami o tom veľakrát rozprávali. V prvom rade by som mala pekný kaštieľ. Veľký a rozložitý, ktorý by bol vždy plný našich priateľov. Kto by chcel hrať golf, nech sa páči, nech hrá golf. Kto by chcel jazdiť na koni, nech jazdí... Veľmi sa mi páči grandióznosť. Aby si človek mohol dovoliť byť veľkodušný. To by sa mi naozaj rátalo.
Vraj je vaším zlozvykom aj to, že máte veľmi rada zákusky a nedokážete si ich odoprieť...
- No áno, ale čím ďalej, tým viac si ich už nemôžem dopriať. Každý však má nejaké takéto drobné neresti.
Prezraďte ešte nejaké.
- Bola som veľká fajčiarka, ale už nie som. Akurát sa však teraz musí človek krotiť v jedení, keďže vekom funguje spaľovanie pomalšie a pomalšie...
Ako sa vám podarilo prestať fajčiť? Máte takú pevnú vôľu?
- Vlastne ani neviem. Podarilo sa mi to zrejme tak, že som to veľmi, veľmi, veľmi chcela. Aj v Paneláku to moja postava rieši a presne tak to aj bolo.
Čiže táto časť seriálu bola vytvorená na základe reality?
- Veru áno.
A nezneužíva trošku Andy Kraus, keďže vás predsa len veľmi dobre pozná, tieto svoje vedomosti o vašej osobe? Nepoviete si niekedy, že hádam až toľko by na vás prezrádzať nemusel?
- Našťastie to nepreháňa. No s tým fajčením ma prezradil. Vždy som všetkých svojich študentov naučila fajčiť. Keď sa na tom teraz zamyslím, je to strašné...
Ako vychádzate so svojím hereckým kolegom Jurajom Slezáčkom?
- Veľmi dobre. Takpovediac úplne normálne. Poznáme sa skutočne veľmi veľa rokov, takže... Vidím, ako sme zostarli. Naozaj fungujeme bez nejakých problémov.
Čo sa týka vašich rolí, povedali ste, že žiadna súdna žena, ktorá by nebola na liekoch, by nevydržala to, čo profesor Blichár v Paneláku pani Nitschneiderovej robí. Pozerá sa za mladšími, neustále chodí na rumík...
- Naozaj si myslím, že normálna žena by mu to netolerovala. Neviem. O mojej postave všetci hovoria, že ho sekírujem. Ale Jana Nitschneiderová to robí len v tom zmysle, že choď spať, nebuď dlho hore, jedz... Chce mu len dobre. Možno je najviac otravná tým, že sa oňho až prehnane stará.
A vy ste v civile k manželovi tiež takáto starostlivá?
- Neviem to o sebe až takto vyhlásiť. Človek si však naozaj musí dávať pozor, kedy je otravný starostlivosťou. Musí proste ustriehnuť mieru.
Väčšinou ľudia robia takéto chyby najmä pri vnúčatkách. Rozmaznávajú ich prehnanou starostlivosťou. Viete si teda pri vnúčatách povedať, kedy je načase použiť ručnú brzdu?
- Mám skvelé vnúčatká a nemyslím, že by som ich nejako rozmaznávala. Len tak normálne. Snažím sa ich brávať do divadla na predstavenia, prispieť im vždy na niečo, po čom túžia...
Nedávno ste dostali cenu Kvet Thálie. Ako vnímate takéto ocenenia?
- Samozrejme, že mi každé veľmi dobre padne. Je to taká milá, tichá a hrejivá satisfakcia. Vnímam to asi ako každý. Som potešená a polichotená a hlavne, že sa zase uistím, že má moja práca zmysel a že ju niekto vníma pozitívne.
Vraj doslova neznášate konkurenčné boje. V dnešnom svete to však preto máte asi dosť ťažké...
- V prípade akýchkoľvek konkurenčných ťahaníc odchádzam. Nebaví ma to, nudí ma to... Mne sú takéto asertivity smiešne. Boj o prestíž je mi proti srsti. Moju prácu mám rada a robím ju najlepšie, ako viem. A keď sa niekto pechorí a robí taký ten selfmarketing, to ma naozaj nebaví. Vykresľovať samu seba v bulvárnych plátkoch stále tak, ako si želám, aby ma ľudia vnímali, ma už nudí.
Celý život ste verná Slovenskému národnému divadlu. Nikdy ste nemali zajačie úmysly? Čím si vás táto scéna tak pripútala?
- Neviem, bolo to také prirodzené. Úplne organické. Skončila som školu a ešte počas nej som v SND hrala dve predstavenia. Takže takou prirodzenou cestou som prešla zo školy rovno do národného a stala som sa kolegyňou mojich pedagógov.
Nikdy ste neuvažovali zmeniť to? Predsa len, ponuky bývajú lákavé...
- Nie. Takéto pevné zázemie mi vyhovovalo. Národné divadlo je skutočne moja materská loď a ak som aj hrávala inde, napríklad v pražskom Národnom divadle, alebo teraz v Brne, boli to len príležitostné hosťovačky. Vždy vzrušujúce, ale sporadické.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
