KOŠICE. Dvadsať rokov je očami hendikepovaných ľudí pri súťažení v tejto aj pre vidiacich ľudí náročnej športovej disciplíne. Navádza hráčov, oboznamuje nováčikov s hracou dráhou a prežíva s nimi úspechy i sklamania.
Päťdesiatsedemročného Jozefa k trénovaniu priviedla láska. „Manželka je prakticky nevidiaca. Keď začala hrať kolky, vodil som ju na tréningy. Po čase jej tréner odišiel a hráčov nemal kto viesť, preto požiadali o pomoc mňa. Tak som sa v roku 1992 začal venovať nevidiacim kolkárom."
Pomohol kolkom na súťažnú scénu
O rok nato sa pán Jozef stal predsedom šporovo-technickej komisie nevidiacich a slabozrakých kolkárov na Slovensku. „Len postupne sme sa dostávali na medzinárodnú scénu a zaznamenávali prvé úspechy. Chceli sme dosiahnuť, aby tak ako v iných športoch pre nevidiacich mali aj kolky vlastné majstrovstvá."
Práve toto predsavzatie viedlo k tomu, že kolky sa stali oficiálnym športom medzinárodnej športovej organizácie nevidiacich IBSA (Internationale Blinde Sport Association). Jozef bol jedným z hlavných iniciátorov tejto myšlienky.
"Po preštudovaní pravidiel nevidiacich a slabozrakých kolkárov z Poľska, Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Nemecka a Českej republiky som zostavil a zhrnul základné pravidlá tak, aby boli akceptovateľné a priechodné na schválenie IBSA. Napokon bol tento šport zaradený medzi ostatné športy IBSA pre nevidiacich. Hneď nato sme v Košiciach usporiadali prvé majstrovstvá Európy. Šampionátov sa zvyčajne zúčastňuje asi sto ľudí, čo je na šport hendikepovaných pomerne veľké množstvo. Je to zrejme kvôli tomu, že sa hrá v družstvách i jednotlivcoch."
Úspešní medailisti
Jozef trénuje nevidiacich kolkárov v Košiciach, súťažne hrávajú každý týždeň, „A" družstvo hrá v prvej lige a „B" družstvo v druhej. Okrem toho nevidiaci súťažia aj s nehendikepovanými v mestskej lige, ktorá im nahrádza tréningy. A vôbec tam nie sú iba do počtu. Raz už skončili na 3. mieste z dvanástich družstiev. Tento Košičan pripravuje aj reprezentáciu Slovenska. Pri zápasoch zverencov nesmie chýbať. Kolky ho tak časovo dosť vyťažujú, čo ho oberá o čas s rodinou.
„Kým hrávala aj manželka, neprekážalo jej to, ale teraz trochu namieta," hovorí sympatický pán s úsmevom. Vzápätí zvážnie a dodáva: „Už mi je ľúto nechať týchto ľudí, keď som s nimi strávil toľko času a podarilo sa mi priviesť ich k niekoľkým úspechom."
Cenné kovy vybojovali viacerí športovci pod jeho taktovkou. Hrdí sa aj zlatými, striebornými a bronzovými medailami z majstrovstiev Európy i sveta. Prvý svetový šampionát sa taktiež ako európsky odohrával na košickej pôde. Nevidiaci a slabozrakí z celého sveta si sily zmerali v Steel Aréne.
Navádzajú doska i tréner
Hrať kolky majú často problém aj zdraví ľudia. Preto môže byť pre mnohých záhadou, ako môže človek so slabým alebo žiadnym videním dosahovať dobré výsledky. „Práve to je na tom športe to vynikajúce. Keď hrajú, venujú sa pohybovej aktivite a ešte si aj cibria priestorovú orientáciu."
Na to, aby našli smer, ktorým hádzať, im slúži takzvaná náhodová doska, teda pás v strede rozbežiska. „Hráč sa postaví na stred náhodovej dosky a keďže nevidí, len pomyselne hádže guľu pred seba. Ja ako jeho navádzač ho usmerňujem, aby mal predstavu, kam hádzať. Títo hráči hrajú len po pamäti."
Majú na očiach klapky
Nevidiaci a slabozrakí hráči vo svojich súťažiach hádžu guľou len do plne postavených kolkov. Pri súťažiach so zdravými skúšajú hrať aj dorážku kolkov, ktoré netrafili na prvý raz.
Zaujímavosťou je, že nevidiaci v kategórii B1 majú pri hre na očiach čierne klapky. Je to preto, aby si boli všetci úplne rovní. Niektorí totiž rozoznávajú svetlo a tmu, iní vôbec nič. Kategória B2, to sú športovci prakticky nevidiaci a tiež potrebujú navádzača, kategória B3 sú slabozrakí športovci, ktorí ešte niečo vidia, a preto hrajú sami. Trénerom môžu byť usmerňovaní mimo hrací priestor.
Tréner priznáva, že nevidiacim treba venovať určitú dávku trpezlivosti. Treba ich najmä usmerňovať. „Nevidiaci je nevidiaci. Rovnako ako zdravý človek, pokiaľ sa mu darí, tak má dobrú náladu, ale keď nie, tak je nervózny. Vtedy ich treba povzbudiť a usmerniť."
Záujem o kolky klesá najmä u mladších vekových skupín. Tie sa podľa Jozefa radšej ako športu venujú počítačom. Priemerný vek súčasných hráčov kolkov je okolo 40 rokov. Najstarší člen je zrejme unikát v rámci Slovenska, má 85 rokov. „Tí, čo hrávajú teraz, sú z generácie, ktorá sa o seba musela postarať sama. Často sa venujú aj iným športom ako lyžovanie, šach, beh, atletika či plávanie. Do športov sa ešte zapájajú aj rodiny, kde má okrem rodičov zrakové postihnutie aj dieťa, no sú tu aj s kombinovaným postihnutím - hlucho-slepí."
Ťažký odchod
Nerozmýšľal niekedy Jozef nad tým, že bude trénovať zdravých hráčov? „Venoval som sa týmto ľuďom, pretože to bolo pre mňa zaujímavé. Zvykol som si na nich. Je to viac-menej dobrovoľné. Niekedy do toho musí človek vraziť aj vlastné financie. Keď som s tým začínal, tešil som sa, že môžem pomáhať iným ľuďom. Keď hrávala manželka, bol som rád, že som s ňou. Teraz tu síce nie je, ale bude ťažké odtiaľto raz odísť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
