Vystúpenie páru Mikloš-Radičová k založeniu „Európskeho menového fondu" pokračovalo síce v populistickom duchu, v akom natierajú Fica s Počiatkom a sú slepí k tomu podstatnému. Pozitívne azda je, že vnášajú do kampane kardinálnu tému a do povolebných dní nádej, že otázka verejných financií vyrastie v prioritu, hoci o nej nemajú, oni ani konkurenti, v programoch ani slovo. Nie je isté, že pod ťarchou nových slovenských nákladov na euro vo výške 5,2 miliardy eur (Grécko + prevencia), resp. potreby parlamentného schvaľovania, sa tak aj stane a propaganda sa rýchlo nevráti k „dôstojnému životu, najmä pre mladé rodiny" a podobne. Svitla však nádej.
Populizmus je v tom, že politická debata po linke, či Fico-Počiatek mali-nemali, mohli-nemohli urobiť v kauzách Grécka a „záchranného mechanizmu" eura iné rozhodnutia, než urobili, je absolútne scestná. (Teda, samozrejme, mimo obchádzky parlamentu, čo je škandál prvého stupňa.) Predstava, že SR ako člen eurozóny s 1-percentnou váhou na celom spolku (podiel v ECB) sa mohla akosi vytiahnuť z prijatých rozhodnutí, či ich nejako blokovať či meniť, je natoľko absurdná, že ani do manifestu dadaizmu by sa nedostala. Taký obraz ani Hieronymus Bosch nenamaľoval, na ktorom by Fico, ktorý čaká z eurofondov 11 miliárd eur, udrel do stola, že on teda Merkelovej(a spol.), ktorá to celé Slovensku posiela ako dar, kašle na hlavu, lebo to je „morálny hazard", „obrátená solidarita", a pod. No.
Názor, že „neplatí, že sme svedkami runu na všetky vládne dlhy", zastáva napríklad aj „nobelista" Paul Krugman. Na jeden taký však existuje päť opačných. Tým je povedané, že pohľad SDKÚ na epochálne rozhodnutia EÚ-MMF je plne legitímny ako opozičný-menšinový. Aj v tom zmysle, že „nie" Grécku by nemalo efekt okamžitých výpredajov dlhopisov Portugalska, Španielska (atď), s následným útokom vkladateľov na banky. Ale ignorovať masaker na trhoch, ktorý dávali svetové médiá týždeň v priamom prenose (stačilo sa pozerať), a hlásať, že „Fico „podporuje pôžičky preto, lebo nám hrozí rovnaká situácia", a že „každý vidí, že je to kamufláž", je jednoducho nonsens. My vieme, že je kampaň, politické zápasy ale zúria všade.
Cez to všetko platí, že chytením sa témy priniesla SDKÚ na Slovensko konečne podstatnú diskusiu, a v princípe (teda s vyššie uvedenými výhradami) i zdravý náhľad na problém dlhovej krízy. Sú síce omeškaní a dezorientovaní, keďže pohrúžení do www.ukradli.sk (a pod.) ani nevedeli, čo sa deje vo svete, avšak za reči o reformách, ku ktorým má smerovať Európa, a o zodpovednosti, sa dajú chytať či už teraz v kampani, alebo vo vláde, ak ju budú tvoriť či budú jej súčasťou. Z politického účelu a zrejme i marketigového zámeru (sympatizanti KDS, OKS), ktorý hrozne preráža a prekáža, sa vracajú dokonca k reformnému étosu, teda tomu najlepšiemu, čo v SDKÚ bolo a v opozícii úplne vyschlo. Či to bude na niečo dobré, nevedno, ale od Smeru sa nedá čakať vôbec nič rozumného.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
