Na pódiách srší vtipom a ako vraví, vďaka svojmu rušnému a rýchlemu spôsobu života sa cíti byť omnoho mladší, ako sú jeho rovesníci. V civile však miluje pokoj, ticho a dobré pivo. Tvrdí, že obe svoje deti rozmaznáva rovnako a nebude mu vadiť, keď sa z Matěja stane slávny hokejista a Sára zakotví v bohémskej spoločnosti. Z
Myslíte si, že máte čuch na správnych ľudí? Viete odhaliť, keď to na vás niekto hrá?
- Musím povedať, že rokmi už tento odhad mám. Asi tak v 80 percentách dokážem ľudí odhadnúť, čo sú zač. Prišlo to však, samozrejme, so životnými skúsenosťami a pribúdajúcimi rokmi. A je to asi takto normálne. Človek sa vyvíja.
Aj ste sa niekedy v niektorých ľuďoch popálili?
- No jasné, mnohokrát. Ale to asi k životu tiež patrí. Pokiaľ sa niekto nenarodí s neomylným inštinktom na ľudí, tak má asi rovnaké skúsenosti ako ja.
Akými ľuďmi sa rád obklopujete? Aké vlastnosti na nich vyhľadávate a ktorí sú vám viac sympatickí?
- Ide o ľudí úprimných a možno to znie banálne a blbo, ale o ľudí dobrých. Hoci každý z nás má v sebe niečo diabolské. Ale to treba brať s humorom.
Máte dve deti a tie určite tiež občas riadne vystrkujú rožky...
- Presne tak, ale úplne normálne. Ostatne ako všetky deti. Ale popravde, vždy za chyby detí môžu ich rodičia. Takže je to v podstate náš problém. Moja generácia bola vychovávaná oveľa prísnejšie. Ja som vo výchove našich detí ďaleko benevoletnejší, ako boli moji rodičia. Moje deti majú všetko a je to ešte o to horšie, že sú postihnuté známym menom. Snažím sa im vysvetľovať, ako sa majú správať a že musia byť o triedu lepšie ako ostatní. Pretože bohužiaľ, vždy na ne budú ľudia pozerať ako na mladého Dejdara a mladú Dejdarovú, so zdôraznením - pozrite sa na ne.
A rozumejú tomu?
- Niekedy je naozaj veľmi ťažké vysvetliť im to, pretože deti nechápu, prečo
to má tak byť. Ja to tiež nechápem, ale snažím sa im nejako vštepiť, aby na to boli zvyknuté a hlavne sa ich snažím od spoločnosti a týchto zlých vecí držať čo najďalej.
Väčšinou človek nechce opakovať chyby rodičov a vraví si, že vo výchove vlastných detí bude postupovať úplne inak, ako bol sám vychovávaný. Pristihnete sa niekedy apredsa len pri tom, že ste postupovali rovnako ako váš otec?
- Kým ešte len smerujem k nejakému rozhodnutiu, tak ešte som schopný uvedomiť si to a snažím sa to akoby urobiť inak. Pokúšam sa vždy vcítiť do toho, ako som sa cítil ako dieťa. Druhá vec však je, že sme vyrastali v ťažkom komunizme v dobe normalizácie za boľševika, teda za úplne inej spoločensko-politickej situácie, než majú deti, zaplaťpánboh, dnes. Takže je to skutočne neporovnateľné. To, čo sa dialo za nás, keď sme žili v permanentnom klamstve, keď sa niečo hovoriť mohlo a niečo nesmelo a čo sa hovorilo, tak sa tak nemyslelo, to bol oveľa väčší hokej, než majú deti v hlavách dnes. Čiže zo všetkého najviac sa sústredím na to, aby z nich vyrástli úprimní, dobrí a čestní ľudia.
Matěj má 11 rokov. Už ním riadne máva puberta?
- Trošičku áno. Puberta sa začína, ale on hrá hokej, a to už naozaj veľmi vrcholovo, za Spartu Praha, takže na pubertu veľmi nemá čas. Je totiž v permanentnom záprahu škola, tréning, zápas a domov, čiže zatiaľ nič iné nestíha. Puberta sa prejavuje len tak zbežne. Skôr máme s manželkou problémy s tým, aby si uvedomil, že ešte stále je dôležitejšia škola ako hokej. V tomto veku totiž ťažko povedať, či z neho niečo bude, alebo nebude a ako to s ním zamáva. Takže sa ho snažíme viesť k tomu, aby sa v prvom rade dobre učil a získal čo najviac vedomostí.
Boli by ste rád, keby z neho bol hokejista?
- Pravdupovediac, vôbec by mi to nevadilo. Podporoval by som ho, ale hovorím, že by som chcel, aby mal hlavne nejaký základ vo vzdelaní. Veľmi dobre totiž viem, akú životnosť má hokejová kariéra a vo chvíli, keď normálni ľudia začínajú kariéru pracovnú, tak športovci tú svoju končia. Väčšinu života teda strávi, pokiaľ by aj hral hokej, ako neaktívny hokejista a musí mať nejaký základ, aby vedel, že sa potom ešte môže niečomu venovať.
Teraz je v pomerne háklivom veku. Už ste spolu absolvovali aj chúlostivejšie chlapské rozhovory?
- Našťastie vôbec nie. Baby ho zatiaľ nezaujímajú, aspoň teda, čo sa snažím pozorovať. Toto sme ešte neriešili.
A viete si predstaviť, že vás to čoskoro čaká a skôr či neskôr sa toho budete musieť ujať?
- Predstaviť si to asi aj dokážem. Zatiaľ však neviem, akým spôsobom sa s ním o tom budem baviť.
Muži väčšinou viac rozmaznávajú dcéry. Je aj vaša princezná Sára vami viac rozmaznávaná?
- Je rozmaznávaná rovnako ako Matěj. Sára však zatiaľ nemá žiadne povinnosti a Matěj má tvrdý režim, čo chvíľami veľmi ťažko nesie. Je pomerne problematické vysvetľovať mu, že Sára má len päť rokov a nemôžu si byť v povinnostiach rovní. Inak sú to úplne rozdielne deti. Sára je veľmi muzikálna, má obrovskú fantáziu a zatiaľ to vyzerá, že je stvorená skôr do bohémskeho života.
Neuvažujete s manželkou ešte nad nejakým ďalším bábätkom?
- Určite nie. Určite. Myslím si totiž, že dve deti sú tak akurát a pri tom tempe a rytme života, ktorý vediem... Ten záprah je šialený. A navyše nie som nejaký veľký priaznivec toho, že by mali spolužiaci môjmu synovi vravieť, že ho vodí do školy deduško. Už by som na to asi nemal nervy. (Smiech.) Ale nikdy nehovor nikdy, že áno.
V marci ste oslávili menšie životné jubileum (45), čo však zase nie je taký vysoký vek. O mužoch sa vraví, že sú večnými chlapcami. Máte teraz predsa len pocit, že už máte dosť rozumu?
- Nie. Ešte nie.
Prečo to na sebe pozorujete?
- Neviem. Skrátka sa stále cítim oveľa mladší ako všetci naokolo.
Sú vaši rovesníci, možno práve odlišným spôsobom života, zostarnutejší?
- Samozrejme, sú. A naozaj je to akoby dané spôsobom môjho života. Mám napríklad spolužiakov, ktorí už sú deduškovia a babičky a majú vnúčatká. Tak to už proste je. Ja mám ešte len maličkú dcérku, takže sa aj vďaka nej neustále cítim byť mladý.
V takomto veku prichádza na pánov väčšinou druhá mladosť. Pozorujete na sebe nejaké podobné príznaky?
- Manželku naozaj meniť nechcem. Druhá mladosť ma teda ešte nezasiahla. A dúfam, že ani nezasiahne. (Úsmev.)
Akým spôsobom vás vaši blízki doma rozmaznávajú? Z čoho ste vždy namäkko?
- Úplne mi stačí, keď ma večer v chladničke čaká pivo. Nič veľké nepotrebujem.
V niektorom z rozhovorov ste spomínali, že nemôžete pozerať film bez toho, aby ste v ňom nehľadali chyby. Že máte takú miernu úchylku...
- Zase však nie nevyhnutne. Len vo chvíli, keď môj záujem o to, ako je to robené, preváži môj záujem o samotný dej. Keď sa mi film páči, tak chyby nehľadám. Je to akoby profesionálna deformácia. Ako keď si dá kuchár sviečkovú v inej ako svojej reštaurácii.
Aké filmy teda rád pozeráte bez toho, aby vás niečo rušilo?
- Pokiaľ mám možnosť, tak si len tak pustím telku. Niekedy ma čosi zaujme a inokedy to vypnem po piatich minútach. Prípadne sa pozerám na film, ktorý mi niekto odporučil. Lenže vôbec nemám čas, takže naozaj nie som nejaký veľký znalec kinematografie posledných rokov. Vždy si však vyberiem nejaký film napríklad na cestu vlakom.
Keď si náhodou nájdete čas pre seba, čo okrem pivka je podľa vás ideálny relax?
- Byť napríklad počas zájazdov celý deň v hoteli. Mňa to tak veľmi baví... Mám pokoj, nikto nič nechce, nikto ma neobťažuje... Chvíľu spím, chvíľu som hore a z izby vyleziem vždy až večer na predstavenie. Veľmi si tak odpočiniem.
Na vás je veľmi zaujímavé napríklad aj to, že ste sa dali pokrstiť až ako 23-ročný. Vraj ste k tomu dospeli preto, že ste nejaké zlé veci, ktoré sa vám v živote stali, nedokázali riešiť sám a verili ste, že vám pomôže viera. Aké zlé veci ste mali konkrétne na mysli?
- Vždy, keď sa mi niečo zlé prihodí, niečo zabudnem, prešvihnem, stratím, v sebe analyzujem, čím to asi je. Čo som kde premárnil, alebo na čo som sa vybodol. Väčšinou to má vždy istú súvislosť s menším či väčším hriechom, ktorý človek urobil. A tiež ma veľmi ovplyvnil páter, s ktorým som sa zoznámil vďaka Jirkovi Lábusovi. Žiaľ, zomrel veľmi mladý.
Je teda viera pre váš život veľmi dôležitá?
- Veľmi, pretože človek musí v niečo veriť. Pokiaľ v nič neverí, stáva sa menejcenným.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
