Do čoho sa pustí, to prekvitá. Umelecké projekty, ktoré nezriedka realizuje práve na východe Slovenska, vzbudzujú pozornosť i za hranicami. Vedie galériu pod svojím menom, založil súkromnú ZUŠ a dve nadácie, v hlave nosí nevyčísliteľné množstvo nápadov, no popri tom všetkom stíha i aktívne tvoriť.
Kladiete vraj dôraz na to, že dobrý obraz je len ten, ktorý človeku niečo hovorí. Čo predovšetkým chcete svojimi dielami povedať?
- Nie ja na to kladiem dôraz, ale obraz samotný. Nemaľujem ho pre niekoho, ale pre seba, pre svoje vlastné vnútorné potešenie. Obraz je vtedy dobrý, keď je pravdivý. A pravdivý je vtedy, keď je prežitý. Obraz, ktorý je tvorený z duše, jedného dňa presvedčí a nájde si svojho konzumenta. A moje obrazy si konzumentov, vnímateľov obrazov a samozrejme aj kupujúcich, nachádzajú.
Vám sa teda nemôže stať, že hoci ste s obrazom spokojný, tak ide o dielo, ktoré mlčí...
- Veru nie. Skoro každý môj obraz rozpráva kompletný príbeh. Napríklad Májová noc, to presne viem kde bolo, čo bolo, ako bolo. Ružové sny - viem, s kým boli prežité.
Neodhaľujete potom príliš svoje vnútro, keďže každý obraz znázorňuje niečo z vášho života?
- Ja sa nebojím prejavovať svojím vnútorným životom a odhaľovať svoje vnútro. Táto výstava je pomerne decentná. Nedávno som mal totiž jednu v Mojmírovciach, ktorá sa volala Vášne a sny s hviezdičkou, tou televíznou.
Vášne a sny je aj názov jednej kategórie vašich diel na internetovej stránke. Zaujímalo by ma, či sa považujete za vášnivého umelca a vášnivého človeka.
- Za vášnivého umelca nie, ale vášnivý som. Treba žiť, užívať si, milovať... Netreba sa hanbiť za lásku. Prevažná časť mojich obrazov je preto práve o láske a dokonca až o rozkoši.
Čo sa týka snov, máte ich veľa a plnia sa vám?
- Mám pekné sny. Dokonca aj mám schopnosť, že ak sa náhodou zo sna zobudím a bol pekný, tak sa doň vrátim a pokračujem v snení. O snoch mám aj veľa diel, dokonca s dátumami, aby som si pamätal, kedy to bolo.
Veríte svojim snom?
- Snom netreba veriť. Sú odrazom prežitého, alebo neprežitého.
Niekto hovorí, že sú to podvedomé túžby...
- No to, samozrejme, tiež.
V značnej miere ste inšpirovaný ženou, no tvrdíte, že ženy sú krásne zlaté beštie, ktoré hýbu svetom mužov. Mňa by zaujímalo, či všetky ženy a prečo považujete za beštie?
- Spisovateľ Ladislav Ťažký napísal knihu básní Krásna zlatá beštia a je ilustrovaná mojimi obrazmi. Vy ženy ste však také dobré beštie. Neuveriteľné a nenahraditeľné. Človek bez vás nemôže ani žiť, ani vydržať... Keď však vravím beštie, myslím to len v tom dobrom zmysle slova.
A keď hovoríte, že hýbeme svetom mužov, myslíte si, že aj muž môže hýbať svetom ženy?
- Isteže. Väčšinou sa však vždy všetko točí okolo ženy. Okolo matky, milenky, manželky, dcéry...
Ste galerista a vravíte, že táto práca sa dá robiť len vtedy, keď tomu človek verí a má v sebe potrebnú húževnatosť. Odjakživa ste to v sebe mali, alebo ste sa k tomu postupne dopracovali?
- Asi odjakživa. Húževnatosť bola a museli sme pracovať. Aj doma, aj na poli, aj do školy chodiť... Všetko, čo robím, však chcem robiť. Mňa nikto do ničoho nenúti. Realizoval som množstvo projektov, pretože chcem. Nik ma nenútil založiť školu, slovensko-poľské a slovensko-ukrajinské projekty robiť, domy stavať, galériu zakladať... Ostatne, sme asi jediná galéria na Slovensku, ktorá vydržala sedemnásť rokov. A pevne verím, že keď budem chcieť, tak ďalších sedemnásť vydrží. Pretože všetkému, čo človek robí, musí veriť. Ani raz nesmie zapochybovať. A ja nechcem pochybovať, ani nepochybujem. Vždy všetko vyjde a všetko sa podarí.
Keďže na svojom konte máte toľko rozmanitých aktivít, čo vás k tomu vedie? Ako umelec by ste sa predsa len mohli venovať výlučne vlastnej tvorbe a všetko ostatné je pre vás vlastne len odpútavanie od nej...
- Niekedy sa inak nedá. Organizačné schopnosti a túžba niečo robiť a organizovať je silná. Už som si aj niekoľkokrát hovoril, že nebudem a vtedy opäť niekto zavolá... A asi nejaký vnútorný impulz a neznáma energia ma neustále prinúti k tomu, aby som stále pracoval.
A nebije sa vo vás poloha umelca s manažérom?
- Biť sa nebije, ale prekáža to. Lebo som úradníkom, manažérom, vybavovačom peňazí... a po nociach a cez víkendy tvorím. Veľmi sa teším, keď je konečne piatok poobede. Uvoľním dievčatá z práce, lebo si hovorím, že je predsa jedno, či niečo vybavíme v piatok o druhej, alebo v pondelok o deviatej. Víkendy sú potom už len moje.
V roku 1993 ste založili galériu MIRO s bratom Mirom. Zaujímalo by ma, ako vám to klape. Väčšinou totiž súrodenci nespolupracujú. Mali ste vždy také dobré vzťahy?
- Vždy a doteraz máme. Zmena je len v tom, že sa už päť rokov na Slovensku nevoláme galéria MIRO, ale Galéria Andrej Smolák. Miro bol takým naším nemenovaným generálnym, alebo duchovným riaditeľom a ešte vždy aj je. Ale už to nebolo únosné, lebo je veľmi zaneprázdnený. Tak som sa rozhodol, že si pod svojím menom urobím to, čo ja chcem, a on nech si robí, čo on chce. Desať rokov sme však realizovali unikátne projekty, aké na Slovensku predtým neboli.
Bolo splnením vášho veľkého sna, viesť galériu pod vlastným menom? Lebo to sa podarí len málokomu.
- Vlastne ani neviem, ale momentálne som s tým spokojný.
Napriek tomu, že ste úspešný človek, nezabúdate na východ a veľa projektov robíte napríklad práve v Snine. Prečo? Čo vás ešte vedie k tomu, aby ste tie svoje korene nepopretŕhali?
- No povedzte mi, čo ma tam ešte stále ťahá? Kupovať Kremenec pre Rusnákov, dom chcem kúpiť v Ruskom Potoku a zveľadiť ho na múzeum... Básnik povedal, že človek nemôže mať dve rodiská, ale dva domovy áno. Tak mám svoj domov v Bratislave, aj v Snine. S bratom sme postavili veľký dom a zriadili v ňom školu, chceme čosi pribudovať... Pripravujeme už 17. ročník Medzinárodného výtvarného festivalu v Snine. Sú to veľké plenéry, na ktoré chodievajú umelci z celého sveta. Už u nás boli asi zo 42 krajín sveta, od Číny až po Argentínu, a to o čomsi svedčí.
Spomínali ste, že ste mali v Mojmírovciach výstavu s hviezdičkou. Prečo ste pár šteklivejších obrazov nevystavili i v Košiciach? Možno aj tu by zaujali...
- Lebo na nich boli šteklivé príbehy. Tu som až také erotické nechcel ukazovať.
To ste mali nejaké konkrétne životné obdobie, že ste sa venovali erotickejšej tvorbe?
- Venujem sa jej pravidelne, len ju nevystavujem.
A čo s tými obrazmi robíte? Umenie by predsa malo byť určené pre verejnosť.
- Aj je, ale len pre vybranú. Minule prišiel jeden môj partner kvôli iným obrazom, ukázal som mu aj jedno dielo z takejto skupiny a hneď ho vyplatil a vzal si ho. A to už bola doslova stvárnená rozkoš.
Keďže máte toľko aktivít, ktoré sú momentálne naj?
- V týchto dňoch je to projekt o pozitívnom myslení Maľovaný rovník. Spája ľudí bez rozdielu rasy, náboženstva či politického vyznania... Chcem vytvoriť reťaz z ľudských rúk, ktorá bude merať 40 075 kilometrov a pôjde cez každú krajinu na svete. Celé to bude formou namaľovania obrázka dvadsať krát dvadsať centimetrov. Už mám napríklad dielko od Petra Bondru, Ivana Gašparoviča a mnohých iných. Chceme zozbierať 40 075 obrázkov od osobností z celého sveta a z každej krajiny na svete. Slovenská časť projektu má názov Tisíc slovenských kilometrov celosvetového projektu Maľovaný rovník. Do konca tohto roka nám namaľuje obrázky tisíc osobností z celého Slovenska. Nakoniec vytvorím galériu Maľovaný rovník, v ktorej budeme mať obrázky od švédskeho kráľa Gustava až po Nelsona Mandelu, od japonského cisára až po Fidela Castra. Jednoducho budeme mať obrázky od politikov, nositeľov Nobelových cien, olympijských víťazov, kráľov, cisárov, topmodeliek, bohatých a chudobných. (Smiech.)
A prezraďte, kde chodíte na všetky tieto nápady?
- Oni chodia ku mne. Myšlienky lietajú vo vesmíre a treba len v správny čas nastrčiť hlavu, aby do nej vošli.
Narodil sa v roku 1953 v Humennom.
V rokoch 1974 až 1979 študoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor výtvarná výchova, v rokoch 1987 až 1989 absolvoval mimoriadne štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri profesora Václava Pospíšila.
V roku 1993 otvoril v Snine spolu s bratom Mirom prvú filiálku medzinárodnej Galérie MIRO, dnes vedie v Bratislave galériu pod svojím menom.
O rok neskôr založil tradíciu Medzinárodného maliarskeho plenéru a medzinárodného výtvarného festivalu v Snine.
V roku 1998 získal Európsku cenu Franza Kafku za svoju maliarsku tvorbu, v roku 2000 mu bola udelená cena Európskej únie umenia za maliarsku tvorbu, v roku 2003 získal Svetovú cenu Salvadora Dalího a ešte mnoho ďalších ocenení.
V Snine zriadil Súkromnú základnú umeleckú školu, založil nadáciu Kremenec na podporu zachovania tradícií a kultúry Rusínov, je správcom nadácie ART.EAST v Snine, ako aj autorom projektu Galérie monumentálnych sôch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.