Kedysi polepil celú Bratislavu kontroverznými nálepkami a neraz musel utekať pred policajtmi. Za základ svojej tvorby považuje vášeň.

ROŽŇAVA. Prvý pokus s maľovaním nevyšiel, prestalo ho to baviť, a tak sa začal venovať bicím a punkovým kapelám. Neskôr sa však znova vrátil k maľovaniu. Študovať však išiel kamenosochárstvo.

"Keď som robil sochu, prišiel som na to, že to je najhoršia robota v rámci špiny a záťaže," spomína Šille. Začal závidieť pokoj a intimitu maliarom. "Maľba nie je taká náročná na materiál a priestory. Vrátil som sa k maľbe kvôli tomu, že ma baví, že nemusím byť uviazaný na nejaký priestor, kde tie šutre mám."

Inšpiroval sa komiksami

Jeho obrazy sú pestrofarebné a v určitom zmysle pripomínajú komiksy. V maľbe má rád príbehy, vďaka ktorým si ľudia vedia obrazy preinterpretovať. "Mnoho ľudí nevie čítať obrazy a ikonografia je pre nich nečitateľná. Ak nemáš kontext, nevieš prečítať ani obrazy." Vďaka tomu mu rozumie možno viac ľudí ako "hnedým" maliarom, ako ich sám nazýva.

Žije vďaka zahraničiu

Baviť sa v tomto regióne alebo v tomto štáte o tom, či sa niekomu darí v maľbe, je podľa neho "tenký ľad". Keby neboli českí zberatelia, tak by sa nemohol plynulo venovať ateliéru.

"Záujem prejavujú aj Rakúšania či Nemci. Vďaka tomu žijem." Je presvedčený o tom, že Slováci nechodia do galérií. "Je to problém galéristov. Ja by som tiež nechodil niekam, kde ma to nebaví."

Keď však vystavuje niekde mimo, hovoria mu, že prilákal omnoho viac ľudí ako obvykle. "Mám pocit, že ľudia majú viac času na kultúru a defekt, ktorý zdedili po roku 1989, sa vyprázdňuje. Nájdu sa ľudia, ktorí ti vedia ohodnotiť robotu, a potom ľudia, ktorí majú peniaze. Tí si radšej kúpia niečo iné. Pýšia sa hlúpymi sochami s fontánkami, delfínmi a takým nejakým podnikateľským barokom."

Robí, čo chce

Má za sebou niekoľko výstav. Za svoj najväčší úspech však považuje, že môže robiť to, čo robí. "Dnes môžem robiť tak, že si nenechám rozprávať, čo budem robiť, a že nemusím zobrať objednávku."

V jeho prípade to však nie je o peniazoch. "Maľba je hrozne náročná vec. Hlavne materiálovo." Keby nemal peniaze, musel by robiť veci, ktoré by od neho ľudia očakávali. "Peniaze ma chránia. Robil som to, keď som nemal nič. Ani teraz nemám nič, ale pomaličky sa mi to vracia a ohodnocuje."

Základom je podľa neho vášeň a rozhodnutie, čo maľovať a prečo to maľovať. "U mňa funguje nasratosť. Je to úplne najväčší hybný motor." Snaží sa to preniesť aj do maľby. Inšpiráciu ľahko nájde v súčasnosti a vo všetkom naokolo.

Jeho nálepky sú na toaletách po celom svete

Bavil ho aj streetart. Svoje umenie prenášal ešte donedávna na ulice, pretože sa mu zdalo, že ľudia nechodia do galérií. "Prišlo mi prirodzené ísť to ukázať do ulíc." Vystupoval pod menom Otex a Owad. "Vyšli mi stovky nálepiek a boli polepené po celom svete. Vždy som mojim priateľom nechával nálepky, keď niekam cestovali. Nech to dajú niekam na záchod."

Chcel byť aj trochu politický a reagovať tak na katastrofálnu situáciu na Slovensku. Začala mu na tom však prekážať vulgárnosť. "Skĺzalo to potom do karikatúry a do niečoho prvoplánového." V týchto veciach je agresívny. "Lepil som veci s takými ovečkami, ktoré serú fašistické vlajky."

Vždy bol proti niečomu a dodnes mu to ostalo. Prezradil, že neznáša nacionalizmus. "Desí ma, že vo vláde existujú také hovädá a že ich ľudia volia."

Má rád, keď je v tom štipka pokory

Streetart prichádza do menších miest, ako je Rožňava, postupne. V povodí rožňavského potoka Drázus samospráva pred niekoľkými rokmi zlegalizovala sprejovanie. "V Ríme ma desí každý grafit, ale tu, v týchto postkomunistických krajinách, medzi panelom, to mám veľmi rád." Veľa ľudí nad tým krúti hlavou, ale ako tvrdí, je to len predsudok. "Pre nich je to automaticky prejav vulgárnosti. Odpadky v tom ošťanom Drázuse nikomu nevadia. Nikto ich nedvihne, ale pri týchto veciach vidia mladých ľudí, ktorí sú všetci sfetovaní."

Najhoršie podľa neho je, keď je streetart veľmi veľký a nekvalitný a na nesprávnych miestach. "Mám rád, keď je v tom aj štipka pokory. Keď to nie je na historických miestach."

Bojuje sám so sebou

Robí to, aby sa mohol ventilovať. Má rád svetlo nočnej lampy, pokoj a samotu, ktorá s tým súvisí. "Je to aj o hľadaní samého seba a hľadaní názoru." Ateliér považuje za svoje najväčšie šťastie. "Nikto tam nie je. Chodím v noci domov. Bojujem sám so sebou, keby som nebojoval, bola by to nuda."

Snaží sa spájať veci, ktoré sa nedajú zlúčiť. "Kontroverzia a absurdnosť ma na tom baví najviac. Potom sa začínam na tom smiať, začína mi to na tom obrázku vychádzať a som spokojný."

Autor: Martin Kuchár

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.