Nielen ako lekárky v hospici, ale aj v bardejovskej nemocnici. Posilňuje ju viera v Boha.
BARDEJOVSKÁ NOVÁ VES. "Teraz som tu ako dobrovoľníčka. Bola som z pozície lekárky preložená na iné miesto," hovorí Alica Válkyová. Zároveň s úsmevom dodáva, že týmto konštatovaním sa dá všeličo zakamuflovať.
Vždy chcela byť užitočná
Potom sa rozhovorila - o hospici: "Asi som postihnutá, ale hospic je jednotkou v mojom rebríčku. Nikdy som nemala vymedzené osobné potreby. Nezaujímali ma tituly ani výhody. Boh ma naučil prijímať dary, ale aj problémy. Vždy som sa usilovala byť užitočná pre druhých."
A. Válkyová sa narodila (1935) v dedinke neďaleko Trnavy. Jej otec bol kováč, mama domáca. Je najstaršou z piatich detí. Bývali pri Váhu, chodili tam pásť husi. Pôvodne chcela byť inštrumentárkou. Lákalo ju podávať lekárom nástroje pri operáciách. Potom si povedala, prečo tak jednoducho, keď sa to dá zložitejšie. Prihlásila sa na lekársku fakultu. Študovala na Univerzite Komenského v Bratislave. "Nebola som nejaký výnimočný talent, ale medicína ma bavila," podotkla.
Dôležitý rok 1962
Medzníkom v jej živote bol rok 1962, keď promovala, nastúpila na miestenku do nemocnice v Bardejove a aj sa vydala.
Ladislav Války bol od nej o osem rokov starší. "Keď som bola malá, vozil ma na kočiari," zaspomínala si. Za manžela si zobrala politického väzňa. Odsedel si 8 rokov v Jáchymove: "Brali sme sa, keď sa už trochu aklimatizoval. Lebo v rádioaktívnom pekle uránových baní si prežil svoje." Na našu otázku, za čo bol odsúdený, uviedla: "Aj ja som sa na to pýtala. Dostala som odpoveď, že aj za nič sa dá zavrieť. Súdili a odsúdili ich dvadsiatich naraz. Dvaja z nich dostali trest smrti."
S manželom prežila 38 rokov. Zomrel v roku 2000. Mal 70. Deti nemali: "Boh to tak chcel. Nikdy som to neriešila."
Lekárkou bola celý život
Keď v roku 1962 nastúpila A. Válkyová na interné oddelenie bardejovskej nemocnice, bola presvedčená, že vydrží 4-5 rokov a pôjde ďalej do sveta. Dopadlo to však inak. Nakoniec pre bardejovskú nemocnicu pracovala až do dôchodku, "Keď ma poslali do dôchodku, cítila som to ako krivdu. Ešte som nechcela odísť." Nakoniec chuť pokračovať v profesii riešila tak, že zastupovala kolegov na obvodoch.
Náboženská otázka
Pre komunistov nebola A. Válkyová vysporiadaná s náboženskou otázkou. Ona však tvrdí, že opak je pravda. Konečne, informovala o tom aj previerkovú komisiu: "Musela som im odpovedať na také somariny. Dali mi aj otázku, či som vysporiadaná s náboženskou otázkou. Odpovedala som, že áno. Oni na to, či som prestala chodiť do kostola. A ja na to, že chodím do kostola, a práve to znamená, že som vysporiadaná." Vieru v Boha považuje za svoje súkromie. Ako súčasť svojej cesty životom. Kostol bol v jej živote stále. Vieru nikdy neskrývala: "Napĺňa ma a posilňuje," hovorí.
Zúfalstvo je zlý radca
Po revolúcii sa začala angažovať v katolíckej charite. Tam vznikla aj myšlienka otvoriť v Bardejove hospic: "Nemali sme s tým problém, lebo nikto v tom čase nevedel, čo to vlastne hospic je." Doktorka Válkyová charakterizuje hospic ako zariadenie pre ťažko chorých a zomierajúcich: "Ľudia, ktorí odchádzajú na druhý svet, potrebujú pripraviť. Potom odchádzajú vyrovnaní. Je to dôležité, lebo zúfalstvo je zlý radca."
Len nedávno jej telefonovala sestra, a na jej otázku, čo má nového, povedala: "Mali sme dnes v hospici krásne zomieranie. Sestra sa začudovala, že čo môže byť na zomieraní krásne. Ja jej na to, že môže, keď má človek vysporiadané všetky svoje svetské záležitosti. Vzťahové aj majetkové. Obrúsia sa hrany a človek sa so smrťou zmieri."
Čo sa týka zomierania mladých ľudí, uviedla: "Väčšinou odchádzajú na onkologické ochorenia. Pri tomto je človek taký ubolený, že smrť priam volá. Je to vyslobodenie."
Modlitba pomáha
Podľa A. Válkyovej je veľmi dôležité držať zomierajúceho za ruku: "Má to úžasnú silu. Tiež modlitba. Keď človek verí, alebo pripúšťa možnosť, že Pán Boh existuje." Pridala aj príhodu: "Minulý rok som mala jednu zlomeninu za druhou. Bývala som v hospici, lebo som potrebovala pomoc. Raz v noci som si povedala, že pôjdem sestričky skontrolovať. Svietilo sa pod jednými dverami. Otvorila som ich a sestričky kľačali na kolenách okolo postele a modlili sa. Pomáhali modlitbou panej, ktorá zomierala. Potom som sa strašne hanbila."
Napokon sme sa doktorky Válkyovej opýtali, či ona sama je s myšlienkou na smrť vyrovnaná. "Veľmi nad tým nerozmýšľam. Vo svojom vnútri mám pokoj," skonštatovala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
