Začala sa 1. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. Bol to druhý svetový vojnový konflikt medzi dvoma blokmi štátov - Nemeckom, Talianskom, Japonskom a ich spojencami proti Sovietskemu zväzu, USA, Veľkej Británii a ich spojencom.
Desiatky miliónov obetí
Vyčíslené straty vyvolávajú hrôzu: celkový počet obetí sa odhaduje od 50 do 60 miliónov, z ktorých bolo 37 miliónov civilistov. Najväčšie straty utrpel Sovietsky zväz, ktorého najmenej 26 miliónov občanov prišlo o život, vyše 70-tisíc dedín a vyše sto miest bolo zrovnaných so zemou alebo vypálených. Poľsko stratilo 5,6 mil. občanov, čo je 16 percent obyvateľov krajiny, Nemecko 7 mil. 500-tisíc, z nich tri štvrtiny boli vojaci, a ďalší milión Nemcov zahynul v ruskom zajatí a cestou do neho, Japonsko stratilo 2 mil. 600-tisíc ľudí. Straty slovenskej armády na východnom fronte od 26. júna 1941 do 20. marca 1944 predstavovali 1 179 padlých, 2 969 ranených a 2 719 nezvestných, spomedzi nich časť prešla na sovietsku stranu. V októbri 1943 padlo do zajatia na Kryme 2 700 slovenských vojakov a 50 dôstojníkov, z čoho sa už slovenská armáda nespamätala, a preto jej časť bola nasadená do Talianska a Rumunska na opevňovacie práce. Celkové materiálne vojnové škody boli vyčíslené na 2 600 miliárd rubľov. Vojnové škody na Slovensku presiahli 114 miliárd korún.
Vznik Slovenského štátu
Šesť mesiacov pred vypuknutím druhej svetovej vojny - 14. marca 1939 vznikol samostatný Slovenský štát, ktorý bol medzinárodne uznaný. Deň predtým, 13. marca, dostal Jozef Tiso, predseda vlády a zároveň minister vnútra autonómneho Slovenska, od A. Hitlera oficiálne pozvanie do Berlína, kam odletel s ministrom spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva F. Ďurčanským z letiska vo Viedni. Tiso rokoval s J. von Ribbentropom a A. Hitlerom a Hitler mu oznámil, že má v úmysle uskutočniť okupáciu Česka, čím chce riešiť "českú otázku". Ak by bola vyhlásená samostatnosť Slovenska, ponúkol záruky Nemecka, v opačnom prípade Nemecko ponechá Slovensko svojmu osudu. J. Tisovi predložil text vyhlásenia slovenského štátu, ktorý Tiso odmietol. Spojil sa telegraficky s K. Sidorom a prezidentom E. Háchom, aby navrhol zvolanie slovenského snemu. E. Hácha ho zvolal na 14. marca. Po demisii vlády J. Sidora bol na sneme prijatý zákon o samostatnom Slovenskom štáte a vymenovaná jeho vláda, ktorej predsedom sa stal J. Tiso.
23. marca predstavitelia Nemeckej ríše a Slovenského štátu v Berlíne podpísali zmluvu o ochrannom pomere na 25 rokov. Touto zmluvou sa Nemecko zaviazalo ochraňovať politickú nezávislosť a územnú celistvosť Slovenska a Slovensko sa zaviazalo organizovať svoje branné sily aj zahraničnú politiku v zhode s Nemeckom. V západnej časti Slovenska si Nemecko vyhradilo tzv. ochrannú zónu z hrebeňov Malých a Bielych Karpát a Javorníkov.
Prvé vojenské operácie
Keď 24. augusta 1939 nemecký vyslanec H. Bernard slovenskej vláde oznámil, že Nemecko zaútočí na Poľsko pod zámienkou možného poľského vpádu na Slovensko, žiadal podriadiť slovenskú armádu nemeckému veleniu, pričom nemecká strana slovenskú ubezpečila, že slovenskú armádu nenasadí mimo územia Slovenska. Boli to plané sľuby, pretože 1. septembra 1939 Nemecko nasadilo slovenskú armádu na poľskom území. Spolu s ňou sa na prvom vojenskom ťažení druhej svetovej vojny proti Poľsku zúčastnili aj oddiely Hlinkovej gardy. Slovenské jednotky sa stiahli späť domov do 15. marca 1939. Slovensko získalo územie s 25 obcami so slovenským obyvateľstvom, ktoré v roku 1920 pripadli Poľsku a v decembri 1939 snem prijal zákon o inkorporácii tohto územia k Slovenskej republike.
Na východnom fronte
Od júna 1941 bolo Slovensko zatiahnuté do vojny proti Sovietskemu zväzu, takže do bojov na východnom fronte boli nasadené dve divízie s počtom 50-tisíc mužov a tie pomáhali obsadiť Kyjev a Rostov. Tento počet slovenskej armády sa postupne podarilo zásluhou zahraničnej politiky ministra národnej obrany Slovenského štátu Čatloša znížiť, takže na východnom fronte zostala bojovať 13-tisícová armáda. Jej straty, ako je už vyššie uvedené, boli veľké. V roku 1944 po vypuknutí povstania a po odzbrojení dvoch divízií slovenskej armády na východnom Slovensku, k čomu vydalo rozkaz hlavné veliteľstvo nemeckých armád a čím sa znemožnilo zapojenie týchto divízií do povstaleckých akcií, nového ministra národnej obrany Haššíka poverila vláda reorganizáciou armády.
Roky 1944 - 1945
V septembri 1944 bol vytvorený pluk Domobrany, na povstaleckom území vznikla 1. československá armáda na Slovensku pod velením gen. J. Goliana a potom gen. R. Viesta. Československé vojenské jednotky sa vytvárali aj v Sovietskom zväze na základe dohody medzi československou vládou v exile a sovietskou vládou. V apríli 1944 sa vytvoril 1. československý armádny zbor, tiež na základe československo-sovietskej zmluvy z roku 1943. Ten sa pod velením generála L. Svobodu zúčastnil karpatsko-duklianskej operácie ako súčasť 38. sovietskej armády. V bojoch utrpela armáda veľké straty, veď iba prielom nemeckej obrany v Karpatoch a vstup na územie Slovenska predstavoval stratu 80-tisíc sovietskych vojakov, z ktorých 19-tisíc padlo, a tiež stratu 6 500 príslušníkov 1. československého armádneho zboru, z ktorých padlo 1 800. Zbor, ktorý sa od novembra dopĺňal vojakmi mobilizáciou, mal v máji 1945 vyše 95-tisíc príslušníkov, z nich bolo takmer 73 500 Slovákov.
Slováci bojovali v britskej armáde aj v čsl. jednotkách vo Veľkej Británii, kde ich bolo okolo 20 percent, tiež v armáde USA, s ktorou bojovali v Japonsku, v Tichomorí aj v západnej Európe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
