V podvedomí divákov je zapísaná ako predstaviteľka problémových dospievajúcich dievčat, ktoré svoje starosti riešia nesprávnymi prostriedkami. V skutočnosti však už dávno nie je násťročná a o rok sfúkne na torte tridsať sviečok. Má svoj vlastný rozum a vyprofilovaný životný názor a občas ju dokáže vytočiť skutočnosť, že to režiséri nedokážu prežuť. Martha Issová nám v rozhovore porozprávala napríklad aj o tom, že miluje hudbu, svojho priateľa Jakuba a psíka Pipi.

Napriek skutočnosti, že máte 29 rokov, pôsobíte ako dievčatko. Vnímate v rámci herectva okrem svojho talentu ako svoju veľkú výhodu aj svoju fyziognómiu?

- Ako väčšina vecí na svete, aj toto má svoje pozitívne i negatívne stránky. V istom veku budem samozrejme len rada, že to tak je. Akurát sa mi však momentálne deje to, že čo sa týka práce, majú režiséri tendenciu neveriť tomu, že by som napríklad už mohla byť akoby dospelá žena. Čo však samozrejme ja, svojím spôsobom premýšľania, už dávno som. Nie je to pre mňa vždy úplne príjemné hrať neustále osoby mladšie, ako naozaj som.

Študovali ste na konzervatóriu, ktoré ste nedokončili. V tom čase ste sa však vraj veľmi búrlivo zabávali s dcérou Bolka Polívku Aničkou. Vraj to boli také žúry, na ktoré sa nezabúda a ktoré ste si nadrobili na veľa rokov dopredu. Čo také ste stvárali?

- Tak toto je nepublikovateľné... My sme s Aničkou totiž aj bývali. Boli sme šialené. Našťastie nám však obom býva po alkohole veľmi zle, takže mu až tak neholdujeme. Celkom sme si vystačili sami so sebou a väčšinou to boli mejdany, ktoré sme usporadúvali v byte. Bol niečím ako prechodnou stanicou. Stretávacím miestom, kam neustále prúdili davy ľudí, vždy u nás niekto prespával, a to sa mi páčilo. Vždy som si totiž priala žiť na mieste, kam sú ľudia zvyknutí chodiť bez toho, aby mali potrebu vopred avizovať svoju návštevu.

A darí sa vám to aj teraz? Aj dnes žijete život spôsobom, že je vaša domácnosť otvorená všetkým?

- Otvorená? Už nie je. Myslím si, že v určitom veku už človek predsa len ocení nejaký svoj pokoj. No dodnes mám rada, keď môžem k niekomu prísť a len tak naslepo skúsiť, či je, alebo nie je doma. A ten človek ma buď pošle do hája, alebo ma pozve na kávu.

Vo vašej rodine sa takmer každý nejakým spôsobom venuje umeniu. Vy ste preto vraj istý čas trpeli pocitom, že máte protekciu. Kedy sa to preklopilo a už ste vedeli, že ste to vy sama za seba a nik vám nemusí pomáhať?

- Musím povedať, že našťastie pomerne skoro. Týmto som však trpela hlavne na konzervatóriu. Bola som vo veku, keď sa človek nejakým spôsobom vymedzuje voči svojej rodine a má túžbu dávať svetu najavo ja som ja. A tým, že som sa odsťahovala od rodičov a v 18-ich sa celkovo osamostatnila, nás to ušetrilo množstva hádok. Pretože človek rýchlo pochopí, akou výhodou je mať milujúcu rodinu, nezávisle na tom, že je umelecká. Odrazu som si uvedomila, aké je to šťastie, že mám okolo seba ľudí, ktorí, nech sa deje čokoľvek, sú vždy pripravení mi nejakým spôsobom pomôcť, milovať ma, vytvoriť mi zázemie...

Až asi tak od dvadsiatky som začala vnímať skutočnosť, že je mama herečkou, ako výhodu. Pretože samozrejme, vďaka tomu som isté veci chápala skôr, ako človek, ktorý príde do hereckého prostredia z umením úplne nedotknutej rodiny.

Riešite doma navzájom svoje kariéry, alebo je práca tabu?

- U nás v rodine našťastie práca každého baví, takže nejakým spôsobom je táto téma v konverzácii vždy obsiahnutá. Nemáme však tendenciu druhému hovoriť, čo má alebo nemá robiť. Pokiaľ niekto potrebuje poradiť, tak o tom hovorí a v tú chvíľu sa ostatní zapoja. Ono v konečnom dôsledku, či človek chce alebo nie, pokiaľ sa prácou zaoberá na sto percent, tak to proste vždy nejakým spôsobom zákonite rieši.

Váš otec je pôvodom zo Sýrie a vy sa vraj veľmi hneváte na to, keď sa vás na túto skutočnosť novinári neustále pýtajú.

- Žiaľ, už nemám žiadnych starých rodičov. Ani v Hradci Králové, ani v Sýrii. Samozrejme však títo naši mi boli oveľa bližší, pretože boli tu. Babička s dedom boli tí, čo na mňa dávali pozor. Trávila som u nich všetok voľný čas, dedo ma vodil na všetky moje krúžky... Zatiaľ čo Sýria, to pre mňa boli prázdniny. Trápila ma jazyková bariéra a v podstate mi celá Sýria vadila už len z toho princípu, že sa to stále so mnou nieslo. Akoby bol človek zaujímavý iba tým. Tým však teda nechcem povedať, že si myslím, že by som bola nejako špeciálne zaujímavá. Ale Sýria mi dala na čelo akúsi fiktívnu pečiatku.

Vravíte, že tam bola jazyková bariéra, ale vraj už arabčinu slušne ovládate.

- Ale ako dieťa som ňou nehovorila. Teraz už som schopná nejako sa dohovoriť.

Ako sa u vás doma prejavovalo skĺbenie dvoch odlišných kultúr? Oslavovali ste napríklad nejaké iné sviatky?

- Vzhľadom na to, že je tatko vlastne z kresťanskej rodiny, tak sú si tradície dosť podobné. Naviac otec nie je žiadny tradicionalista a pochádza z rodiny, ktorá vlastne, dajme tomu, akoby bola stredná vzdelaná vrstva, čiže spôsob života ich a náš nie je zase natoľko odlišný. Naopak, to my sme skôr tatkovi nadávali, že nám toho o svojej krajine dosť nehovorí, ani nás tam tak často nebral. Nedokážem to odhadnúť, pre mňa veci, ktoré sa u nás doma diali, boli úplne normálne.

Obaja vaši partneri, aj expriateľ, aj vaša súčasná láska, sú herci. Neľutujete niekedy, že možno keby sa venovali inému povolaniu, mohli by ste na nich doma riešiť nejaké herecké finty?

- No, s tými hereckými fintami to je ťažké...

Ale mohli by ste sa napríklad ľútostivo rozplakať, aj keby sa vám práve nechcelo.

- To môže i neherec. Toto sú veci, ktoré nesúvisia s povolaním, ale skôr s charakterom, alebo s tým, ako je človek nastavený. Takže toto sa ma netýka. Naopak tým, že sa v divadle vybijem, nemám už túto potrebu v normálnom živote.

Aj Martin aj Jakub majú však veľmi blízko k hudbe, čo je pre mňa asi rozhodujúcejšie. Do veľkej miery to totiž ovplyvňuje smer ich záujmov. Ja by som asi s hercom nemohla byť. Človek síce nikdy nevie, ale pre mňa je veľmi dôležitá práve komunikácia cez muziku.

Váš vzťah k hudbe je jasne viditeľný, keďže ste dokonca študovali džez...

- No to bolo hlavne preto, že ma vyhodili z konzervatória z herectva... Bolo to teda núdzové riešenie. Akokoľvek, muzika je však pre mňa dôležitá a vždy ma zaujímala, akurát som sa nikdy v tomto smere necítila byť natoľko obdarená, že by som to nejakým spôsobom chcela rozvíjať ďalej. V priebehu života sa však veci menia, takže napríklad teraz som si dohovorila hodiny spevu. Neplánujem síce kariéru profesionálnej speváčky, ale rozhodne ma to zaujíma.

Pôsobíte v rôznych divadlách. Cítite sa všade ako doma, alebo práve naopak, všade ako cudzinka?

- Som už pár rokov v angažmán v Dejvickom divadle a veci, ktoré hrám mimo, sú ešte z doby, keď som bola na voľnej nohe. Takže ich vlastne ešte stále dohrávam.

Prečo ste sa rozhodli hodiť za hlavu voľnosť a upísať sa jednému divadlu?

- Lebo niektoré ponuky sa neodmietajú. Dejvické divadlo bolo asi od mojich šestnástich vždy mojou najobľúbenejšou pražskou scénou.

V divadle sa vraj veľmi páči aj vášmu novému psíkovi...

- Volá sa Pipi a je to miešanec orecha. Mala som psíka do 26-tky, ale zomrel mi, takže sme mali pauzu. Teraz to bol Jakubov nápad a nie moja iniciatíva, ale už si bez Pipi neviem predstaviť život. Berieme ju úplne všade so sebou. Keby som jej totiž mala venovať iba svoj voľný čas, tak by to naozaj bola chudinka. Ale tým, že má dokonca v divadle v šatni svoj pelíšok a misky s vodou, je celkom prispôsobivá. V akejkoľvek voľnej chvíli s ňou chodím na prechádzky, čo mi veľmi pomáha. Pes dodal môjmu životu istý poriadok, ktorý mi predtým chýbal. A presne to potrebujem.

Vás na Slovensku vnímame hlavne cez postavy problematických dospievajúcich dievčat. Čerpali ste niečo zo svojho pubertálneho života, alebo ste boli v tomto období úplne iná?

- Herec nejakým spôsobom vždy čerpá zo seba, lebo mu nič iné neostáva. Ale čerpáme skôr zo svojich pocitov. Herectvo je hra a myslím si, že človek nemusí zažiť všetko, čo hrá, na vlastnej koži. Takže k postavám, ktoré som hrala... Niekto ich napísal so svojou predstavou a ja som ich zase podľa svojej predstavy vyplnila. Pubertálne pocity poznám, hoci som nikdy nemala problémy takého druhu, ktoré som potom v rámci rolí stvárnila. Či už to bola Dobrá čtvrť, alebo Děti noci.

K účinkovaniu v Dobrej štvrti ste prišli náhodou, keď ste išli okolo miesta konkurzu...

- Presne tak. Išla som len okolo miesta, kde bol konkurz a poznala som sa s asistentkou réžie, tak ma zavolala, nech to skúsim. A skúsila som.

Máte viac takýchto šťastných náhod, ktoré vášmu životu odrazu dajú iný smer?

- Všetko sú šťastné náhody.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.