Rola sarkastického, no nesmierne sympatického profesora Emila Blichára v seriáli Panelák, mu sadla ako uliata. Tvrdí však, že okrem humoru v tejto postave veľa spoločných charakterových čŕt s vlastnou osobou nenašiel. V rozhovore nám Juraj Slezáček prezradil okrem iného i to, že na manželke sa mu veľmi páči skromnosť, vo voľných chvíľach si skladá vtipné veršíky, jeho obdivovateľky majú minimálne toľko rokov, ako on a herectvo považuje za mimoriadne nespravodlivé povolanie.
Predstavenie, s ktorým ste pricestovali do Košíc, nesie názov S mamou. Ako si spomínate na svoju mamičku?
- Pôvodom bola Maďarka, ale študovala v Brne. Bola výborná klaviristka a jedna z najlepších šachistiek na Slovensku. Výborne hrala aj karty a naučila ma, žiaľbohu, fajčiť. Mala tiež obrovský zmysel pre humor a nesmierne ma milovala. Narodil som sa jej totiž ako posledný pokus, keď mala 38 rokov, keďže starší brat zomrel. Bol som teda potom jedináčik a niekedy tej lásky bolo až trošku priveľa. Našťastie však majetkové pomery u nás neboli dobré, takže som nemohol byť zhýčkaný. Nedalo sa, lebo nebolo z čoho. Veľmi rád si na ňu spomínam. Neurobila nám nikdy starosť, ešte aj zomrela tak, že sa o ňu nebolo treba starať.
Spomenuli ste, že vás naučila fajčiť. To väčšinou mamy nerobia...
- Ale tak, samozrejme, že ma odhovárala, ale keď som to u nej dennodenne videl, čo už som proti tomu mohol...
Zvyknete vravievať, že ste po nej zdedili zodpovednosť a po otcovi akýsi nadhľad. Je to naozaj tak?
- Otec bol úplne iný typ človeka. Mama bola zodpovedná, nervózna, strašne sa neustále bála, že nebudeme mať čo jesť, no pritom mala obrovský zmysel pre humor. Otec bol zase generálny kľuďas. Vždy vravieval, že všetko nejako bude... Bolo to také vyvážené. Výborne sa aj vadili. Mnohé veci sa snažím do Paneláku nejako zakomponovať. Hlavne toho môjho otca sa tam snažím tak nejako streliť, najmä tým jeho podrývačným spôsobom...
Ešte vždy panuje mýtus, že muži si vyberajú partnerky podľa svojich mám. Keď sa pozriete na manželku, čo má spoločné s vašou mamkou?
- Myslím si, že sú to veľmi rozdielne typy. Možno akurát tak výšku... Obe jej totiž do vienka veľa nedostali. A takú tú pragmatickosť. Logiku, v dobrom slova zmysle ženskú.
Svoju manželku ste prvýkrát videli, keď mala 14 rokov. Keď sa na ňu teraz pozriete, čo z toho dievčatka v nej vidíte?
- To vám nemôžem povedať. Nemôžem, jedine ak tam dáte poznámku, že veľký smiech. Ona je totiž mentálne rovnaká. A myslím si, že sa nezmenila ani čo sa týka skromnosti. Vždy to bolo veľmi skromné dievča. Jej rodina to tiež v živote v podstate nemala veľmi ľahké, ostatne ako celá naša generácia postihnutá 50. rokmi. Keď sme už potom spolu chodili, do kina ešte išla rada, to áno, ale do divadla už nie, hoci ho má rada. A keď som bol dlhé roky šéfom činohry a musela so mnou chodiť na oficiálne záležitosti, bola z toho veľmi otrávená. Preto nechodím ani na plesy, lebo ona ani za svet nejde. Toto jej teda ostalo od mladých čias.
Ako psychologička má vraj vo vašom vzťahu v hádkach mentálne navrch.
- Tak, snaží sa... Ja radšej, rovnako ako Emil Blichár, navonok ustúpim a potom si to vybavím nejakou okľukou. Ona si ma však trošku vekovo pletie, lebo je detská psychologička... Našťastie už je dôchodkyňa, tak s tým dá pokoj.
Po odchode do dôchodku napísala knihu básničiek. Mala vždy takéto ambície?
- Nie. Bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Len mi tak zrazu začala ukazovať básničky a ja, ktorý som sa v živote narecitoval všelijakých blbostí, aj dobrých, aj zlých, som ich považoval za dobré. Povedal som si, že by bola veľká škoda nechať ich len tak. Priateľ vydavateľ nám pomohol, zaplatili sme si to sami a približne pred troma rokmi vznikla milá knižka. Teraz má ďalšie básničky, len je lenivá dať ich dokopy.
Vás to neinšpirovalo k tomu, aby ste sa nejako podobne tvorivo prejavili?
- Ale tak ja tiež píšem, ale skôr zo srandy. Mám napríklad obľúbenú básničku Paternoster: ´Idem si liftom a rozmýšľam pri tom, kam sa ten výťah sere, keď sú otvorené dvere.´Takže takto nejako asi vyzerá moja literárna tvorba. Veľmi nad tým ani nerozmýšľam, mne to len samé napadá. Keď som bol šéfom, tak som takýmito veršovanými kravinami vždy zabával sekretárky...
Čo sa týka vašej popularity, ktorá sa teraz vehementnejšie rozmachla vďaka seriálu Panelák, ako ju vnímate? Nie je vám trošku ľúto, že prišla až teraz a ľudia vás ani zďaleka tak intenzívne nevnímali, keď ste boli dekanom, alebo šéfom činohry? Nie je to teraz pre vás otravné?
- Ono tá popularita zase nie je až taká hrozná, aby sa nedala vydržať. A keď som bez psa, je toho záujmu ešte o päťdesiat percent menej. Akurát som sa zadivil nad tým, čo médiá dokážu. V divadle som 45 rokov, bol som dekanom fakulty, dvadsať rokov šéfom činohry, hral som v nespočetnom množstve televíznych inscenácií... A populárny som teraz. Isteže, Kvietik a Dočolomanský mali aj vtedy oveľa väčšiu pozornosť, než ja. Ale žeby mi to bolo nepríjemné, alebo aby som ľutoval? Viem akurát, že v tom čase som nebohému Mišovi Dočolomanskému závidel. Zaspieval Ľúbim ťa, do bohatstva, a denne dostal päťdesiat liebesbriefov. Ja tak dva za rok, aj to myslím, že bol jeden od rodičov.
Niekde ste sa aj sťažovali, že ste nikdy nehrali pravých milovníkov...
- Nikdy. Nikdy v živote.
Ale zase aj seriózni herci majú obdivovateľky...
- Ale tak ja tiež mám, ale sú to vo väčšine prinajmenej moje spolužiačky, alebo ešte staršie.
Keď ste boli šéfom činohry, vyhlásili ste súťaž o šampanské pre každého, kto si dokáže priznať chybu. Ste však vy človekom, ktorý si ju dokáže priznať?
- Ale áno. Dokážem. Niekedy to však možno len trošku dlhšie trvá.
Takže k tomu postupne nejako vnútorne dospejete?
- Tak nejako. Zistil som, že muži sú oveľa márnomyseľnejší, než ženy, hoci to hovorím proti sebe. Muž všetko veľmi ťažko priznáva. A ak to aj prizná, musel sa cez to riadne prehrýzť.
Tiež ste v jednom z rozhovorov povedali, že v živote nemá zmysel čokoľvek ľutovať a sťažovať sa. Máte vy v živote niečo, čo by ste mohli ľutovať?
- Myslím si, že ľutovať je už vždy pozde. Skôr sa z toho všetkého poučiť, zobrať si z nepríjemnej situácie niečo do budúcnosti... Iste, môžem ľutovať, že som nehral také a také roly, ale čo mám z toho? Už sa to nevráti. Sťažovať sa, že mi nedali tú a tú príležitosť, je zase zbytočné. Lebo herectvo, to je nespravodlivé zamestnanie. Musíte byť v správnu chvíľu na správnom mieste a mať šťastie, že sa hrá práve taká hra, pre ktorú akurát vás potrebujú. Ľutovať čokoľvek nemá cenu. Chvalabohu, žijeme a ideme ďalej.
Veľmi milý je aj váš obľúbený zákon kravského hovna, ktorý hovorí, že keď sa to na vás sype v divadle, tak aj na pľaci a inokedy zase nie sú žiadne pracovné ponuky. Teraz toho teda máte veľa?
- Teraz naozaj veľmi veľa. Lebo okrem bežných pracovných povinností sa ešte vymysleli aj takéto zájazdy, čo je dosť namáhavé. Robím to však kvôli pani Kráľovičovej, pretože mi toľko v živote pomohla, aj môjmu otcovi... A je to jej predstavenie, tak s ním teraz lobzujeme.
Prezraďte nám, čo vlastne máte spoločné s pánom profesorom Emilom Blichárom,
keďže napríklad v reálnom živote nemáte rád rum, ani televízne súťaže, ani neovládate toľko jazykov...
- Vlastne s ním nemám nič spoločné. Jazyky vôbec, v mobile viem maximálne tak prijať esemesku a s nasadením života ju aj poslať, ale inak... Absolútne nič. Možno mám jedine Blichárov humor. Ale že vie opraviť auto, používať internet a ovláda cudzie reči, to mu závidím.
Vy ste túto rolu dostali na základe konkurzu, čo sa vám veľmi nepáčilo. Keby vás ale po úspechu Paneláku teraz zase zavolali na nejaký kasting, už by ste sa na to pozerali inak?
- Mne sa to nepáčilo, lebo som nikdy na takom niečom nebol a vravel som si, veď ma už hádam poznajú. Potom som si však uvedomil, že veď chodí aj Franco Nero, aj Dustin Hoffman, tak to idem vyskúšať. Nakoniec mi ani nechceli prezradiť, nad kým som vyhral. Povedali, že som išiel prvý a iného už nehľadali. Ale či je to pravda... Teraz sa mi však už ani veľmi nechce, jedine, keby to bola nejaká veľmi zaujímavá rola, alebo čo, že by sa mi to mimoriadne zapáčilo. Už som pochopil, že oni nepochybujú o mojom talente, alebo herectve, ale potrebujú na kameru vidieť, ako ladím s partnerom... Nakoniec neľutujem, že som na ten kasting išiel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
