Najhoršie chvíle prežívam, keď sa už nákupom fakt nedá vyhnúť. Môj drahý nechápal, či mi šije. Veď ktorá žena by odmietla kreditku a ponuku - kúp si na seba, čo len chceš. Nuž, ja. Len nechápavo krútil hlavou. A tak, keď sa mi už pomaly začali rozpadať posledné rifle, zobrala som ho na nákupy so sebou.
Vpálili sme do prvého butiku. Drahý začal naivne pozerať farby a strihy riflí. Ja, už podkutá, som si to namierila rovno k predavačke. Máte dĺžku 29? "Nie," zaznela lakonická odpoveď. A mávate? "Zriedka. A keď, to sa hneď rozchytá. Ale môžete si kúpiť dlhšie, my vám ich podhneme." Keďže však zastávam strašne zastaraný a strašne naivný názor, že nové veci sa nemajú kupovať na to, aby sa hneď strihali alebo upravovali, mierime s drahým do druhého butiku s rifľami. A potom do tretieho, štvrtého...
Paráda! Zhruba v siedmom butiku majú moju dĺžku. Presne tej istej značky, čo som si kúpila pred dvomi rokmi. Lebo už vtedy boli asi len dve firmy, ktoré také krátke rifle vyrábali. Hovorím si, super - kúpim si aspoň troje, nech mám zas rok - dva pokoj. S úsmevom od ucha k uchu si ich naťahujem. Ups. Zrada! Moje číslo, ale dlhé až hrôza. Porovnám si dĺžku s mojimi starými, ktoré som si práve vyzliekla. Celková dĺžka je rovnaká, ale - nosia sa bedráky! O čo je menej látky na páse, o to viac jej je na dĺžke. Už by som aj rezignovala, že si ich teda podhnem, keď môj pohľad padne do zrkadla. Nikdy som si nemyslela, že mám nejaké veľké brucho. Ale čo sa to vyvalilo z tých bedrákov! Že kde sa zobrali tie centimetre slaniny? Čistá anakonda, čo práve zhltla krokodíla! Zbohom, rifle! Počkám si, kým sa bedráky vrátia tam, odkiaľ prišli. Do zabudnutia.
Drahému už síce pomaly začali dochádzať dôvody mojich nákupných depresií, ale chcel ich rozptýliť. Naivne si zmyslel, že takým tričkom sa predsa nedá nič pokaziť. A tak sme si dali ďalšie kolečko butikov. Keďže sme pár konzervatívny, bolo nám jedno, čo kúpime, len nech na tom nie sú polmetrové pivónie, všetky farby sveta, tisícky reflexných prvkov v podobe všelijakých perličiek. Jednoducho, klasické tričko. S chuťou sa pustil do prehŕňania preplnených regálov. Pri piatom ho už nadšenie opúšťalo. Pri šiestom rezignoval a podal mi dve tričká. Že síce dizajn nič moc, ale aspoň dačo kúpiť musíme.
Idem do kabínky. Vyzliekam sa, naťahujem tričko. Pohľad do zrkadla - a opäť zatínam zuby. Nechcem však kaziť drahému radosť, a tak si hovorím - budem sa tváriť, že je to fajn. Odhrniem záves. Nefalšovaná hrôza. Tá sa mu zračí v očiach. Nedokáže zakryť úžas. "To čo za rukávy sú na tom tričku? Veď v tom máš ruky ako Fibingerová!" hlesol. Nuž, tričko s krátkym rukávom do pol ramien, klasické, sme nenašli. Ani v ďalších butikoch.
Drahý sa zrazu potuteľne usmial. Nadšene ma zdrapil za ruku a poďho do prvej obuvi! Chytil rozkošné topánočky a vraví - vyskúšaj! Lakonicky som pozrela na predavačku - máte 35-ky alebo 36-ky? "Nie," odvrkla. Drahý chytil iné. "Ani tie nemáme také malé. Tamto kuknite vaše čísla," ukázala predavačka na opustený regálik v kúte, kde sa sušilo zo päť párov čohosi, čo možno zažilo útrapy ešte minulého režimu.
P.S.: Do obchodu som išla nakupovať ja. Po zabitom pol dni som odišla s prázdnymi rukami. Drahý si len na päť minút odskočil do jedného butiku. Kúpil si dvojo riflí a tri tričká. Sedia mu ako uliate. Nenávidím butiky.
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
