Pred pár dňami oslávil Imrich Štegena krásnych 86 rokov a s manželkou ho čaká diamantová svadba. No pozornosť okolia vzbudzuje čímsi úplne iným. Je totiž autorom knihy Hutorime po šarišski, v ktorej okrem zbierky šarišských výrazov nechýbajú ani básne, pesničky, príslovia, povery či dokonca nadávky.

KOŠICE. Obdiv verejnosti si autor I. Štegena vyslúžil nielen päťročnou prácou na ojedinelej publikácii, ale i skutočnosťou, že si zozbierané podklady vo svojom veku sám prepísal na počítači.

Knižka na prvý pohľad prezrádza, že je pán Štegena riadne veselá kopa. Jeho zámer vytvoriť takéto dielo však bol okrem pobavenia čitateľov aj vážny, pretože chcel knižkou vyznať lásku a úctu k rodnej reči, šarištine, k rodnému mestu Bardejov a ku všetkým Šarišanom, ktorí ctia svoj rodný jazyk.

"Môj pôvodný zámer bol veľmi skromný. Venovať sa zbierke typických a pritom vtipných výrazov v našom nárečí," naznačil autor, ktorý je podľa rodinných príslušníkov riadny "vtipálek".

"K humoru mám vážny vzťah. (Smiech.) Vzťah k nemu sme mali asi v rodine, lebo aj môj nebohý otec mal veľký zmysel pre humor, hoci ho celý život trápila astma." Veselou kopou bol však aj jeho brat, ktorý žil v Prahe, zomrel len nedávno vo veku 90 rokov a do posledných dní života vymýšľal a kreslil vtipy, ktoré boli uverejňované v novinách.

Silou-mocou si chcel mordovať myseľ

Pokiaľ by ste čakali nudnú knihu, ktorá má charakter slovníka, budete sklamaní. "Nejde o žiadny vážny slovník. Ten sa totiž číta v priemere tak tri minúty a odložíte ho. Ja som však vyberal výrazy, ktoré majú vzťah k humoru a odvolávam sa aj na básničky, porekadlá či vtipy."

Pri listovaní v knihe sa okrem iného dozviete napríklad aj to, čo znamenajú výrazy ako baľvir, bobrunka, fištron, hopipindľik, prípadne umšlag.

Pán Štegena mal s literárnou tvorbou počas svojho života len pramálo spoločného. Ako sám vraví, nikdy nenapísal ani básničku, nieto ešte prózu. Vyštudoval vysokú školu lesnícku a celý život pracoval ako stavebný projektant v Stavoprojekte. S tvorbou knihy začal až z dlhej chvíle na dôchodku.

"Písať som začal vtedy, keď som zistil, že zabúdam a nevie mi prísť nejaké slovo na myseľ. Silou-mocou som chcel niečo robiť, aby som si ju mordoval. Veľmi sa totiž bojím tých dvoch. Američana a Nemca. Parkinsona a Alzheimera," hovorí s úsmevom aktívny dôchodca.

Jeho dcéra Ľudmila Lavrinová vysvetľuje, že vytlačenie knihy bol darček od nej a súrodencov otcovi k narodeninám. "Otec sa tomu nesmierne venoval. Začal pred rokmi s tým, že si zbieral a zapisoval do zošita šarišské výrazy. Potom nám stále referoval, že ich už má toľko a toľko. Neskôr, keď sa vyraďovali staré počítače, nás otravoval, že si jeden zoberie a naučí sa na ňom pracovať. Najprv sme mu to nechceli dovoliť, lebo sme sa báli, že to nezvládne, ale on sa do toho pustil a nevzdal to. Strašne nás síce otravoval, lebo čokoľvek nevedel, tak nám telefonoval, ale sám si to celé prepísal," chváli otca.

Knižka sa stretla s veľkým ohlasom

S prekladaním vybraných výrazov do spisovnej slovenčiny pomáhala autorovi manželka Milka. "Ja som mal totiž zo slovenčiny večne štvorku," smeje sa rodák z Bardejova, ktorý však v Košiciach žije od roku 1946.

Priznáva, že mal občas s tvorbou publikácie chuť prestať. "Hlavne vtedy, keď mi podaktorí začali do toho vŕtať, že im tam niečo chýba, že tam nie sú obrázky a podobne," ponosuje sa pán Imrich.

Výsledné dielo v dnešnej podobe sa však teší veľkému záujmu verejnosti. "Veľa výtlačkov ešte len tak z počítača sme rozdali známym a stretlo sa to s veľkým ohlasom. Prvé vydanie, ktoré sme otcovi vlani darovali k narodeninám, sa okamžite rozchytalo, tak sme teraz urobili ďalšie. Dedo našťastie nemá doma internet a nevie s ním robiť, lebo by ho určite odradilo, keby vedel, že sa čomusi podobnému venujú viacerí. Vždy sa nájde niekto, kto vám povie, že toto tu už bolo a bol by sklamaný. Urobil si to pre radosť, a tak pekne to dal dokopy, že tým veľa ľudí potešil," chváli otca pani Ľudmila. Podľa jej slov boli jeho oporou i mnohí členovia Klubu Bardejovčanov, ktorí mu pomáhali, podporovali ho a jemne tlačili k tomu, aby knihu dokončil a vydal.

Keď pracoval, všetci stáli v pozore

Pán Štegena si zakladá na zozname použitej literatúry, z ktorej pri tvorbe knihy čerpal. "Všetko sú to veci zo zbierok, na ktoré sa odvolávam. Aby si nik nemyslel, že som niečo ukradol. Ale slovník som zozbieral sám."

Medzi príslovia, ktoré patria k jeho najobľúbenejším, patria napríklad 'Paňe Bože, či zme šicke tvojo a či ľem mi, tote co zme krajše?', prípadne 'Ňit horšeho, jak ked še staňe z džada pan'.

Hoci si tvorba knihy vyžadovala veľkú dávku trpezlivosti, v skutočnosti je vraj pán Imrich skôr prchký. "V reálnom živote nie je veľmi trpezlivý. Keď sa však takto pracovne do niečoho pustí, tak ho to drží. Až nás tým otravuje, lebo pri tejto záľube sme boli všetci v pozore vrátane babky."

Okrem zostavovania publikácie patrili v minulosti medzi veľké koníčky autora fotografovanie či zbieranie kaktusov a známok. Dnes, keď je kniha hotová, má čas na ďalší 'projekt'.

"Veľmi ľutujem, že neviem písať pesničky v notách. Mám totiž veľkú zbierku východniarskych piesní," naznačuje čiperný dôchodca, ktorý neoddychoval ani v deň svojich narodenín. Ako nám prezradili jeho blízki, striekal v záhradke stromy.

"Dokonca nám v počítači píše akési manuály, aby sme vedeli, čo robiť, keď už nebude vládať. Poprepisoval aj babkine zbierky receptov," dodáva dcéra pána Štegenu. Ten zase každú úspešnú činnosť s obľubou ukončuje slovami: Dzirka v noše, skončilo še!



Pri počítači. Zaumienil si, že ho "pokorí" a celú knihu si na ňom vo svojom veku napísal sám.
Foto: Judita Čermáková



S manželkou Milkou. Pomáhala mu prekladať šarišské výrazy do spisovnej slovenčiny.
Foto: Judita Čermáková

!

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.