Celý život ho sprevádzala vášeň. Vášeň (nielen) k divadlu. "Všetko sa odvíja od toho, čomu niekto vraví erotika, iný vášeň či láska. Naša existencia je zakliata v hesle - láska a krása spasí svet. A láska k divadlu je neopísateľný dar," povedal Leopold Haverl, čím nevedome vymedzil témy, okolo ktorých sme sa v rozhovore točili. Sympatický, vtipný, s nezameniteľným hlasom. Aj taký je herec, ktorý patril k najsilnejšej slovenskej hereckej generácii. Počas svojej kariéry účinkoval v stovkách divadelných hier, televíznych inscenácií, filmov či dabingov.
Po dlhšom čase ste sa s kolegami vybrali na zájazd...
- Veru po dlhšom. Kedysi som však s divadlom prešiel celé Slovensko. Do Košíc som vždy chodieval rád - robil som tu televíziu, dabingy, bol som tu aj na plese. Páči sa mi váš zvyk nalievať kapurkové.
Čo dnes porábate na zájazdoch?
- Keďže cestujeme autobusom, debatíme a "poohovárame" tých, ktorí nie sú medzi nami - živí, alebo mŕtvi. Je to veľmi fajn, lebo človek si oživuje spomienky.
Rád spomínate?
- Človek v mojom veku už žije len zo spomienok. Realita je už dosť všedná, nezaujímavá.
Naozaj už staršieho človeka na živote nič neprekvapí?
- Nič. Všetko tu už bolo a len sa to opakuje.
Ťažko mi je uveriť, že už nič nemá punc výnimočnosti.
- Výnimočné je, že žijem. Nechcem hovoriť o smrti, no celá moja generácia je už vlastne nebohá. V šatni som sedával s Mistríkom, Rajniakom, Müllerom, Durdíkom, Mrvečkom. Viac priateľov mám už mŕtvych, ako živých. Je to vlastne také memento, že nič netrvá večne.
Povedala by som, že keď si niekto tak intenzívne uvedomuje pominuteľnosť, bude si to o to viac užívať.
- Ja by som si užíval, ale viete, ako ide tá modlitba: "Panebože, keď si mi dal chuť, daj mi aj silu." (Úsmev) No čo sa dá robiť, občiansky preukaz sa oklamať nedá. To je realita, s tým sa treba zmieriť. Aj keď je nespravodlivé, že chuť ostáva a sila sa stráca. No koniec-koncov, existujú aj náhradné programy.
Aké?
- Rozprávať sa, občas si niečo pozrieť, prečítať...
Čítate vari aj "červenú knižnicu"?
- Tak som začínal, a tak aj končím.
Čo bol prvý milostný román, ktorý ste držali v rukách?
- Eva Zámocká.
Nepoznám.
- Ani nemôžete, veď je to už 60 rokov! No viete, čo je zaujímavé? Prvá kniha, ktorú som ako 11-ročný cielene prečítal, bol Don Quijote. Potom, samozrejme, všetky mayovky a verneovky a tzv. rodokapsy. To bol taký šalát, pretože to šlo z ruky do ruky a čítali sme to na chóre v kostole.
Aký to bol žáner?
- Kadejaký. Dobrodružné knihy, erotické, čo prišlo.
Aká bola erotická literatúra v čase vašej mladosti?
- Dosť vulgárna a zjednodušená.
Na hercov sa dlho pozeralo tak zvláštne, ako na ľudí, ktorých mravy sú podstatne uvoľnenejšie.
- Určite je to aj tým, že divadlo je taká zvláštna súkromná záležitosť. Hoci nie sme exhibicionisti, nemáme problém sa pred sebou vyzliekať, prezliekať. Veď to robíme niekoľkokrát denne. Nie všade sú totiž také exkluzívne podmienky, že majú muži a ženy šatne zvlášť. Aj v predstavení Moja mama sa Marka Kráľovičová prezlieka za pochodu a my všetko vidíme - teda, ak vidieť chceme. No nerobíme z toho vedu. Možno aj preto vznikol názor, že herci sú skazení a promiskuitní. O sexuálnych scénach pri práci kolujú rôzne legendy, no takmer nič z toho nie je pravda. Aj pre hercov je erotika a sex intímna záležitosť. I keď je pravda, že príležitostí mávajú herci asi o čosi viac než muži v iných povolaniach. Druhé pohlavie je k nám priťahované aj z istej zvedavosti. Klamal by som, ak by som tvrdil, že za mnou v mladosti dievčatá nebehali. Práve tak, ako teraz behajú za mladými hercami. Je už len vecou charakteru a síl, koľko možností človek využije.
Ako ste zvládali takú popularitu a obľúbenosť u žien?
- Naša generácia bola zamlada omnoho slobodomyseľnejšia a uvoľnenejšia ako tá dnešná. Načerpané znalosti sa potom pretavovali do postáv na javisku. Preto tí, čo mali bohaté skúsenosti, vedeli pravdivo a vierohodne stvárňovať milovníkov.
Aké postavy ste najradšej hrali vy?
- Prešiel som rôznymi štádiami. Nikdy som síce nehral milencov typu Rómeo, skôr takých charakterových, ktorí boli niečím poznačení - rodovo, alebo psychicky. Hral som veľa šľachticov, neskôr mnoho charakterových postáv, akými sú Raskoľnikov, Don Carlos, Faustaf. No najradšej som mal vždy postavy šmrncnuté komikou. Vždy som túžil hrať Švejka. Nikdy sa mi to však nepodarilo.
Máte aj dnes nejaké herecké sny?
- Sníva sa mi často. No sú to také somariny, že sa to nedá ani zahrať...
Ale dobrý herec vraj zahrá všetko...
... Áno, aj maďarskú salámu.
Čo vás púta k herectvu?
- Teraz zotrvačnosť, profesia. Už to nie je taká vášeň, láska.
Na prijímačkách ste sa stretli s Vladom Müllerom. Kým on nechcel, aby ho prijali...
- Tak ja som to chcel. No takmer ma neprijali. On už ako 16-ročný mal výšku, váhu, hlas, bol doslova vyzbrojený na herectvo. Ja som bol len taký fagan. Vtedy sme s Vladom začínali tajne fajčiť - kvôli hlasu.
Kvôli čomu fajčíte dnes?
- Už som do toho toľko investoval, že by bola škoda prestať. Navyše, nikto mi to nedá na papieri, že keď prestanem fajčiť, budem dlhšie žiť. A podľa mňa ak niečo človeku chutí, treba to robiť.
Chutí vám fajčenie?
- Je pravda, že je to už hlavne zvyk. Teda, zlozvyk. Veľa mojich postáv fajčilo, fajčila celá moja generácia. Chvalabohu, aj dnešní mladí ešte fajčia. To ma teší, lebo musím vyhľadávať kolegov a kolektív, kde sa fajčí, aby som nebol čierna ovca.
Keď ste v 60. rokoch skúšali Dürrenmatových Fyzikov, vraj ste sa prihlásili do skupiny dobrovoľne testujúcich LSD.
- Áno. Vtedy to prišlo do módy z Ameriky, tak to testovali v jednom blázinci. Mám z toho aj prepis a magnetofónový záznam. Odvtedy viem, že každý človek je vo svojej podstate schizofrenický, má v sebe aj iného človeka a iný život, ktorý pod vplyvom LSD vypláva na povrch. Rozdiel je najmä v tom, že keď sa z toho stavu preberiete, tak si všetko pamätáte.
Aký to bol zážitok?
- Veľmi ťažký a depresívny. Preto sa nečudujem, že tí, čo užívajú drogy, majú štádiá eufórie, ktoré strieda depresia. Ja som mal v tom stave nutkanie skočiť z obloka, počul som rôzne absurdné, abstraktné zvuky. Začal som dokonca maľovať, hoci dovtedy som nevedel namaľovať ani vranu. Bolo to pre mňa fascinujúce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
