A aj keď sa jej do cesty pripletie nejaká peripetia, snaží sa ju zvládnuť a vybrať si z nej to dobré. Hoci sa len pred čosi vyše rokom rozvádzala, na mužov nezatrpkla a dnes je šťastná vo vzťahu s Francúzom Matthieuom Darrasom. V polovici júna sa im má narodiť syn.
Keď sme sa stretli pred rokom a pol, vraveli ste, že si rodinu niekedy určite prajete, ale zatiaľ o tom zvlášť intenzívne neuvažujete...
- Neuvažovala som nad tým. Skrátka to prišlo a dobre je!
Aká bola teda vaša prvá reakcia, keď ste zistili, že čakáte bábätko?
- Najprv som bola v šoku, no potom prišla veľká radosť. Samozrejme, striedaná obavami. No tie sa pomerne rýchlo vytratili a teraz som pokojná.
Aký typ "tehuľky" ste – surfujete a zháňate kvantá informácií, alebo to beriete, ako to prichádza?
- Samozrejme, informovala som sa kade-tade. No dnes už najmä internet beriem s veľkým nadhľadom. Tam si totiž môže napísať každý čo chce, je tam veľa rôznych článkov s tragickými príbehmi. Ja som mala v prvých týždňoch tehotenstva herpes, čo je podľa týchto zdrojov hrozné. Dosť som sa vtedy vyľakala. No lekárka ma napokon upokojila a všetko je u nás v poriadku.
Predpokladám, že prvý pohyb dieťatka, ktorý ste cítili, máte detailne uložený v pamäti.
- Jasné. Bolo to na dovolenke a nesmierne som sa potešila. Dnes si už neviem predstaviť deň, že by som ho necítila.
Kope vás, aj keď pracujete?
- A viete, že vtedy nie?
A ako reaguje na hudbu?
- Dobre. Nedávno som sa pobavila, pretože počúvam aj klasiku, no najviac ma kopal na jednej akcii, kde naživo spieval Martin Chodúr. Neviem, či to bolo negatívne, alebo pozitívne, no vtedy sa ozýval najviac.
Spievate mu aj vy?
- Áno a veľa. (Smiech)
Plánujete rodiť na Slovensku alebo vo Francúzsku?
- Určite na Slovensku. O Francúzsku som ani neuvažovala. Nemyslím si, že je dôvod chodiť rodiť do zahraničia, že by mi tam poskytli niečo exkluzívnejšie ako tu. A tu to aspoň poznám, viem, ako to funguje.
Máte už premyslené, kde strávite prvé týždne po pôrode, na Slovensku, či v Paríži?
- Ja som človek bez plánov. Všetko bude závisieť od toho, ako prebehne pôrod, ako sa nám podarí zadaptovať. Aj návrat do práce bude závisieť od malého, od toho, aký bude. Sú totiž deti, pri ktorých sa dá pracovať, ale aj také, pri ktorých sa to nedá vôbec. Našťastie mám prácu, ktorá je veľmi flexibilná, takže hoci sa skorý návrat do práce veľmi kritizuje, tak si nemyslím, že by napr. Partička, ktorá mi zaberá 2 večery do mesiaca po 2,5 hodiny mala byť problém. Väčší problém by bol vystúpiť z nej a po čase sa tam vracať, pretože pri improvizácii musí byť človek v neustálom vare. A čo sa týka ostatných projektov, to sa ešte uvidí.
Chcete pracovať až do pôrodu?
- Nie, dotáčam posledné diely Ordinácie, ostávajú mi ešte dva diely Partičky a od začiatku mája budem mať už úplné voľno.
Čo budete robiť počas voľna?
- Konečne sa chcem začať zaoberať tým, čo treba nakúpiť pre bábätko, lebo zatiaľ o tom ešte nemám ani potuchy.
Čo myslíte, aká budete mama?
- Neviem. Keď vidím svoje kamarátky, ako riešia niektoré situácie, tak si neraz vravím, že toto by som urobila inak. Ale zároveň si uvedomujem, že toto je teória, a keď príde realita, bude všetko inak. Tak uvidíme. No ak budem podľa vzoru svojej mamy, budem prísna a uletená zároveň. (Úsmev)
Aké ste mali detstvo?
- Perfektné! A veľmi veselé. Boli sme ešte generácia, ktorú vypustili na ulicu a sami sme prebádali celé okolie. Aj vzťahy medzi deťmi sa vytvárali samy, rodičia do toho príliš nevstupovali. Dnes je to iné, rodičia už len tak svoje deti na ulicu nepustia. Boli sme teda oveľa slobodnejšia, bezprostrednejšia a možno aj šťastnejšia generácia.
Je už v detstve koreň vašej lásky k umeniu?
- Áno, vždy som k tomu inklinovala. Aj môj otec bol umelecky nadaný, hoci sa tomu profesionálne nevenoval. Od detstva som chodila na ľudovú školu umenia, no to nie je ani také podstatné. Omnoho dôležitejšie je, či vám osud dopraje byť tým, čím chcete. Lebo je mnoho ľudí, ktorí tú lásku i vedomie, že sú šikovní, majú, no ich osud sa vyvinie celkom inak. Človek v našej brandži musí mať aj veľkú dávku šťastia.
Vám šťastie zrejme všeobecne praje...
- Myslím, že áno, robím povolanie, ktoré ma veľmi baví, mám partnera, s ktorým som spokojná, a aj keď som prechádzala cez rôzne obdobia, napr. keď som sa rozvádzala, mám šťastnú povahu v tom, že si z toho vyberiem to najlepšie. To je asi tá šťastena. Človeku sa môže totiž stať všeličo. Aj mňa postihlo viacero nešťastí, zomrel mi otec..., no vždy sa v sebe snažím pestovať pozitívne videnie a brať si od života to pekné.
Nájsť aj v nepekných veciach niečo pekné je pre mnohých nedosiahnuteľná méta.
- Ale ja som fatalista. Verím, že veci sa dejú tak, ako sa majú. Keď človek toto pochopí, nezatrpkne. A to je najdôležitejšia. Každému sa totiž dejú veci. Niekomu viac, inému menej, no treba si uvedomiť, že čím je človek zatrpknutejší, tým viac negatívnych vecí priťahuje. Som presvedčená, že keď je človek negatívny, priťahuje negatívne energie.
Takže aj v čase, keď ste sa rozvádzali, ste neboli zatrpknutá voči mužom?
- Absolútne nie! My máme s mojím bývalým manželom za sebou ukážkový rozvod. Doteraz sa kontaktujeme, ako architekt mi pomáhal aj s niektorými vecami. Netvrdím, že sa to dá od prvej chvíle, človek musí najprv niektoré veci prežuť, ale veľmi sa teším, že sa nám to podarilo na dobré obrátiť, pretože poznám aj ľudí, ktorí sa po rozvode ďalších 15 rokov vôbec nerozprávajú.
Váš exmanžel vám doprial nový vzťah?
- Áno. Aj on je očividne spokojný, takže je všetko v najlepšom poriadku.
Ako to je s vaším súčasným partnerom? Ako často sa vidíte?
- Takmer stále. To len médiá vytvorili dojem, že vedieme vzťah na diaľku a že nie sme spolu. No my sa nepotrebujeme ukazovať a uháňať fotografov, aby nás odfotili, že sme spolu. A že má partner pracovné povinnosti, je úplne v poriadku. Nemám s tým najmenší problém. Vždy si v tom čase vybavím veci, ktoré sa týkajú výhradne mňa. Navyše, odjakživa som typ, ktorý aj vo vzťahu potreboval svoj priestor.
Neobávate sa teda rodičovstva? Tam najmä na začiatku nebude veľa voľného priestoru pre vás.
- Nebojím. Myslím, že sa to samo a úplne prirodzene obráti. Nepoznám ľudí, ktorí by nejako zásadne riešili problém so stratou slobody, keď sa stali rodičmi. Myslím, že som pripravená na to, že to bude niekedy aj ťažké, že budem unavená i zúfalá, keď mi bude 3. deň plakať a nebudem vedieť prečo. Bude to totiž vyvážené celkom inými vecami.
Na koho sa budete obracať, keď si nebudete vedieť rady?
- V prvom rade na mamu, ktorá bude nastúpená vedľa mňa. (Smiech) A veľmi dám na inštinkt. Myslím, že človek by ho nemal zabíjať. A že najmä netreba byť príliš preštudovaný, pretože z toho môže byť potom riadny zmätok v hlave.
Rozmýšľali ste už o tom, kde by ste chceli, aby vaše dieťa vyrastalo?
- Nie. Obe krajiny - Slovensko i Francúzsko - majú svoje čaro, výhody i nevýhody. Takže budem všetko riešiť za pochodu. Aj moja skúsenosť mi hovorí, že je to tak najlepšie.
Asi sa v mnohých životných otázkach spoliehate na inštinkt.
- Áno. Aj v tomto vzťahu sa mi vypláca, že nič nesúrim, netlačím, neplánujem a sme spokojní. Riešime veci, až keď prídu.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na dovolenku. Pôjdeme do Tatier. A už sa veľmi teším na jar, na prechádzky...
Ozaj, máte už definitívne vybraté meno pre bábätko?
- Nie. Definitívne sa rozhodneme, až keď sa narodí.
A aké mená sú vo výbere?
- Neprezradím. (Smiech)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
