Vo veku 95 rokov zomrela v pondelok večer legendárna slovenská herečka Mária Kráľovičová.

V minulosti na jednej z návštev Košíc poskytla Korzáru tento rozhovor.

V Košiciach ste sa objavili s predstavením S mamou, ktoré vám venovali priatelia k vašim osemdesiatinám pred troma rokmi. Metropola východu vám však nedávno venovala aj špeciálnu výstavu o vás a vašej práci. Aký je to pocit, keď ľudia niečo robia na vašu počesť?

- Krásny. Veľmi si to vážim. Je to veľmi milé, že si Košičania všimli moju robotu a ocenili ju takýmto spôsobom. Košice patria k mojim obľúbeným mestám, vždy sa tu cítim veľmi dobre. Cítiť tu pravú slovanskú dušu, a to nielen pri publiku v divadle. A to som už precestovala mnoho miest a krajín.

Čo všetko ste počas svojho života stihli precestovať a na ktorú krajinu spomínate najradšej?

- Pochodila som takmer celú Európu, chýba mi ešte sever, tak dúfam, že kým prídem do krematória, tak sa mi to ešte podarí :) Bola som vo Vietname, v Amerike, tri kontinenty som prešla určite. Najviac ma očaril asi Vietnam. Mala som tiež naplánovanú Čínu, no prišla mi vtedy do toho nejaká robota... Ale strašne rada spoznávam ľudí, rada objavujem kultúru rôznych krajín, naozaj ma to napĺňa.

Chodievali ste po svete pracovne alebo skôr dovolenkovať?

- Skôr dovolenkovať. S manželom sme chodili veľmi veľa, všade. Neukladali sme si peniaze do banky, ale ukladali sme ich do seba. A tie spomienky nám nemôže nikto vziať.

Učili ste k takémuto prístupu k peniazom a k životu aj vaše dve deti?

- Určite. Vždy sme im hovorili: kožuch vám mole zožerú, zlato vám ukradnú, alebo ho stratíte. Zážitky vám ostanú navždy.

Nakoľko je váš výjazd do severských krajín reálny? Máte už rezervované letenky?

- Takto konkrétne ešte nie, ale nejaký plán už je. Mám toho už málo pred sebou, tak sa ponáhľam rýchlo žiť.

Budete leňošiť, alebo ste na dovolenkách skôr akčná a neobsedíte?

- No vysedávať v kaviarničkách nedokážem. Jednak kávu už dávno nepijem, tú som vyradila zo svojho života už dávno. Som skôr akčnejší typ, túžim veľa vecí stihnúť, vidieť, počuť, spoznať. A tak chodím a chodím.

Vládzete? Ako si dobíjate baterky?

- Vládzem, ajajaaaaj :) Mojím, už ani nie tajomstvom je, že si energiu chodím dobíjať do Piešťan. Tam chodím už asi 40 rokov, každé leto za sebou. A možno preto som ešte aj tu :) Musím však povedať, že sa o svoju fyzickú stránku starám.

Ako sa o seba staráte? Aj cvičíte?

- Nie, na návštevu fitneska nemám čas.

Keby ste mali čas, idete?

- Ale áno. Vôbec by mi nerobilo problém ísť tam. Ale ja som s postavou nikdy nemala extra problém. Nikdy som nemusela žiadne odtučňovačky, cvičenia. Rovnako jem, nie som pažravá, som striedma. Keď sme ešte ako mladá rodina boli, chodili sme po dome holí, však slobodní ľudia sme, tak deti za mnou chodili a hovorili: Mami, máš faldy. Hneď som vedela, že sa musím viac hýbať. Na dedine do mojich 15 rokov to bola motyka a potom plávanie. A ešte aj teraz cez víkend si niekedy zájdem na plaváreň. Ja nerada sedím, ja sa aj texty do divadla rada učím v pochode, neviem to ani po ležiačky, skôr keď umývam okná alebo tak.

To sa dá? Robíte to tak celý život?

- Dá sa to, je to fantastický spôsob a odporúčam ho každému hercovi. Ja mám skrátka vrtuľu v zadku a neviem byť dlho na jednom mieste.

Po kom to máte?

- Ja som sedliačka, dedinčanka a svojich rodičov som videla sedieť len vtedy, keď jedli. Čiže takto to platí aj u mňa. V pokoji dokážem byť iba cez pobyt v spomínaných Piešťanoch.

Bola vaša neposednosť vlastnosťou, ktorú na vás váš manžel Miroslav Procházka miloval?

- Myslím, že hej. On bol človek, ktorý bol mojou druhou polovicou a spoločne sme zdieľali všetky naše záľuby a plány. Tiež nedokázal existovať bez pohybu a vzruchu. Vydržalo nám to 56 rokov, kým odišiel do nebíčka. Bolo skvelé, že sme si mali celý život čo povedať a nenudili sme sa. Moja priateľka zo študentských čias sa ma raz pýtala: Čo mám robiť, s manželom sa už tak nudíme, už hráme po večeroch aj dámu... Nedokázala som ju pochopiť. My sme nikdy nezažili chvíľu, kedy by bola nuda.

Čím to bolo?

- Jednoducho sme sa našli a navzájom sme sa jeden o druhého zaujímali. Umením je tiež vedieť partnera počúvať. Keď si každý robí, čo chce, nevedie to k ničomu dobrému. Musí byť tiež tolerantný, inakšie je vojna. Človek si vyberá priateľov podľa toho, ako mu s nimi je. Ja som si tak vybrala aj môjho manžela. Bolo mi s ním dobre. Nemusí to vždy vyjsť, to uznávam. Pre mňa je však poklonou, keď mi moje deti povedia: Mami, ďakujeme ti, ty si nám takého úžasného otca vybrala...

Trvalo dlho, kým ste ho našli?

- Vždy som mala rada, aj mám, múdrych ľudí. Načo tráviť čas s hlúpymi a prázdnymi. Trvalo mi dlho, kým som ho stretla, no netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že je to muž, s ktorým chcem žiť.

Hneď ste vedeli, že je múdry?

- Áno. Bol spisovateľ a novinár, sčítaný a rozhľadený.

Ľúbili ste ho od prvého momentu?

- Láska nie je od začiatku láskou. Spočiatku je zamilovanosť, potom spoznávanie. Keď s tým človekom ostávate, to je láska. Keď sa máte o čom rozprávať, viete spolu mlčať a nie je to pre vás neprirodzené a trápne. Tešila som sa na každé ráno s ním. Nikdy sme nemali ponorkovú chorobu.

Vydávali ste sa za neho ale až po pätnástich rokoch spolužitia...

- No áno, ja som sa nechcela vydávať! Môj muž ma dostal pred oltár vlastne podvodom :) Tváril sa, že mi ide vybaviť pas na cestovanie a v skutočnosti vybavil všetky potrebné dokumenty k svadbe. Svedkov sme mali dvoch, ale povedali nám, že musí byť ešte jeden. Tak sme zobrali umývača podláh a ten nám svedčil. Mali sme už vtedy naše dve deti. A bolo to aj tak lepšie, že to takto prebehlo :)

Žiadne predsvadobné stresy či vymýšľanie?

- Presne.

Prečo ste sa nechceli vydávať?

- Nechcela som sa vydávať, lebo keď som videla toľko rozvodov a rozchodov okolo seba, bola som odradená. Kamarátky, ktoré boli vydaté a na svadbe sa vyvážali na bielom koči, sa neskôr rozvádzali. Nebolo to potešujúce.

Vám sa ale napokon manželský zväzok vydaril...

- V podstate áno :) Môj život však niekedy pripomínal mexickú telenovelu. Miestami aj búrlivá, no v zásade všetko išlo podľa mojich predstáv, plánov a snov. Čo som si zmyslela, to bolo.

Ako vnímate dnešné vzťahy a súčasných mužov? Sú iní, ako boli kedysi, alebo sa vôbec nič nezmenilo?

- Ale zmenilo... Všetko je také rýchlejšie, všeobecne. Mnohí nemajú čas sa zastaviť a zapozerať sa do duše, všetci sa pozerajú iba na hodinky. Nepočúvajú, lebo sa furt niekam ponáhľajú. Rýchle sú aj vzplanutia a zamilovanosť, všetko však rýchlo opadne, ľudia si nedajú čas ani sa spoznať. Veľmi rýchlo sa vzdávajú. Všetko je na jedno použitie, ako záclony. Aj tie máte na jedno použitie, keď sa znepáčia, vyhodíte, vymeníte. Takisto je to dnes aj so vzťahmi, čo nie je smiešne. Treba vydržať a aj v dobrom aj v zlom.

Myslíte, že je to takto všade alebo skôr vo veľkých mestách ako je Bratislava, v ktorej žijete?

- Netrúfam si odhadnúť to, aj keď pravdou je, že rýchlejšie ide život vo veľkom meste ako na dedine.

Vy ste dedinčanka, pochádzate z obce Čáry na Záhorí. Ako ste si ako mladá zvykali na život vo veľkomeste?

- Ale veď Bratislava je len taká väčšia dedina :) Ja som tam vždy chcela ísť. Prvé dva roky po škole som hrala v martinskom divadle, no potom som odišla za štúdiom herectva do hlavného mesta. Mám ho rada, tam sa narodili moje deti, tam som urobila kariéru. Mám veľa spomienok z mladosti a randenia, naberala som na konzervatóriu kamarátov a kolegov v divadle. Je to moja mladosť a najkrajšie roky.

Nemáte niekedy chuť vrátiť sa do pokojného dedinského prostredia?

- Nie. Nevydržala by som ten pokoj.

Srší z vás neuveriteľný optimizmus aj humor - nakoľko je pre vás humor v živote dôležitý?

- Veľmi. Hrala som vo svojom živote mnoho postáv, bola som dámami, intelektuálkami, no po čase prišli na to, že som aj komička. Bola som ňou celý život.

Viete si vystreliť aj sama zo seba?

- Viem! Myslím si, že človek je chudák, keď to nedokáže. Keď sa niekto berie príliš vážne, je to zlé.

Ako sa v Bratislave presúvate? Nebodaj ešte šoférujete?

- Vozia ma, ale nemám problém šoférovať. Chodím si kade-tade, aj za deťmi, do Viedne a tak...

Stretávate sa s nimi často?

- Veľmi. Mám fantastické deti. Stále sme v spojení. Syn žije v Košiciach, mám 5 vnukov, dcéru v Prahe. Predvčerom mi volala z Brazílie, je práve s manželom na okružnej ceste okolo sveta. Som rada, že sme v neustálom kontakte, máme skvelé vzťahy.

Aké sú vaše najbližsie plány?

- Musím rýchlo žiť, nemienim spomaliť. Fyzická sila človeku odíde, ale čipy v hlave ostanú. Aj s mojím mužom sme vždy hovorili, že musíme rýchlo ešte niečo do hlavy nahonobiť, aby potom všetka múdrosť odišla do niekoho ďalšieho. Takže rýchlo vzdelávať sa, zažívať, skúšať a užívať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.