Osud nebýva každému práve naklonený, no nájdu sa takí, čo sa s ním dokážu popasovať.

VALALIKY. Ako vraví L. Staňa, v sochárskom "cechu" sa pohybuje už pekných pár rokov, no zo samostatnej výstavy sa tešil až nedávno. V jeho dielach by ste však zbytočne hľadali smútok, beznádej či odkaz na ochorenie, ktoré ho pred štyrmi rokmi postretlo. Dýchajú pozitivizmom, vyžarujú eleganciu a očaria čistotou stvárnenia.

Túžbu tvoriť na sebe spozoroval už na strednej škole, no ani zďaleka nebola taká intenzívna. Zo začiatku bolo jeho materiálom drevo. "Prvé diela som vytvoril asi v pätnástich. Išlo o drevené plastiky s jemným nádychom insitnosti. Moja tvorba však v tom čase nebola ani zďaleka taká intenzívna. Nevenoval som sa jej poriadne. Veď viete, puberta. (Úsmev.) Aktívnejšie som sa umeniu začal venovať približne tri roky dozadu," vraví mladý sochár, ktorému v súčasnosti najviac učaroval travertín. "Ten je nám s otcom najmilší. Ale používam aj drevo, keramiku, skúšal som už aj kov či kombinované techniky..."

Kameň nemení, len dolaďuje

Nad všetkými materiálmi si však dnes uňho jednoznačne tróni kameň. "Nepotrebujem si síce vybiť energiu, ale viem ho vytvarovať lepšie ako drevo, hoci je mäkšie. Kameň mi skrátka viac pasuje. Dnes už našťastie máme k dispozícii také náradie, že to nie je problém," vysvetľuje Laco.

Sám nevie, čím si ho tento tvrdý materiál natoľko podmanil. "Neviem, no akoby som pri pohľade naň videl, čo by z neho mohlo byť. Snažím sa ho potom len doladiť. Ani dobre neviem, čo konkrétne dielo vyjadruje. Pri jeho vytváraní som len skrátka cítil, že má kameň dostať práve takúto podobu," prezrádza mladík, ktorý kvôli stretnutiam s inými sochármi nemusí chodiť ďaleko. Jeho otec Ladislav Staňo starší je totiž známy miestny sochár. K umeniu majú blízko i súrodenci, pretože mladšia sestra vyštudovala gobelín a staršia je učiteľka na umeleckej škole.

Napriek možnosti inšpirácie však tvrdí, že je jeho a otcova tvorba odlišná. "Myslím si, že dokonca úplne. Mám iné námety a robím väčšinou moderné veci, kým otec figurálne. Tomu, kto pozná našu tvorbu, stačí pozrieť na sochu a presne vie určiť, ktorý z nás to vytvoril. Každý z nás má svoj nezameniteľný rukopis."

Otec, ako starší a skúsenejší sochár, však vraj našťastie nemá tendencie usmerňovať ho či prerábať na svoj obraz. "To naozaj nie. Snaží sa mi len radiť v technických záležitostiach, no v umeleckej rovine ma neusmerňuje."

Ponorková choroba s otcom nehrozí

Keďže dvojica v podstate pracuje celé dni bok po boku na jednom priestore, nebolo by prekvapením, keby sa z času na čas objavila ponorková choroba. Zatiaľ však o nej údajne nie je ani chýru, ani slychu.

"Chodievame spolu aj na sympóziá, doma tvoríme neďaleko od seba, ale neprekáža mi to. Skôr to vnímam ako výhodu. Ako konkurenciu, ktorá ma motivuje k tvorbe, a hoci to nechcem nazvať až celkom konkurenciou, v podstate je to skoro tak. Dokonca sme spolu robili už aj spoločné drevené plastiky a nezabili sme sa. (Smiech.) Išlo nám to a nevznikol žiadny problém."

Tvorba na zákazky mu až tak nevonia a považuje ju za oveľa náročnejšiu ako voľnú tvorbu. "Keď mi niekto presne udá požiadavky, tak to tak urobím, ale vtedy to ide oveľa ťažšie, než keby som to realizoval sám z hlavy. A keď ide dielo k zákazníkovi, vôbec mi to nie je ľúto. Nemám ani problém čokoľvek darovať. Možno to príde neskôr, teraz však nič podobné nepociťujem."

Pri zvládnutí rakoviny mu pomohla tvorba

Hoci mu asi pred štyrmi rokmi po náhlych zdravotných ťažkostiach lekári diagnostikovali nádor na mozgu, podarilo sa mu prehrýzť sa cez katastrofálne životné obdobie, a to aj vďaka umeleckej tvorbe.

"Myslím si, že sa choroba v mojich dielach neodráža. Aj keď... Tvoril som aj pred chorobou, hoci ani zďaleka nie tak intenzívne. Tvorba mi však určite pomohla, hlavne v najťažších časoch. Tesne po chorobe som nebol fyzicky zdatný pracovať s kameňom, tak som začal modelovať a hlina mi vycvičila ruky. Bol to akoby istý spôsob rehabilitácie. Postupne som neskôr pokračoval s kameňom a pri tvorbe som na chorobu zabúdal."

Rakovinu mu lekári objavili, keď mal 21 rokov. "Najťažšie na tom celom bola asi samotná liečba. Ten čas strávený v nemocnici... Zdravotne som už, chvalabohu, v poriadku, no ešte mám pred sebou nejaký ten rok. Po liečbe totiž musí byť pacient päť rokov bez nálezu, vtedy končí to najhoršie obdobie a choroba by sa nemala vrátiť. Dúfam, že to už bude dobré."

Galériu vedie s otcom

Pod názvom LS + LS existuje vo Valalikoch galéria, ktorú založil jeho otec. "S týmto nápadom prišiel práve on, pretože to bol jeho veľký dávny sen. A podarilo sa. Naši miestni ľudia tu však nechodia, väčšinou len Košičania a naši známi, takže stála klientela. Valaličanov to asi nezaujíma, neviem," naznačuje umelec, ktorý je na voľnej nohe a venuje sa výhradne len tvorbe. Netají sa však tým, že to nie je jednoduché a myšlienky zamestnať sa k nemu z času na čas zablúdia. "Dnes si to už aj viem predstaviť. Rozmýšľal som nad tým, lebo s umením je v dnešných časoch ťažko. Chcel by som robiť niečo s drevom, napríklad ako stolár, keďže som navštevoval drevársku umeleckú školu."

Čo sa týka obľúbených diel, s takouto otázkou u Laca nepochodíte. Všetky má totiž údajne rád rovnako. "Naozaj všetky. No, samozrejme, nájdu sa aj také, ktoré považujem za nevydarené. Keď mám totiž pocit, že sa mi socha nepáči, tak ju už ani nedokončím. Možno sa časom k nej vrátim, no... Keď sa tak nad tým zamýšľam, doma v izbe napríklad nemám ani jedno svoje dielo. Všetky mám v našej galérii," ukončuje svoje rozprávanie mladík, obdivujúci sochárskych majstrov, akými sú Tibor Bártfay či Vojtech Löffler, a ktorého veľkým snom je vystavovať v budúcnosti svoje diela v Paríži či Ríme.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.