Korzár logo Korzár
Štvrtok, 13. december, 2018 | Meniny má Lucia
Nájdete nás na webe
KOŠICKÉMU FOTOGRAFOVI IŠLO V PERU KVÔLI SNÍMKAM O ŽIVOT

Pavel Maria Smejkal: Fotka je len surovina

Hoci vyštudoval veterinu, jeho život sa uberal celkom iným smerom a zlákal ho svet horolezectva, fotografovania a nakoniec umenia.

Má množstvo plánov. Pavel Maria Smejkal túži napríklad vydať knihu s fotografiami o Košiciach.(Zdroj: Veronika Janušková)

Dnes sa venuje autorským projektom, túži do Košíc opäť priviezť výstavu World Press Photo či vydať knihu fotografií o metropole východu. Pavel Maria Smejkal vraví, že akékoľvek umenie je najmä o tom ukázať svet a človeka z iného uhla pohľadu a vyprovokovať nové myslenie. Jeho aktuálnu tvorbu nájdete do 5. mája na výstave vo Východoslovenskej galérii na Alžbetinej ulici.

Vyštudovali ste veterinárnu medicínu, no presedlali ste na čosi úplne iné. Považujete svoje štúdium v konečnom dôsledku za omyl, alebo vám niečo dalo?

- Za omyl nie. Lebo každé štúdium je vzdelávaním sa. A to nielen absolvovaním prednášok, ale aj tým, že je človek v styku s ľuďmi a vďaka vzdelaniu potom inak vníma svet. Vieme veľmi dobre, že dnes je vzdelanie v kamenných univerzitách v istom zmysle slova už akoby prežité a každý z nás je odkázaný sa neustále niečo nové učiť, aby nezaspal dobu. Štúdium veteriny bol len začiatok, teraz som dokončil štúdium fotografie, ale ani to nie je koniec. Je to večný proces. Vzdelávame sa však i samotným životom.

Priniesla vám biologická rovina vášho vzdelania do tvorby nejaký bonus, ktorý môžete oproti iným fotografom využiť?

- Ide o druh filozofického pohľadu, ktorý som získal. Pretože tým, že má moje vzdelanie biologický charakter, predsa len vnímam človeka aj ako zložitý komplex buniek a všetky procesy, ktoré majú morálny či spoločensko-politický podtext, vnímam aj z biologického pohľadu. To ma určite robí iným autorom než sú tí, ktorí toto vzdelanie nemajú.

Čo bolo vo vašom prípade takým tým prelomom, že ste neostali pôsobiť v tejto sfére? Bolo to ťažké rozhodovanie?

- Vždy ma zaujímalo aj umenie. A popri veterine som robil dlhé roky aj horolezectvo. To je ďalšia skúsenosť, ktorou sa líšim od ostatných fotografov a výtvarníkov. Po 89. roku som začal robiť výškové práce. To človeku dávalo trošku voľnosti. Potom som začal cestovať a s cestovaním súviselo intenzívnejšie fotografovanie. Mal som obdobie vydávania kalendárov a fotenia v exotických krajinách, ktoré trvalo približne šesť rokov, až kým som nezistil, že mi to nestačí. Nakoniec som objavil svoju budúcu školu, Inštitút tvorivej fotografie v Opave. Už asi dvanásť rokov sa venujem prevažne výtvarnej fotke.

V rámci horolezectva ste pochodili mnoho krajín a mali ste možnosť fotiť aj v extrémnejších situáciách ako bežný fotograf. Viete vypichnúť nejakú naozaj mimoriadne extrémnu, ktorá nad ostatnými vyniká?

- Zhodou okolností som raz mal také ´šťastie´, že ma skoro zastrelili. Bolo to v Peru v čase, keď tam ešte boli miestni teroristi, akési ľavicové gangy Sendero luminoso. Vyskytlo sa pár prípadov, že si to odskákali turisti, čo sa však vo svete stále deje. My sme boli na okraji mesta sami dvaja a k večeru nás prekvapila dvojica so samopalmi. Vyzerali veľmi nebezpečne, mysleli sme si, že nás chcú okradnúť. Nič cenné sme však nemali. Došlo aj na streľbu, prinútili nás ľahnúť si na zem... Našťastie, dopadlo to dobre, ale keď vám na brucho mieri nejaký blázon, je to čudný pocit… Za tie roky to však nebolo moje jediné stretnutie so smrťou a práve tieto skúsenosti zrejme spoluurčujú zameranie mojej tvorby dodnes.

Áno, súčasná výstava je plná záznamov dejinných konfliktov a ľudí v hraničných situáciách…

- Nevenujem sa len týmto témam, ale konkrétne táto výstava je touto témou definovaná. Druhou témou je samotná fotografia ako médium, zaujíma ma jej manipulovateľnosť a ohraničenosť jej možností reprezentovať realitu. Zaujíma ma tiež ľudské indivíduum a jeho identita. A osudovosť či možnosť plne ovplyvňovať svoju budúcnosť. Tak som sa dostal k výmene tvárí v historických fotografiách a napríklad aj otázke, či by sa dnešné celebrity mohli dostať do koncentračného tábora.

To je dosť kontroverzná téma, nezdá sa vám?

- Mňa samotného najviac prekvapilo, že táto práca bola prevažne kladne prijatá, a to vo viacerých štátoch, od Poľska po Francúzsko. Kladné odozvy má aj nová séria Osudové krajiny, podľa ktorej má celá výstava svoj názov.

Čím boli osudové?

Okrem toho, že zásadne zmenili život aktérom zachyteného deja, zásadne ovplyvnili aj dejiny fotografie a osudy ich autorov. Tým, že som odstránil hlavný motív z týchto ikon fotografie a nechal len prázdne tiché krajiny, hľadám zmysel toho všetkého. A kladiem otázku, či sa to všetko mohlo udiať aj ináč…

Ako vníma rodina vašu prácu?

Aj keď už necestujem, je pravda, že pre rodinu sa tým nič nemení, lebo robím intenzívne na nekomerčných veciach, čo je dnes veľký problém. Ekonomika nepustí… A ešte to robím nieže na plný úväzok, ale na jeden a pol úväzku. Založili sme s priateľmi občianske združenie, snažíme sa to riešiť cez granty, sponzorov, dotácie, ale aj vlastné aktivity, ako sú napríklad fotokurzy. Ale byrokracia okolo toho je značne nepríjemná, ideálny by bol systém mecenáš - umelec. Aj preto sa snažím sústrediť skôr na veľké projekty.

Na čom teraz robíte?

- Už dlhšie pracujem na projekte Second Cities, v rámci ktorého sa zameriavam na fotografiu v druhých najväčších európskych mestách a chystám ďalší medzinárodný projekt Euroland o dnešnej Európskej únii, jej paradoxoch, negatívach aj pozitívach. Rád by som tiež v Košiciach zrealizoval výstavu World Press Photo. Tiež tu chceme rozbehnúť festival fotografie a máme aj ďalšie plány.

Čo sa týka vášho súčasného fotografovania, keď práve nerobíte nič konceptuálne a nemeníte fotky niekoho iného, čo vlastne najradšej fotíte?

- Vo všeobecnosti si myslím, že akékoľvek umenie je najmä o tom, ukázať svet a človeka ako takého z iného uhla pohľadu, ako je bežný, a nejakým spôsobom vyprovokovať iné myslenie, hľadať a nachádzať nové cesty, nový spôsob uvažovania. Fotím takmer všetko. Ale pre mňa je fotka vlastne len surovinou. Je to materiál. Svoj skutočný obsah a zmysel u mňa často získa až v určitom kontexte. Pracujem v cykloch, mám rád diptychy, vytváranie vzťahov, súvislostí. Ale dnes už fotím, pravdupovediac, menej kvôli nedostatku času, keďže sa venujem organizačným veciam a projektom, ale mám archív, ktorý sa stále rozrastá. Veľa vecí si všímam a všeličo ma zaujíma, takže obsahuje široké spektrum snímok. Doma si potom robím analýzu a často až tam si všimnem, že nejde o nejaké náhodné zábery, hoci pôvodne boli len spontánnym zachytením reality, ale že ide o neustále sa vracanie k určitým témam. A hlavne, už nastal čas, aby som to konečne sfinalizoval do knižnej podoby, napríklad o Košiciach. Kniha je totiž ešte lepším médiom ako výstava, ponúkne širší pohľad a má dlhodobý charakter. Takmer sa dá povedať, že je večná…

Profil:

Narodil sa v Ostrave v roku 1957, pôsobí ako konceptuálny a dokumentárny fotograf, grafik a kurátor.

Vyštudoval veterinu v Košiciach a Inštitút tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. Od roku 1989 je na voľnej nohe.

Vlastní bohatý archív unikátnych fotografií z Košíc, Slovenska, Európy, ako aj rôznych exotických destinácií (napríklad Grónsko, Mexiko, Venezuela, Peru, Bolívia, Čile...)

Momentálne sa venuje doktorandskému štúdiu na Inštitúte tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave.

Vo svojich výtvarných projektoch sa zaoberá aj vzťahom jedinca a spoločnosti, špeciálne diktatúr a násilia štátu, masmédií k jednotlivcom, náboženstva a spoločnosti, vzťahom minulosti na súčasnosť a súčasnosti na budúcnosť, vplyvu reklamy a podobne. Používa klasické fotografické techniky aj digitálne úpravy obrazu, nebráni sa ani kombináciám fotografie a ďalších výtvarných techník.

Autor clanku

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Čo majú študovať naše deti, aby si v budúcnosti našli prácu?
  2. Brzdia vás technické výpadky vo výrobe?
  3. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie
  4. Na čo dbať pri výbere nehnuteľnosti? Tu je niekoľko rád
  5. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre
  6. Mobil banking VÚB opäť bližšie k najlepšej bankovej aplikácii
  7. Objavte novinku s duálnym účinkom proti starnutiu pleti
  8. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia
  9. Geológ: recykláciu umelého kopca v Slnečniciach sledujeme denne
  10. Volkswagen radí: ako svietiť a čo s hmlovkami?
  1. Moderný hotel, kde sa cítite ako doma
  2. Vedecká rada k 80. výročiu SvF STU v Bratislave
  3. Stavebná fakulta STU má učebňu na 3D tlač a virtuálnu realitu
  4. Brzdia vás technické výpadky vo výrobe?
  5. Hovoriaci systém priblíži zrakovo znevýhodneným expozíciu múzea
  6. Slovensko spieva koledy
  7. Workshop Inštitútu Ronalda Coasa na EU v Bratislave
  8. Stavbárska olympiáda 2018/19 vás očakáva
  9. Diplomacia v praxi – unikát, ktorý funguje dodnes
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie 56 405
  2. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia 15 931
  3. Stíhame napredovať s technológiami? Môže už byť neskoro 12 928
  4. Takto vyzerá miesto, odkiaľ k nám putuje slovenské hovädzie 9 960
  5. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre 8 648
  6. Slováci sa pripravujú o stovky až tisícky eur 5 775
  7. Geológ: recykláciu umelého kopca v Slnečniciach sledujeme denne 5 009
  8. Na školách potrebujeme kontroverznejšie témy. Byť ticho nepomáha 5 002
  9. Nový cestovný poriadok ŽSR z vášho regiónu v denníku SME 4 253
  10. Volkswagen radí: ako svietiť a čo s hmlovkami? 4 002

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop