orí absolútna kliatba. Akoby ten kus zeme na západnej Rusi bol predurčený popíjať krv poľskej národnej smotánky.
Úradnú vyšetrovaciu verziu, že tupolev nalietaval iba raz a piloti komunikovali len medzi sebou, musia prijať Poliaci s pokorou. Keby sa veci aj zbehli nejako dramaticky inak, nemôže sa to dostať von. Logika deja velí pochybovať, ale to zostane len špekuláciou, iba o čosi menšou, ako názor slávneho poradcu US prezidentov Brzezinského, že „tragická havária vytvára priaznivú atmosféru pre poľsko-ruské zmierenie". Hm. Atmosféra je jedna vec, a silové polia križujúcich sa záujmov vec druhá. Dva dni pred Katyň II iný bývalý poradca, ale ruských prezidentov (Jeľcin, Putin), Sergej Karaganov na otázku, že prečo by Ukrajina či iný bývalý satelit nemohli o sebe rozhodovať sami, odvetil, že „môžu, ale môžu, pokiaľ neohrozujú slobodu iných národov, či dokonca ľudstva. Ja neverím v demokraciu v medzinárodných vzťahoch".
Lech Kaczynski (a dvojča Jaroslaw) bol politicky najvyhranenejším nosičom historickej traumy z Rusov, ktorí poľský štát občas zhltli, občas parcelovali a občas posúvali jeho hranicami. I preto je smrť cestou na tryznu a priamo na mieste taký symbol. A možno odvalenie prekážky, ak to tak myslel Brzezinski... Kaczynski však nebol brvnom len v očiach Rusov, ale i Európy, ktorá mala problém s jeho názormi až do tej miery, že keď bol v r. 2005 zvolený, v blahoželaní priamo z komisie stálo aj upozornenie, že v EÚ sa tolerujú homosexuáli a zakázaný je trest smrti... (Akoby ho z prezidentského úradu mohol zaviesť.) To, čo európsky stredný prúd na ňom azda najviac poburovalo, bolo, že vytrval na svojich názoroch, aj keď mu uberali popularitu. Vedno s Jaroslawom, ktorý bol „mozgom" (tak sa traduje), kým Lech „konateľom", však zachádzali priďaleko. Či vo vzťahu k demokratickému Nemecku, ktoré „historicky" dávali (takmer) do jedného klobúka s Rusmi, či v nátlakových metódach v boji za národný záujem (napr. „Nice alebo smrť", hlasovacie pomery v Lisabonskej zmluve ako „kompenzácia za vojnové obete"). Preháňali to aj doma, kde ich strana Právo a spravodlivosť vytvorila neznesiteľnú koalíciu s totálnymi bláznami a populistami, ktorých extravagancie (napr. návrh na vyradenie Goetheho, Kafku a Dostojevského z povinného čítania, ťaženie proti „homosexuálnej" figúrke z komiksu, atď.) vyvolávali záchvaty či posmechu, či zúfalstva z Poľska... Napokon, aj výnimočne zle utrafený lustračný zákon, zneužitie protikorupčnej agendy k zápasu o moc, či protikapitalistické názory Lecha viedli k tomu, že poľský konzervativizmus viac skarikovali, než urobili vzorom...
Životná púť Lecha Kaczynského, ktorá začala účinkovaním v detskom filme a cez hviezdne chvíle v Solidarite a protikomunistickom odboji, politický vzostup a pád sa uzavrela na prekliatom mieste poľskej histórie, však zaslúži úctu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
