O vašej rodine, manželke... sa už popísalo mnoho strán. Mňa by však zaujímalo, v akej rodine ste vyrastali.
- Mal som veľké šťastie na rodinu, do ktorej som sa narodil. Za svoj život vlastne vďačím svojej o 6 rokov staršej sestre. Tá dávala lístočky do okna s prosbami, že chce bračeka tak dlho, až sa jej to splnilo. (Úsmev.) Naši rodičia boli veľmi starostliví, láskyplní, pedantní, vo všetkom mali systém. Aj do domácich prác sme boli zapojení všetci.
Lásku k umeniu ste zdedili?
- Bol som prvý v našej rodine, ktorý sa mu začal venovať. Prišlo to veľmi pozvoľna - najprv som recitoval, potom som šiel na dramatický krúžok, neskôr som hral v televízii. Postupne sa to nabaľovalo ako snehová guľa, a práve tieto skúsenosti mi otvárali dvere do hereckej brandže.
Takže rodičia mali čas zvyknúť si na to, že v rodine dvoch serióznych ľudí vyrastá komediant?
- Nebolo to také jednoznačné. Ako dieťa som mal veľmi veľa záujmov – elektroniku, mama mala rada bylinky, čítala knihy o zdravovede, mala vzťah k racionálnej výžive, a to som od nej pochytil. Okrem toho som hral futbal, basketbal, bol som vodák. K tomu dramatický a hudobný krúžok. Bol som naozaj veľmi aktívny.
Je vám dodnes zdravý životný štýl blízky?
- Snažím sa. Doma mám stacionárny bicykel, medzi dverami je zavesená hojdačka, kam posadím vnuka Dávidka a hojdám ho tak, že šliapem na bicykli a hojdačku priviazanú na šnúrke ťahám. Popritom rozprávam rozprávky, alebo sa s Dávidkom rozprávame o všetkom možnom. Na rozhovoroch s deťmi je úžasné, že nás upozorňujú na veci, ktoré sú už pre nás všedné. Ony z nich robia sviatok.
Nebolo vašim rodičom ľúto, že také všestranné dieťa sa rozhodlo práve pre herectvo?
- Nie. Moja mama mala divadlo veľmi rada. Aj ma brávala na operu. Aj otec sa z toho tešil. Keď sedeli v hľadisku rodičia alebo sestra, mal som veľkú trému. Vždy som bol zvedavý na ich názor, pretože ma poznali najlepšie, a chcel som vedieť, či som ich niečím prekvapil, zaujal, či ma videli tak, ako ma nepoznali.
Džentlmenstvo do vás vštepili, alebo je to dar, ktorý máte od Boha?
- Je to ovplyvnené aj výchovou, tým, ako som videl správať sa svojich rodičov a aj neskôr ľudí v divadle. Moji kolegovia - celá generácia pred nami - sa veľmi pekne správali k ženám. Bolo vidieť, že pre nich ženy niečo znamenajú. Veľmi to ovplyvnilo postoj, ktorý sa mi stal vlastným. Napokon, žena má pre nás mužov mnoho atribútov, prečo k nej môžeme byť nielen slušní, ale aj galantní.
Čo najviac obdivujete na ženách?
- Dá sa na to pozrieť z rôznych pohľadov. Niekedy stretnete ženu, ktorá vás očarí na prvý pohľad. Inokedy zas spoznáte dámu, ktorá vás možno na prvý pohľad až tak neohúri, no dostane vás tým, čo ponúka jej duša. Muži vedia veľmi obdivovať aj jemnosť, ktorú sami nemajú. A, samozrejme, fakt, že môžete byť matkami.
V divadle mnohokrát skúšate s kolegyňami veľmi - nielen fyzicky, ale aj duševne - intímne scény. Je pre herca jednoduché odstrihnúť sa a uvedomiť si, že toto je len divadlo a realita a reálne city sú celkom iné?
- Na divadelnej práci je zaujímavé, že sa herec neraz dostane do situácií, aké mu život nikdy neponúkol, vraví veci, ktoré by on ako človek nikdy nepovedal, a správa sa tak, ako by sa v reálnom živote nikdy nezachoval. A že počas práce preskočí iskra medzi partnermi, to sa stáva. No je na nich, či si stanovia nejakú hranicu, alebo si povedia, že ich to tak ľudsky zblížilo, že tomu dajú vnútorný súhlas. To sa však stáva málokedy.
Už viackrát ste povedali, že vaša manželka nie je žiarlivá. Ako sa jej však díva na to, keď hráte intímne scény s kolegyňami?
- Nemá s tým problém. Ona si na túto otázku vymyslela peknú odpoveď - je totiž všeobecná lekárka, tak zvykne hovoriť: 'Ja vyzliekam svojich pacientov. Mal by preto môj muž na mňa žiarliť?' Má pravdu.
To je odpoveď plná nadhľadu zrelej ženy. Ako to však zvládala, keď ste boli čerství manželia?
- Raz som mal 'fanynku', ktorá mi po každom predstavení Glória dala za stierač karafiát. Trvalo to niekoľko mesiacov, a keď som si po niektorom predstavení nenašiel kvet, bol som zaskočený. Po rokoch sme sa s dotyčnou dámou aj zoznámili, obaja sme toto jej vtedajšie vzplanutie brali s nadhľadom, no vtedy som na svojej polovičke videl, že sa na to pozerá aj s istými obavami, čo to so mnou urobí. No ustál som to. (Úsmev.)
Ustáli ste nielen túto epizódku. S vašou paňou tvoríte manželský pár už viac ako 30 rokov. Čomu, okrem jej tolerancie, za to vďačíte?
- Myslím si, že pár musí mať v istom zmysle šťastie. Šťastie v tom, že hodnoty, ktoré vám partner ponúka, sú pre vás také dominantné, že drobné problémy, ktoré sa v každom partnerskom vzťahu vyskytnú a ktoré sa občas i nahromadia, ustojíte, pretože viete, že je to vyvážené tým, čo je pre vás najdôležitejšie. Nie vždy sa človeku podarí natrafiť na takého partnera. Ľudia sa totiž neraz ocitnú v situácii, že tak veľmi potrebujú mať niekoho pri sebe, že sa snažia prehliadať partnerove nedostatky a dúfajú, že pominú. No oni nielenže nepominú, ale ešte sa k nim pridajú ďalšie, o ktorých ani len netušili. Keď sa navyše vytratí fyzická náklonnosť, ak sa partneri odcudzia a netvoria už celok, iba veľa seba žijú a odrazu vstúpi do života niekto iný, kto človeku ponúkne, čo hľadal, neraz sa rozpadajú dlhoročné vzťahy. A to býva veľmi bolestivé. Takže klopem na drevo a vravím, že i keď sme k nášmu vzťahu prispeli aj my dvaja, zároveň ďakujem osudu, že som stretol človeka, ako je moja žena.
Herectvo je veľmi "pažravé" na čas. Herci u nás sa nedelia na divadelných a filmových, robia všetko. Nebolo vám ľúto, že ste umeniu museli obetovať čas, ktorý by bol patril rodine?
- Bolo mi to ľúto prevažne vtedy, ak sme za socializmu robili tzv. povinné jazdy - chválospevné hry na našu 'dobrú' stranu, ktoré nemali ktovieakú hodnotu. No herectvo je, žiaľ, také, že si vyžaduje veľa času. Herec musí veľa pracovať, ak sa chce zlepšovať.
Máte už teraz toho času trošku viac?
- Určite áno. Jednak už neučím na VŠMU, a už aj v dabingu cítiť, že je toho pomenej. No ešte nie tak málo, aby som bol z toho nervózny.
Vari by ste nikdy nechceli prestať pracovať?
- Som pripravený aj na tento variant, hoci ako vidieť na mojich kolegoch - Maríne Kráľovičovej, Leopoldovi Haverlovi či Ladislavovi Chudíkovi, aj vo vyššom veku sa ešte nájde príležitosť a človek môže byť užitočný.
Nielen užitočný. Česká herečka Nina Divíšková (73) dostala gro svojich životných šancí po šesťdesiatke. Dá sa povedať, že teraz prežíva svoje hviezdne chvíle.
- Veru, aj to sa stáva. Život vie vždy niečím prekvapiť. A ak je to takéto pozitívne prekvapenie, je to úžasné.
Čím pozitívnym prekvapil vás?
- Napríklad tým, že sa začala robiť Ordinácia v ružovej záhrade. Keď sme s ňou začínali, vôbec sme nepočítali s takým úspechom, akému sa teraz teší. Vtedy prežívali boom reality šou, herci sa živili len divadlom a dabingom. No televízie odrazu zistili, že diváci majú o tento žáner záujem.
Zmenila vám Ordinácia v ružovej záhrade život?
- V dobrom slova zmysle áno. Získal som skvelú postavu, dobré herecké partnerky a tiež ešte väčšiu úctu k medicíne.
A čo popularita?
- To je pridaná hodnota. Teraz, keď sme chodili po zájazdoch mimo Bratislavy, stretával som množstvo milých ľudí, ktorí ma zastavovali a prejavovali sympatie mojej postave i mne. To je veľmi príjemné.
Ako vašu popularitu vnímajú vaše vnúčatá?
- Oni ma v seriáli veľmi nevnímajú, pretože ho nepozerajú. No počúvajú rozprávky, ktoré som urobil so Sisou Michalidesovou. Tie sú medzi súčasnými deťmi dosť populárne, takže raz, keď som niesol Dávidka do škôlky, vravela mamička svojej dcérke: 'Pozri, Alenka, toto je ujo Hav-hav.' (Smiech.)
Keď vyrastali vaše deti, všemožne ste sa snažili, aby nepričuchli k umeniu. Je to pri vnúčatách iné?
- Úplne... Zuzka aj Hanka majú tendenciu tancovať, spievať, recitovať. Veľmi nás to so ženou teší a nemám pocit, že by som im mal v niečom brániť. Nech sa s tým potom trápia ich rodičia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
