Hoci sa slušne bránim vplyvu okolia na moju myseľ, bola moja predstava o Mexiku hlavne vďaka televízii asi takáto: vyprahnutá krajina s obrovskými kaktusmi, nebezpečné a preľudnené hlavné mesto Ciudad de México s nespočetnými pouličnými gangmi, chudobní a pochmúrni obyvatelia, vyplavujúci svoj každodenný neúspech litrami tequilly, kde-tu záblesk pozitívneho v prírodnej kráse, či v chudobe narodenej nadpozemsky krásnej mulatke, ktorej život okamžite po objavení vyplní nejaká filmová spoločnosť a dá tak divákom cez jednoduché telenovely to, čo nemajú v živote - lásku a prepych. Omyl, priatelia. Mexiko je moderná a bezpečná krajina Strednej Ameriky s nádhernou prírodou (toľko krásy cez vodopády, jazerá, vodné kaskády, jaskyne či pláže som už dlho neabsorboval), obrovským dedičstvom vyspelých zaniknutých kultúr (Olmékovia, Mayovia, Teotihuakáni, Zapotékovia, Mixtékovia, Aztékovia, Toltékovia a iní) a úžasnými, pokojnými obyvateľmi. Veď ako ináč, keď sa nachádzame v Latinskej Amerike.
Ako sa dostanete do Mexika bez opatery nejakej cestovky? Letenka stojí okolo 700 eur. Ja som si naplánoval cestu na máj minulého roka, ale prišla prasacia chrípka. Na poslednú chvíľku som strhol kormidlo do Thajska a letenky preložil na december. Letecká spoločnosť mi totiž nechcela vrátiť peniažky a možnosť posunutia letu ohraničila rokom 2009. Takže minuloročné Vianoce mi bolo súdené stráviť pri svietiacom kaktuse.
Letím a kýcham na Mexičanov
Na letisku v hlavnom meste Ciudad de México, ako aj v Tuxtle (mesto juhovýchodne od hlavného mesta, kam som rovno preletel) vystúpil Slováčisko, ktorý čakal na tvárach ľudí ochranné rúška, zdravotné kontroly, vyplňovanie formulárov s otázkami, kedy som naposledy kýchal. Lenže všade vládol pokoj, usmiati Mexičania, žiaden náznak strachu, či nebodaj paniky. Jediný, komu tiekol sopeľ z nosa, som bol ja. Tri dni pred letom som totiž na bratislavských vianočných trhoch poriadne prechladol. Mal som obavy, že moje použité hygienické vreckovky v tvare menšieho balóna pri výstupe z lietadla budú okamžitou pozvánkou na pohovor s nejakým premúdrelým doktorom, ale opäť zvíťazili iba moje prehnané predstavy.
Čarokrásny San Cristóbal de las Casas
Na letisku v Tuxtle sadám do autobusu a za hodinu som v mestečku San Cristóbal de las Casas. Cesta mi dáva za pravdu, že Mexiko je moderná a kultúrna krajina, netrpiaca až tak extrémnou biedou, ako by sa niekomu zdalo. Potvrdzuje to aj toto malebné mesto (plné nádherných kostolov, najznámejší je Santo Domingo) v nadmorskej výške 2 100 metrov, ktoré je domovom pre 100-tisíc ľudí.
Prechádzam sa centrom, tržnicou, klasickými ulicami s vysokými obrubníkmi na americký spôsob, farebne pomaľovanými vkusnými domami s peknými bránami a napriek tomu, že kde-tu vidím horšie oblečeného človeka, nik nežobre a naotravuje. Priatelia, ktorí už boli v Mexiku, ma varovali, nech si za základňu zvolím práve toto mesto, dýchajúce pravým latinskoamerickým koloritom a nie polmiliónovú priemyselnú Tuxtlu. Mali pravdu. Cítim sa tu príjemne a na prvé nadýchnutie pravého Mexika som si nemohol zvoliť inú destináciu.
Doprava a rivalita na americký spôsob
Doprava v meste funguje bez semaforov podľa pravidla pravej ruky. Ulice sú buď rovnobežné, alebo kolmé na seba, čím vytvárajú desiatky malých križovatiek. Američania sa z Mexičanov smejú, že hocijako sa na nich budú hrať, "jazdiť a byť" Američanmi sa nikdy nenaučia. Ani Mexičania nemajú "Amíkov" zvlášť v láske, keď som sa ich pýtal, vždy prišlo na slová ako namyslení či spupní. Keď však príde na Mexiko ako krajinu, tú Američania veľmi radi využívajú na dovolenky (azda mi odpustíte, keď letoviská Cancún a Acapulco z tohto cestopisu vynechám). Schovávam teda šiltovku so znakom NY do batohu a vyrážam na prvé výlety.
Keď sa španielčina stáva nutnosťou
Pred pobytom v tejto krajine odporúčam dotankovať do hlavy španielčinu. Nie je to tým, že by Mexičania boli patrioti ako Francúzi. Skôr by som ich nazval jazykovými salámistami. Ich rodný jazyk im bohato postačuje na žitie, preto si s učením angličtiny nelámu hlavu. Už som čo-to precestoval, ale v Mexiku som zostal ako obarený, že anglina mi je na dve veci: do štatistiky a na chválenie. No nie na komunikáciu. Vytiahol som teda malý slovníček a začal som do seba nasávať espańol.
Vodopády a pyramídový skvost
Hostelík, v ktorom som sa ukotvil, je plný Európanov. Teším sa z angličtiny a dolujem tipy na cestovanie. Našťastie, cestovné agentúry tu fungujú na výbornú, a tak prvý deň dostávam odvoz (prepravujú nás deväťmiestnym mikrobusom), vstupné a španielsky hovoriaceho sprievodcu za 250 mexických pesos (čo je asi 15 eur). Ide o tri výletné miesta v jednom.
Po asi trojhodinovej serpentínovej ceste smerom na sever mi myseľ otvárajú nádherné vodné kaskády Agua Azul. Dostávame hodinu na prechádzku a ja pasiem oči v spenenej nádhere a dýcham vlhkom nasiaknutý vzduch. Odtiaľ necelú hodinku vzdialený vodopád Misol-Ha je zasa z kapitoly čarovne padajúcich riek, ktoré sa rozhodli vypestovať si v reliéfe krajiny vlastné jazierko.
Poobedie patrí pyramídovému mestečku Palenque, ktoré sa nachádza 220 kilometrov od San Cristóbalu na zvlnených kopcoch pohoria Altos de Chiapas. Tento unikátny odkaz Mayov je ukrytý v smaragdovo zelenom tropickom lese a chránený škrekom opíc. Popisovať pocit stáť na "mieste každodennej smrti Slnka"? Komplex, kde sa dochovalo niekoľko chrámov, pyramíd, ihrisko na loptovú hru, pôsobí ako dokonalý domorodý raj. Prvé dedinky tam vznikali už 100 rokov pred Kristom, ale mesto bolo dostavené do plnej monumentálnosti až v 7. storočí nášho letopočtu pre Pacala, mayského kráľa, ktorý vládol až do svojho "vysokého" veku 68 rokov. Vtedy bolo centrom pre celú terajšiu oblasť Chiapas a Tobasco.
Kaňon Del Sumidero a mesto Tuxtla
Druhý deň si vyberám najmenej náročný výlet, pretože deň predtým sme sa vrátili o desiatej večer a vďaka pretrvávajúcemu prechladnutiu som padol do postele s miernou horúčkou. Moja izba nemá okno, teplá voda netečie, ale som spokojný, pretože izba je čistá a okrem mňa v nej nežijú iné zvieratká.
Kaňon Del Sumidero vyryla rieka do šedivej hory, ktorá si tróni severne od Tuxtly. Viacfarebné steny kaňonu sa týčia do výšky až 1 100 metrov nad hladinu rieky Río Grijalva, ktorej vody poháňajú vodnú elektráreň. Výletné lode s turistami vyrážajú z mestečka Chiapa de Corzo, ktoré vybudovali Španieli. Dostali sme plavecké vesty a vyrazili na modernom člne (asi pre 30 ľudí) proti prúdu rieky. Zastavujeme pri krokodílovi, bahniacom sa na brehu, sledujeme úchvatné nájazdy vtákov, ktoré sa tu zlietli vari z celého sveta. Steny kaňonu po oboch stranách stúpajú vyššie a vyššie, až nás z toho bolia krky. V najvyššej výške nad skaliskami kraľujú orly, kane a kondory, no rozprávka. Sprievodca hovorí príhodu, že raz sa tu k zemi zniesol orol s rozpätím krídiel dva metre. Híkame, ideme si odkrútiť hlavy, fotíme, točíme, nasávame celú tú božskú nádielku. V polovičke asi dvojhodinovej plavby sa ocitáme na mieste, kde z najvyššieho bodu skaly padá vodopád. Na kamennej stene vytvoril zelený koberec, z diaľky pripomínajúci výjav akoby z nejakej rozprávkovej ilustrácie. Už viem, kam si chodia maliari pre inšpiráciu.
Tuxtla je hlavným mestom federálneho štátu Chiapas, ktorý ešte v prvej polovici 19. storočia patril Guatemale. Centrum mesta na mňa pôsobí takisto nadmieru hojivo. Pokojní domorodci, vysedávajúci po krajoch ulíc, všadeprítomní policajti (vzbudzujúci rešpekt i bezpečie), obchodíky so suvenírmi, cukrárničky a reštaurácie, dopĺňajúce mozaiku neponáhľania sa a zamrznutia času. Nádherná a obrovská katedrála svätého Marka blízko priestranného námestie pôsobí ako účinný dobíjač bateriek, je asi najväčšia modlitebňa, v akej som kedy bol.
Laptop na príťaž
Poobede sa už opäť motám po San Cristóbale. Bezúspešne zháňam opravovňu na počítače, pretože môj laptop sa rozhodol vypovedať mi službu hneď na druhý deň po prílete a premenil sa tak na zavadzajúce bremeno. Žiaľ, Mexiko a najmodernejšia technika si veľmi netykajú. Netrápi ma to, atmosféra Latinskej Ameriky mi všetko vynahrádza. Áno, to, čo som cítil v Paname, Kostarike a v Dominikánskej republike, je aj v Mexiku. Táto krajina nie je ničím iným, ako ďalším šperkom na náhrdelníku Strednej Ameriky. Dcéra Karibiku, syn Pacifiku, domov úchvatných ľudí, ktorí majú byť na čo hrdí.
(pokračovanie o týždeň) www.baricak.blog.sme.sk
Autor: Pavel "Hirax" Baričák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
