Už viac ako sto rokov s nami v meste Košice tíško prebýva kňažná, ktorú v jej časoch oprávnene nazývali i najodvážnejšou ženou Európy, najväčšou ženskou postavou uhorských dejín, hrdinskou obrankyňou hradu, veľkou vlastenkou, ale i statočnou matkou rebelantského kniežaťa a vernou manželkou dvoch proticisárskych rebelov.
Vo svojom večnom pokoji nie je kňažná Helena v metropole východu osamotená. Práve v Košiciach sa v dvoch tunajších kostoloch, v Dóme svätej Alžbety a kostole premonštrátov, stali krypty miestami posledného symbolického stretnutia a aj večného odpočinku vzácnej rákocziovskej rodiny: matky Heleny, otca Františka I. a syna Františka II., keď ich smrť Františka I. rozlúčila v júli 1676. Druhý Helenin manžel Imrich Thököly je tiež pochovaný na východe – v krypte evanjelického kostola v Kežmarku.
Hrdinka z hradu Palanok
Príbeh grófky Heleny stále púta pozornosť generácií historikov a rôznych ďalších bádateľov aj po viac ako 300 rokoch od jej smrti. Ten je aj o odvahe srdnatej bojovníčky, ktorú musel zlopovestný cisársky generál Antonio Caraffa obliehať pod hradom Palanok pri Mukačeve tri roky, kým prijala podmienky kapitulácie.
Keď v roku 1688 musela kňažná Helena Thökölyová kapitulovať, bolo to pragmatické rozhodnutie. Na dlho vzdorujúcej hradnej pevnosti nad údolím Latorice mala pri sebe obe deti z prvého manželstva s Františkom I. Rákoczim, dcéru Julianu a syna Františka II. Vydala sa za neho na hrade Makovica pri hornošarišskom Zborove v roku 1666. Oporou jej vedno s odvahou armády obrancov Palanku boli i tajne doručované povzbudzujúce listy od druhého manžela Imricha Thökölyho z ďalekého tureckého exilu. A nepochybne aj chýry, ktoré sa o jej hrdinskom odpore niesli vtedajšou Európou – francúzsky kráľ Slnko Ľudovít XIV., poľská šľachta a ďalší prominentní sympatizanti nešetrili superlatívmi na jej adresu, keď ju označili za najsmelšiu Európanku tých čias.
Buričská rodina
Po páde dlho nedobytného Palanku, keď ju i s deťmi odprevádzala stráž, nazývaná podľa dobových prameňov "čestnou", priamo do Viedne, nemohla Helena čakať veľa cisárskej milosti. Jej energická obrana hradu vyvierala hlavne zo vzdoru a túžby po pomste Habsburgovcom. Helena, rodom z Chorvátska, bola dcérou tamojšieho bána Petra Zrínskeho a Kataríny Anny, rodenej Frangepánovej. Otec aj brat jej mamy, básnik František Krištof Frangepán, boli najprv oslavovanými hrdinami protitureckých bojov. Súčasníci ich nazývali štítmi kresťanstva a strašiakmi Turkov. Obaja však boli za účasť vo Wesselényim vedenej kuruckej rebélii popravení sťatím vo Viedenskom Novom Meste v apríli roku 1671.
Helena mala troch súrodencov – Ivana Antona Baltazára, Juditu Petronelu a Zoru (Auroru) Veroniku. Už v detstve sa všetkým dostalo vynikajúceho vzdelania, keď matka disponovala cennou knižnicou, do ktorej i sama autorsky prispela. Ivan kráčal v otcových buričských šľapajach, bol neskôr tiež súdený za vlastizradu a väznený v rakúskom meste Graz, kde aj zomrel. Obe mladšie sestry skončili v kláštoroch. Istý čas trávila v internácii aj jej matka.
Bolestná rozlúčka matky a syna
Po kapitulácii a príchode do Viedne sa pre grófku Helenu s deťmi stal novým dobre stráženým domovom kláštor uršulínok. Nie nadlho, lebo matka a jej nedospelý synček František II. Rákoczi sa bolestne lúčili. Dedič nebezpečných buričských ideí putoval na prevýchovu.
Podľa rozhodnutia cisárom nanominovaného chlapcovho tútora, arcibiskupa Leopolda Koloniča, dieťa na niekoľko dlhých rokov poslali do českých jezuitských kláštorov. Vtedy, na začiatku roka 1688, netušili, že už sa neuvidia, a až keď budú obaja mŕtvi, nájdu po mnohých rokoch odlúčenia spoločný pokoj až v tichu krypty najprv v Turecku a definitívne v Dóme svätej Alžbety v Košiciach.
Roky trvala Helenina internácia vo Viedni. A nebyť dobrých konexií jej druhého manžela Imricha Thökölyho v exile s tureckým sultánom, ktorého vojaci v jednej z mnohých bitiek zajali cisárskeho generála Siegeberta Heistera, Helenino väzenie by sa vari neskončilo. Došlo však k dohode o výmene zajatcov – a tak Helena putovala na juh do lokality dnešného tureckého mesta Izmir s poetickým názvom Záhrada kvetov, kde ju čakal jej Imrich. A generál sa vrátil do Viedne. Vtedy ešte nemohli tušiť, že práve Heister sa výrazne pričiní v historickej bitke v auguste roku 1708 pri Trenčíne o ťažkú porážku jej syna Františka II., ktorej sa však ona už nedožila.
Helena bola po výmene roky od svojich detí a potom i vnúčat odlúčená. Dcéru Julianu sa síce s pomocou dobrých konexií na cisárskom dvore podarilo v roku 1691 vydať za vplyvného šľachtica Ferdinanda Goberta Aspremont – Reckheima, o synovi Františkovi sa však mama a otčim dozvedali už iba sprostredkovane. Boli to však často veľmi dramatické informácie. Verný bojovným rodinným tradíciám písal František nové hrdinské príbehy.
Od Borše po Rodošto
V kaštieli na dnešnej Ružovej ulici v juhozemplínskej dedine Borša porodila grófka Helena Zrínska, manželka Františka I. Rákocziho, dňa 27. marca 1676 svoje druhé dieťa – syn František II. prišiel na svet štyri roky po sestre Juliane. Ešte v tom istom roku deti osireli, keď ich otec, jeden z najaktívnejších účastníkov Wesselényiho protihabsburgského povstania František I. Rákoczi, po žalárovaní za účasť v kuruckom povstaní zomrel na hrade Makovica pri Zborove. Vdova Helena s deťmi sa uchýlila k svokre Žofii Rákocziovej, rodenej Báthoryovej, na mukačevský hrad Palanok. Po svokrinej smrti v roku 1681 sa stali dedičmi veľkého majetku. Bol to podistým práve tento atraktívny fakt, ktorý podľa dobových klebiet inšpiroval pána Kežmarského hradu a kuruckého kráľa Imricha Thökölyho, aby sa po opatrnom sondovaní svojich šancí uchádzal o Heleninu ruku. Podľa viacerých prameňov manželia mali spolu tri deti, ktoré však zomreli v útlom veku. Imrich sa ako otčim Juliany a Františka na ich výchove príliš nepodieľal – roky ho zamestnávali proticisárske rebélie štvrtého protihabsburského povstania. Neváhal spolupracovať ani s obávanými Turkami, u ktorých napokon našli až do smrti nový domov. Sultán mu dokonca udelil i titul kráľa horného Uhorska.
František II. bol po skončení edukácie u jezuitov začas hosťom sestry Juliany a švagra Ferdinanda v Nemecku. Tu mu za nevestu odporúčali vtedy iba 15–ročnú Šarlotu Améliu von Hessen – Rheinfels, s ktorou sa v roku 1694 v Kolíne nad Rýnom zosobášil a vrátil sa do rodných končín: i na náš východ. Jeho mama Helena sa v Turecku postupne dozvedala o príchode vnúčat: v roku 1696 sa manželom narodil syn Leopold Ľudovít Juraj, ktorý však v roku 1700 zomrel – v tom istom roku však prišiel na svet malý Jozef. Nasledovali ešte Juraj a Karolína Šarlota.
To však už ich otec kráčal po vzore svojho otca, deda i otčima nebezpečnou rebelskou cestou stavovského povstania. Začala sa zadržaním podozrivého Rákocziho v Prešove, pokračovala väzením v tom istom Viedenskom Novom Meste, kde popravili jeho deda P. Zrínskeho. Do temnice sa dostal pre obvinenie, že zákulisne rokuje s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Po dramatickom úteku v preoblečení viedla jeho cesta za rokovaniami o budúcom povstaní s potenciálnymi spojencami a najmä početnými bojiskami počas jeho stavovského povstania v rokoch 1703 – 1711. Aby sa po exile v Poľsku i Francúzsku napokon dostal do emigrácie matkiným smerom – do Turecka, ale to až v čase, keď ona aj otčim boli už po smrti.
Rákocziho dlhoročné rebelovanie výrazne ovplyvnilo európske dejiny a ďalší vývoj v monarchii i vo vzťahoch roky znepriatelených protestantov a katolíkov. Pre vodcu pamätného povstania nebolo domov návratu. Manželka Šarlota Amélia zomrela v roku 1722 a exulant v tureckom meste Terikdag, známejšom ako Rodošto, iba z diaľky sledoval osudy svojich synov Jozefa a Juraja.
František II. zomrel 8. apríla 1735 a do rodných končín previezli jeho telesné pozostatky v roku 1906, keď vedno s matkinými a synovými spočinuli ich kosti v košickej hrobke.
Slávnejšia ako rebelantskí manželia
Z bieleho náhrobného kameňa jeho matky odpísal pred rokmi známy autor knihy o katedrále svätej Alžbety Vojtech Wick výstižné slová, ktoré z latinčiny preložila naša súčasníčka Alžbeta Duchoňová takto:
"Tu odpočíva po hrdinskom výkone žena zmužilej duše, sláva svojho veku a jeho ženstva, najvznešenejšia pani Helena Zrínska, posledná ozdoba rodu Zrínskych a Frangepánovcov, manželka kniežaťa Thökölyho a predtým Rákocziho, hodná oboch, vynikajúca medzi Chorvátmi, Sedmohradčanmi, Maďarmi a Sikulmi svojou skvelosťou a skutkami, na celej zemi viac slávna, ako jej manželia. Zvraty osudu znášala silou ducha, skromná v šťastí, víťaziaca nad vlnami nešťastia, víťaziac nad smrťou navrátila s kresťanskou pokorou svoju hrdinskú dušu ovenčenú slávnymi bojmi Pánu na nikomédijskom rozkvitnutom poli pri Bythýnskom zálive v roku spasenia 1703 18. februára vo veku 60 rokov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
