kú bolesť, ktorú môže vyvolať čítanie volebného programu Smeru, predsa neželáte nikomu.
K tejto „udalosti" politických dejín Slovenska, ktorou teda bola „programová konferencia" hlavnej vládnej strany, je zásadná poznámka tá, že Smer-sociálna demokracia žiadne písané formy prezentácie nepotrebuje. Volebným programom Smeru je Robert Fico osobne, v životnej veľkosti a – pokiaľ možno – vždy v priamom prenose. Kto by mal pochybnosť, že to je tak, nech skúsi odmerať, napr. v spolupráci s Focusom či MVK, aký vplyv na verejnú mienku majú rôzne mediálne litánie na motívy, čo Smer splnil a nesplnil z programu 2006. Mohli by sme hovoriť o korupcii, spravodlivosti či centrálnom verejnom obstarávaní (áno, aj o zrušení Zajacovej „dvacky" a vianočnom dôchodku, atď.), ale to je prežúvanie sena. Časy, keď rozhodujúcimi kritériami pri výbere lídrov boli spôsobilosť spravovať krajinu a hájiť záujem tých, ktorých oslovujem, sa dávno minuli (ak niekedy boli). Dnes vyhráva voľby schopnosť rozpaľovať vášne a štiepiť spoločnosť tak, aby skupina, ktorej je víťaz dokonale ľahostajný, tvorila rozhodujúcu väčšinu nie s tými, ktorí majú plný mechúr aktuálneho klauna, ale s tými, ktorých zamilovanosť oslepila do tej miery, že nie sú schopní rozlíšiť svoje záujmy. Kým sa tento pomer nezmení, programom Smeru zostane Robert Fico. Nech je na papieri (teda v rámci istých hraníc) úplne hocičo.
Na programe Smeru sú najpodstatnejšie nie kapitoly, body a priority, ale jeho paradox: Čím menej sa vo vláde z neho realizuje, tým lepšie pre krajinu, občanov a špeciálne a najmä voličov tejto strany. To platí i pre (väčšinu) takých „bohulibých" táranín ako napr. „zvýšenie príspevku na vedu a výskum", „podpora podnikateľom, ktorí investujú do výskumu" či „zníženie DPH tam, kde je potrebné". Základný problém s touto stranou je, že nemajú poňatie, o čo ide (na rozdiel od SDKÚ, kde vedia, ale nepovedia), a vzhľadom na morálny aj intelektuálny dlh sú hračkou v rukách partikulárnych či úplne cudzích (Medvedev!) záujmov. Kým v SDKÚ naskakujú na legendu „sociálneho štátu" z čírej vypočítavosti, Smer (Fico) žijú naozaj v predstave, že tento koncept minulého storočia, ktorý s ohromným rachotom práve padá na hubu v celej Európe a ženie ju do neriešiteľných konfliktov, je udržateľný model pre Slovensko tak, že stačí voličom mávať pred očami maketou tohto usporiadania (keďže na SR ani nie je) a s obrovským štrukturálnym deficitom na krku, ktorý tu je napriek neexistencii „sociálneho štátu", vykrikovať, že on nezvýši dane a z vianočného dôchodku urobí trinásty. To je na mŕtvicu, nie na analýzu. Na upokojenie je, že keby sa robila hierarchia činiteľov a impulzov, ktoré vplývajú na kroky vlád, tak volebné programy (nielen na SR) by sa umiestnili niekde v tretej desiatke. So Smerom môže byť ten problém, že tie prednostnejšie faktory nevzbudzujú viac nádeje, než hlúposťami popísané papiere.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
