Cez postavičku kresleného Jánošíka sa stal pre verejnosť odborníkom na zbojnícku problematiku. Vďaka jeho schopnosti tvoriť v časovom strese vzniklo množstvo neopakovateľných kreslených vtipov sršiacich satirou, ale aj veľa problémov, ktoré si autor navodil práve svojou schopnosťou takto sa vyjadrovať. Karikaturista Fedor Vico si našiel čas na rozhovor v rámci vernisáže svojej aktuálnej výstavy, ktorú môžete v Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach navštíviť ešte do 18. apríla.

Keby ste sa ako odborník na kreslený humor mali pozrieť na karikatúru samého seba, ktorú by vám niekto vytvoril, aké by podľa vás mala mať základné črty?

- Karikatúru vidím vždy, keď sa nejakým nedopatrením pozriem do zrkadla, a to nehovorím o pohľade po občasnom alkoholovom záťahu. Ale nakoniec mi neostáva iné, ako skonštatovať s klasikom: Nuž čo, každý sme nejaký... (Smiech). Povedať však, čo by sa malo v rámci mojej karikatúry na mne zvýrazniť, to nemôžem. To by som sa už miešal do predstáv iného autora. Tak, ako si nenechám radiť ja, neradím ani iným. Človek, ktorý sa karikatúrou a kresleným humorom zaoberá vážne a nielen na bezduchej banálnej úrovni, by sa mal rozhodovať samostatne. Ak by sa chcel spoliehať na rady druhých, nemal by sa tomu radšej venovať.

Vraj sa vám najlepšie tvorí, keď máte nôž na krku a horia vám termíny...

- Teraz okrem Korzára tvorím aj pre ďalší denník, a tam mi napríklad po štvrtej popoludní povedia, že nosný článok, ku ktorému sa má viazať moja kresba, má byť, povedzme, o probléme druhého dôchodkového piliera a za necelé dve hodiny musí byť kresba v bratislavskej redakcii. Ja musím vymyslieť a nakresliť niečo, čo nielen vystihuje problém, ale bude mať aj vtipnú pointu. Ideálne tak, aby kresba obstála samostatne aj po určitom čase. A nemalo by to byť poplatné aktuálnemu názoru nejakého politika či politickej strany. Je to práca pod určitým tlakom, ale zvykol som si. Neviem, kedy by som ja inak urobil kresbu na druhý pilier len tak z dlhej chvíle, či nedajbože do šuplíka...

Na vernisáži ste predstavili aj svoju, ešte vždy pomerne čerstvú, knižku so zbojníckou tematikou Dereš. Má podtitul "...a nikdy inak", aby sa líšila od toho pôvodného Dereša spred štyridsiatich rokov, ktorá bola stiahnutá z predaja a zošrotovaná. Takže sa vám po dlhom čase splnil váš sen?

- Ja príliš nesnívam, ale je pravda, že som na nové vydanie Dereša stále myslel najmä preto, že tú prvú knihu postihol taký smutný osud. Chcel som ju doplniť o ďalšie kresby, ale tiež o materiály, dokumentujúce spoločensko-politickú situáciu v období pred 21. augustom 1968 a ďalej z obdobia po roku 1969, kedy prvý Dereš vyšiel a vzápätí bol zlikvidovaný, cez prelomové zmeny v roku 1989, takzvanú zamatovú revolúciu s prerozdeľovaním štátneho majetku, až po súčasný zdivočelý kapitalizmus.

Stála vás príprava vynovenej knihy veľa úsilia?

- Svoje zohrala aj náhoda. Keby sa mi nepodarilo získať finančnú dotáciu a neurčili by mi presný termín, dokedy musí byť knižka hotová a náklady vyúčtované, tak by nové vydanie Dereša ostalo naďalej len v mojich predstavách. To je práve ten nôž na krku, keď sa človek musí zmestiť do termínu. A potom už len záleží na tom, či je autor schopný svoje ambície naplniť, teda či okrem nich má aj dosť kvalitného materiálu, ktorým by mohol zaujať petenciálneho čitateľa.

Údajne nie ste veľmi systematický a veľmi vám pomáhal brat...

- Istý systém mám, ale vyznám sa v ňom len ja sám. Brat si systematicky odkladá všetky mnou publikované materiály, takže má archív, ktorý mi pri zostavovaní knihy veľmi pomohol. Samotný spojovací text je teda bratovým komentárom, písaným v prvej osobe, aj keď na jeho obsahu sme sa spoločne dohodli. Vysvetľuje jednotlivé udalosti, posúva ich v časovom slede ako sa udiali a dotýka sa aj mojich osobných problémov, ktoré so mnou, ako blízka osoba, veľmi citlivo prežíval. Inak by sa v knihe asi neobjavili zmienky o mojich problémoch s alkoholom, pobyte na psychiatrii... To má však zase súvis s inými materiálami či dokumentami, ktoré sa tam objavujú, a to o rôznych zákazoch, šikanovaniach zo strany ŠtB a podobne.

Napriek vašim problémom teraz pokojne pijete vínko...

- No a?

To je v pohode, keďže ste mali problém s alkoholom?

- Myslím, že je to úplne v pohode. Viete totiž, prečo som bol prvýkrát na psychiatrii? Počas istého dlhšieho obdobia, keď som mal dosť vážne problémy, som ich riešil alkoholom. Ale jedného dňa som si povedal, že už nevypijem ani štamperlík, no a o niekoľko dní mi hrozilo abstinenčné delírium. Čiže zo zaťatosti. Našťastie som bol od mala zvyknutý športovať, tak som si sám naordinoval ubehnúť v každom počasí nejaké kilometre a tak som to svinstvo vybehal, aj keď súhlasím s tým, že nič nie je definitívne. Nie každý to však rieši takto. Poznám takých, čo majú svojho psychológa. Iní sa nevedia v pití zastaviť a pravidelne sa chodia na psychiatriu preliečiť. Ja si doma nenalievam a keď sa občas potrebujem lepšie sústrediť, alebo sa dostať do prevádzkových obrátok, v krčme sa snažím vyrovnať tlaky s určitou mierou. Lebo miera je hranicou proti nekonečnu.

Čiže sa považujete za silnú osobnosť, ktorá vie prekonať životné nástrahy a problémy?

- To ste povedali vy. Je by som skôr povedal, že som bol tvrdohlavý v nesprávnej situácii. Lenže nie v každej situácii si pomôžete vlastnou vôľou, či zaťatosťou. Najmä nie vtedy, ak sa už, metaforicky povedané, pohár preleje. A nemusí ísť len o alkohol. Teraz vidíme na uliciach množstvo bezdomovcov, ktorí sa do takého položenia dostali z rôznych iných príčin. Keď človek spadne tak hlboko, často si už sám neporadí, aj keby veľmi chcel. Mňa sa tiež pokúšajú vyhodiť z bytu a súd už trvá 18 rokov. Ale to by bolo skôr na samostatný rozhovor...

Ste teda tvrdohlavý?

- Tu ide o to, aký postoj k celej veci zaujmete. Lebo, ako sa hovorí v týchto končinách: I tak še da, i tak še da. Ale ja nemôžem prijať isté podmienky od toho, kto nemá pravdu. A v takom prípade pristúpiť na kompromis by znamenalo prižmúriť aspoň jedno oko. To druhé by vám už zavreli oni a potom vám neostane, než ísť slepý po žobraní.

Takže zásadový?

- Vyzerá to tak. Avšak bez zbytočného pátosu. Jednoducho, keď vidím, že mám jednoznačne pravdu, tak neustúpim.

Vaša osoba je neodmysliteľne spätá s kresbou zbojníka, ktorou ste sa preslávili. Máte v sebe niečo zbojnícke? Možno aj v negatívnom zmysle slova?

- To by bolo na širšiu debatu. Tým, že som zbojníkov kreslil, som si o Jánošíkovi, ale aj o iných zbojníkoch, všeličo preštudoval. Ešte pred Jánošíkom tu boli iní a strašnejší zbojníci. Jánošík bol pôvodne vojak a potom zbíjal veľmi krátko. A nie sú nijaké dôkazy o tom, že by vôbec niekoho zamordoval a podľa legendy to, čo bohatým bral, chudobným dával. Vyzerá to tak, že bol popravený skôr exemplárne, než za svoje skutky. Národ si ho asi preto postupne glorifikoval, lebo ho nevnímal ako krutého násilníka, ale skôr ako svojho ochrancu. Každopádne by sa čudoval, keby videl svojich súčasných, špekulatívnych nasledovníkov.

Vaše kresbičky boli v začiatkoch veľmi ľúbivé, také skôr ľudovo-folklórne, a potom u vás dochádza k istej karikaturistickej skratke a satirizujúcemu obsahu. Kedy sa to stalo? Prelom je podľa mňa badateľný okolo roku 1990...

- Publikovať som začal ako 15-ročný a samotný seriál Dereš vychádzal pravidelne v týždenníku Roháč od roku 1965. Postupne do toho prišla takzvaná Pražská jar, Alexander Dubček, obrodný proces a tak postupne, čomu sa môj seriál nemohol vyhnúť a tak sa zbojníci z hôr presúvali do vtedajších spoločenských a politických reálií. Samozrejme, že mi to páni veľkomožní, vtedy sa volali súdruhovia, neskôr spočítali, a tak sa potom moji zbojníci dlhé roky nemohli objavovať na stránkach novín či časopisov. Ale aj počas zákazu publikovania som predsa len kreslil a okrajovo aj publikoval. Ale až potom, keď som mohol už opäť naplno publikovať, sa ukázala určitá zmena aj v samotnom výtvarnom prevedení.

Takže vaše kresby sú natrvalo späté s politikou. Ale vy sa na ňu pozeráte s odľahčeným sarkazmom a nie je v nich vidieť rozčúlenie, ktoré ľudí väčšinou v súvislosti s politikou pochytí... Vie vás tiež vytočiť, alebo ostávate skôr pokojný?

- To viete, že ma mnohé rozčuľuje, ale žeby som chcel hodiť rádio o zem, alebo rozbiť televízor, tak až do takého amoku ma politika nedostáva. Ale možno, že mám oproti mnohým ľuďom tú výhodu, že svojimi kreslenými glosami tak trochu ventilujem nahromadené emócie, takže u mňa potom neprichádza k absolútnemu pretlaku. Pomáha mi tiež vedomie, že nehovorím len za seba. Poznám názory ľudí z rôzneho prostredia a dovolím si povedať, že sa často s mojimi kritickými názormi stotožňujú.

Máte aj politické ambície. Zachovali by ste si humor, keby ste boli aktívne v politike?

- Preto tam nie som.

Ale chceli ste byť.

- Mohlo to vyzerať ako menšia provokácia, ale nijako zvlášť som sa nesnažil. Obrazne povedané, mal som nutkanie trochu zamiešať karty, aj keď som vedel, že ich nakoniec rozdávať nebudem. Možno sa ešte raz pokúsim dostať sa do prešovského mestského zastupiteľstva. Aj tam sa miešajú karty a je dobré sa občas hazardným hráčom pozrieť na prsty.

Profil:

Je slovenský karikaturista rusínskej národnosti.

Narodil sa v roku 1944 v Šapinci, dnes časť Okrúhleho.

Žije a tvorí v Prešove.

Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave.

Už v začiatkoch svojej tvorby začal spolupracovať s humoristickým časopisom Roháč, pre ktorý vytvoril populárnu postavu Jánošíka, vychádzajúcu niekoľko rokov pod názvom Dereš Fedora Vica, v týždenníku Nove žitja bol uverejňovaný jeho seriál Iľko Sova z Bajusova.

V Prešove organizuje medzinárodnú súťaž kresleného humoru Zlatý súdok.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.