Hanigovce sa nachádzajú v okrese Sabinov. K popularite dediny najväčšou mierou prispievajú zrúcaniny hradu a historické udalosti odohrávajúce sa v obci a na hrade v dávnejšej dobe pri zrode dediny.
Nad dedinou sa vypínal kamenný hrad, známy ako Nový hrad. Pôvodne to bol drevený a v polovici 14. stor. nadobudol charakter kamennej stavby.
Zánik hradu a vznik obcí
Patril viacerým majiteľom - Ladislavovi Svätojurskému, poľským šľachticom Balickým, Perényovcom, istý čas bratríkom a poslednou jeho majiteľkou bola Anna Tarczayová - Drugetová, ktorá hrad udatne bránila pred cisárskymi vojskami Ferdinanda I. Habsburského. Tejto presile so svojím vojskom hrad nedokázala ubrániť a odvtedy ostal v rozvalinách a dodnes sa po ňom zachovali už len nepatrné zvyšky.
V rokoch 1330 až 1332 sa v blízkosti hradu vytvorili dve dediny - Veľké Hanigovce a Malé Hanigovce. Každá bola samostatná a mala dedičného richtára. Postupne sa rozrastalo Kamenické panstvo a najviac v období, keď jeho majiteľom bol Tomáš Tarczay.
Presne sa ani nevie, aká tam bola pôvodná skladba obyvateľstva. Predpokladá sa, že to boli Slováci, ale postupne sa prisťahovali nemeckí kolonisti. Dôkazom toho je skutočnosť, že obec vystupovala medzi farskými strediskami Toryského dištriktu a v obci pôsobil farár s nemeckým menom Henning alebo Hennig, čo je napodobnenina mena Henrich. Podľa spomínaného farára obec dostala svoje pomenovanie v podobe Hanigovce.
V 14. - 16. storočí sa k pôvodnému obyvateľstvu v Hanigovciach prisťahovali príslušníci valašsko-rusínskeho etnika z obce Ľutina a z Olejníkova. V záznamoch sa uvádza, že istý čas obidve usadlosti Hanigoviec spustli, ale neskoršie boli obidve znova obývané a boli registrované pri súpise v roku 1427. Vtedy sa spomína, že obyvateľstvo v obci bolo pomiešané a pri portálovom súpise obyvateľstva Šarišskej stolice v roku 1543 sa táto skutočnosť potvrdila. Početne v obci vzrástla skupina rusínskeho obyvateľstva, ktorá je tam dodnes.
Vo významnom postavení lúpil
Je všeobecne známe, že v minulosti okolo Hanigovského hradu vyčíňali zbojníci, ale aj bratríci a v podobných aktivitách nezaostávali ani šľachtici Perényovci.
Prvá takáto udalosť sa odohrávala v roku 1479 v súvislosti s dedičným richtárom Jánom. Mestská rada v Bardejove ho vyšetrovala a vypočúvala, aby bližšie spoznala jeho priestupky, ktorých sa dopustil v Hanigovciach, Bardejove a v ďalších usadlostiach. Ako svedok bol predvolaný kastelán z poľského mestečka Muszina, ktorý tvrdil, že podobných lúpeží sa richtár Ján dopúšťal aj v poľskom meste Nový Sacz.
Richtár Ján sa dostal do ďalšej zložitej situácie aj inokedy. V tom čase kastelánom na Hanigovskom hrade bol Teofil Thurzo, syn Juraja, ktorý ako prvý z rodu sa presťahoval z Betlanoviec do Levoče. Richtára Jána vypočúval aj betlanovský richtár za prítomnosti dvoch prísažných svedkov. Bardejovský mešťan Krištof za asistencie tiež dvoch svedkov z Betlanoviec hľadal svoju ženu v Hanigovciach. Po dlhom hľadaní ju našli v nelichotivej situácii v dome vdovy po manželovi Lorenzovi. Pri ďalšom hľadaní našli pod posteľou v nočnej košeli aj richtára Jána. Chýbajú presnejšie závery z obidvoch prípadov a historické podklady o tom už neprinášajú žiadne ďalšie vysvetlenie.
Žiada sa už len čitateľovi vysvetliť, že sa nevie, či v obidvoch prípadoch šlo o jedného a toho istého dedičného richtára Jána, alebo sa to vzťahuje na dvoch rozdielnych dedičných richtárov. Bližšie vysvetlenie sa nepozná a už sotva sa niekomu podarí toto zistiť. Obidva príbehy len dokumentujú rušné udalosti okolo Hanigovského hradu v 14. - 15. storočí. Zo zbojníkov, bratríkov a Perényovcov mali vtedy veľký strach aj Sabinovčania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
