Už na diaľku z nej srší sebavedomie a nedefinovateľná sila osobnosti. Hlavne to ju zrejme dalo dokopy s obľúbeným zabávačom Janom Krausom, s ktorým je šťastná už celých šestnásť rokov. Obaja disponujú výrazným zmyslom pre humor a iróniu, obaja majú ´podrezané´ jazyky a konverzácia s nimi dá človeku riadne zabrať. Herečka sa netají tým, že ich vzťah klape ako hodinky a všetky väčšie problémy sa mu vyhli. Prezradila nám, že ju nikdy neočaril žiadny pekný mužský zadok, že túži po záplave partnerovej pozornosti i to, že bude príšerná svokra. A ako čerešničku na torte Ivana Chýlková uviedla, že najväčším pozitívom jej vzťahu s partnerom je to, že si pri nej prestal obhrýzať nechty.
S vami je neodmysliteľne späté, že ste silná a sebavedomá žena, hoci vy s tým až tak nesúhlasíte. Aké sú teda vaše slabiny?
- To by nebolo veľmi taktické, keby som to prezradila. Ani však neviem. Myslím, že ani žiadne nemám.
Vraj by ste však boli rada, keby sa o vás niekto staral. Pritom ste však skôr vy tá, ktorá sa stará o partnera...
- No ideálny stav by bol, keby som bola dieťaťom, niekto by sa o mňa neustále staral a ja by som si robila, čo by som chcela a nemusela by som počúvať.
A čo sa týka partnerov, nemali ste teda práve kvôli tejto vašej túžbe tendenciu inklinovať k ochranárskym typom?
- Ono Honzík je v podstate veľmi ochranársky typ. Cítim sa, akoby som žila s rytierom. Ale v takom tom normálnom bežnom dennom spolužití by som napríklad brala ešte viac pozornosti. Je však tiež pravda, že mi je skrátka všetko málo. Takže keby aj niečo navyše robil, tak by som aj tak chcela ešte viac. A Jáchym má napríklad toto po mne. Tiež mu je všetko málo.
Vraj aj všetko vníma ako samozrejmosť a to vás hnevá. Bojíte sa ho rozmaznávať darčekmi, aby si nezvykol...
- Toto obdobie už našťastie pomaly prešlo. Šialene dlho však napríklad nechápal hodnotu peňazí. Ako päťročný napríklad niekde účinkoval a zarobil si dvetisíc korún. Za osemsto si kúpil spidermanovské rukavice, z ktorých vystreľoval nechutný gél. A ostal úplne znechutený, že sa vďaka nim nemôže hojdať po domoch. Naštval sa a zahlásil, že už je len zvedavý, kde utratí zvyšok tých prachov. Chápete? Päťročné decko vysloví takúto vetu. Myslela som, že umriem. Revala som na neho ako na dospelého, že sa správa odporne, že vôbec nevie, čo to je, a že sú rodiny, ktoré z takýchto peňazí žijú aj 14 dní. Že musí zmeniť názory a uvažovať. No hrozné. A dlho nechápal, ako môžem povedať, že nemám peniaze, keď stačí zájsť do bankomatu. Vôbec preto nerozumel ani žobrákom.
Ste teda typom mamy, ktorá vie riadne vybuchnúť? A neskôr to možno aj ľutujete?
- Bože, to áno. A potom sa hneď idem ospravedlniť a okamžite sa niekde v rožku ´čuchníme´. Medzi nami je to raz hore, raz dole.
Veľmi by ma zaujímalo, keďže ste s pánom Krausom obaja humorné typy, ktoré idú ostatným vzorom, ako riešite nejaký problém vo vzťahu? Kto má v hádkach navrch? Uťahujete si aj z úplne vážnych vecí?
- Musím zaklopať, že našťastie vo vzťahu žiadne väčšie problémy nemáme. Skôr len také jednotlivosti, na ktorých sa nezhodneme. Niekedy vznikne nedorozumenie len v rámci toho, že niekto niekoho blbo počúval, ale to sa všetko vyrieši. A akýkoľvek je ´prúser´, alebo čo, tak je ideálne si z toho s odstupom času urobiť srandu. Samozrejme však nie v daný moment.
Človek sa, samozrejme, rokmi mení. Všimli ste si na ňom, že sa počas vášho spolužitia zmenil?
- Áno, prestal si hrýzť nechty.
To sa vám ako podarilo, odnaučiť ho to?
- Má skrátka pri mne pokoj, takže si nemusí. Zoznámila som sa s ním ako s ohryzeným nechtom a už šestnásť rokov je neobhryzený.
Celkovo, keď ste sa zoznamovali, vás prekvapil tým, že bol iný, ako na vás na prvý pohľad pôsobil...
- No to naozaj v každom prípade.
A odvtedy už vnímate ľudí inak a nedáte až tak na prvý dojem? Keď vám je niekto od začiatku nesympatický, tak mu dáte šancu?
- Ale on mi nebol akože nesympatický. On bol evidentný primitív, to bolo jasné. (Smiech.) Ako zvyknem hovoriť, bola som prekvapená, že vôbec dal dokopy rozvitú vetu. Bol to pre mňa šok. A pointu... To už bola bomba. Ale mal aspoň dobrú východiskovú pozíciu. Lebo inak si človek niekoho vysníva a hovorí si, čo to bude asi za hrdinu a potom len stráca ilúzie. Pri ňom som už nemala čo stratiť, on mohol len získať. Preňho to bol ideálny stav, pretože všetko, čo urobil, bolo v mojich očiach vždy len ďalším plus.
A vy ste ho tiež niečím tak veľmi prekvapili? Nezvykne vám hovorievať, že nevedel, do čoho ide?
- On hlavne tvrdí, že ma nepoznal. Že síce vedel, že existujem, ale že ma vôbec nesledoval. Tak neviem... Ale ani som sa tým nejako nezaoberala. Dôležitý je fakt, že som prišla do Honzíkovho života a on zošalel. To je podstatné. Čo bolo predtým, je celkom jedno.
Čiže to nazývate šialenstvom?
Smiech.
Vraj ste sa na ulici nikdy neobzreli za pekným mužom. Naozaj vás chlap nikdy nezaujme vizuálne, len charakterom? Ani keď má mimoriadne pekný zadok?
- Nie, nezaujme. Je to fakt pravda. Vždy ma človek zaujme len tým, aký je. Preto vôbec nechápem, ako sa ľudia môžu zoznamovať na chate či facebooku, pre mňa je to nepochopiteľné. Odpadá celý prirodzený spôsob výberu. Predsa keď ste v spoločnosti, niekto sa vám zapáči, potom ho počujete chvíľku rozprávať a poviete si, to je blb. Alebo naopak. Je to prirodzený výber, no na internete... Tam sú všetci poloobnažení, všetci sú odrazu sexy. Hlavne aby boli sexy, to je dnes najdôležitejšie... Žijeme hrozne sexistickú dobu a ľudia sú potom rozčarovaní.
Vám unisex vadí aj v herectve a vravíte, že sa vytrácajú typy...
- Strašne mi to vadí.
Dá sa však proti tomu vôbec niečo robiť? Veď to by sa musela zmeniť od základov celá spoločnosť...
- Myslím si, že našťastie nie všetci sú takí. Že sú ľudia, ktorí toto všetko vnímajú a vidia. Preto by som to úplne negeneralizovala. A chudáci to majú natlačené do hláv časopismi a reklamami... Manipulácia je v tomto ohľade pomerne agresívna, takže mladí ľudia to majú vlastne veľmi ťažké.
Keby ste teda teraz boli mladá začínajúca herečka...
- Nechcela by som. To naozaj nie. Človek by mal mať za vzor nejaké elity. Hlavne morálne. Dnes nám však predhadzujú celebrity. Mne to celé príde ako príbehy zo života poloveksláckej spoločnosti. Je to plebs, taký ľudský smog.
Takže na recepciách plných ´smotánky´ musíte trpieť.
- Ja na nich nechodím, takže netrpím...
Údajne nerada dávate rozhovory, lebo vám to pripomína školské časy a máte pocit, akoby ste odpovedali pred tabuľou...
- Áno. Podľa mňa je to totiž vlastne výsluch. Pretože ja vám nekladiem nič a vy mi teda nemusíte odpovedať.
Čo sa týka školských čias, nemáte vari dobré spomienky?
- To už je tak dávno. Ale asi mám skôr dobré, pretože našťastie mozog funguje tak, že si to zlé väčšinou nepamätá alebo to vytesní.
Mali ste nejaké obľúbené predmety, na ktorých teraz pozorujete, že k nim podedil lásku aj váš syn Jáchym?
- To som zatiaľ nevypozorovala. Ja totiž vlastne ani neviem, k čomu som mala vzťah. Asi jedine k tomu, aby sa už školský deň skončil a mohla som ísť von a na krúžky. Škola ma nebavila, len kamaráti... Aby mi teda spôsobovalo radosť, že sa dozvedám niečo nové, to naozaj nie... K študijným typom som rozhodne nepatrila.
A Jáchym je v tomto po vás?
- Učiteľke neustále rozpráva, že vôbec nevie, na čo to bude potrebovať, prečo sa to má učiť...
Zažívate teda na rodičovských združeniach zaujímavé chvíle?
- Mám našťastie obrovskú výhodu v tom, že ich nestíham, keďže začínajú väčšinou o pol šiestej, keď ja idem do divadla. S učiteľkou sa teda vždy dohodnem na mimoriadnom termíne.
Čo sa týka podedených vlastností Jáchyma, čo má po vás? Lebo po pánovi Krausovi má vraj nepríjemnú schopnosť tlačiť na pílu, a keď niečo veľmi chce, privádza vás do zúfalstva...
- Presne tak. Vymývanie mozgu, to má v každom prípade po tatkovi. (Úsmev.) Po mne je veľmi prítulný a maznavý.
Takže po vás má len príjemné veci a po ockovi tie zlé...
- Áno, tak nejako.
Ešte si ho nenašla puberta?
- Možno aj trošku áno, ale nie tak drasticky, ako by to mohlo byť.
Máte v súvislosti s jeho dospievaním nejaké hrôzostrašné predstavy? Obávate sa niečoho nejako mimoriadne?
- Obávam sa všetkého, čo by jeho život mohlo ovplyvniť do budúcnosti. Toho, že urobí niečo, čo ovplyvní jeho ďalšiu existenciu. Napríklad drogy a tak... To sa však bojí každý rodič.
Vy nepôsobíte ako typ dobrej svokry. Hoci je to v značnom časovom predstihu, myslíte si, že budete na nevestu milá?
- Myslím si, že nie...
Čiže skôr riadna hnusoba?
- Neviem, či hnusoba, ale myslím si, že budem mať pocit, že si ho žiadna nezaslúži.
A mienite v tejto záležitosti podnikať aj nejaké protiopatrenia?
- No neviem, ako by som to robila... Ale určite Honzovi poviem, že si teda ten náš syn mohol vybrať lepšiu.
Vyrastali ste vo Frýdku-Místku a mňa zaujalo, že sa vám tam veľmi nepáčilo a označili ste to za iný kraj, iný mrav. V čom bol ten iný mrav? Prečo ste tam neboli spokojná, a následne ani na konzervatóriu v Ostrave?
- Neviem. Bolo mi to nejakým spôsobom malé. Nemalo to krídla a bolo to vždy také pri zemi. Človek mal chuť skočiť a nemohol vyskočiť. Nešlo to. Nikam.
No váš život je však dnes taký, že krídla nepochybne máte...
- Snažím sa občas si zalietať.
Nikto vám ich teda nepristrihol.
- Zatiaľ našťastie nie.
Myslím, že by ste mu to ani nedovolili...
- Ja? To ten druhý by si to nedovolil.
Profil
Česká filmová a divadelná herečka sa narodila v roku 1963 vo Frýdku-Místku.
Absolvovala Štátne konzervatórium v Ostrave, potom študovala na katedre herectva Divadelnej fakulty AMU v Prahe. Jej spolužiakmi boli napríklad Karel Roden, Jitka Asterová, Vilma Cibulková, Veronika Žilková a Eva Holubová.
Obdiv širokej verejnosti si získala účinkovaním vo filme Čas sluhů či Díky za každé nové ráno, za čo bola ocenená Českým levom. Za rolu Marty v seriáli Přítelkyně z domu smutku získala Veľkú zlatú cenu na TV festivale v Cannes.
Od rozchodu s manželom Karlom Rodenom už 16 rokov žije s Janom Krausom, s ktorým má 11-ročného syna Jáchyma. Verejnosť už roky šokuje netradičná partnerská rošáda, keďže Jana Krausová dnes žije s Karlom Rodenom a všetci sú dobrí priatelia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
