Tak ho pichalo v pľúcach. Vraj asi tubera. Nemohla som sa na to pozerať. Odvtedy zmývam ja.
Letná dovolenka. Ležím na pláži na malebnom Rhodose, keď tu sa spod vedľajšieho slnečníka ozval srdcervúci výkrik: "Keď zavriem oči, vidím zelenú vrtuľku. Určite mám zákal." Na Kréte bola v tom čase kolegyňa, ktorá skutočne zákal mala. A tak sa začali žhaviť drôty medzi dvomi gréckymi ostrovmi. Kolegyňa mu musela dôkladne opísať všetky symptómy, spôsob liečby, možné následky... No nechcite vidieť ten účet. A bolo po pokojnej dovolenke.
Po lete prišla zima. A s ňou kalamita. Všade kopy snehu. Polovica kolegov už ležala doma s chrípkou, keď to prišlo aj na mňa. Nikdy nemávam teploty, ale vtedy som mala vyše 39. Povedala som si - na druhý deň sa idem dať vypísať. Ráno ma zobudili stony odvedľa. Môj drahý sa zmietal v horúčkach. Tentoraz bol fakt chorý. Ortuť teplomera sa šplhala k 41! Volám do roboty, že sa dáme vypísať. Lenže robiť už nemal kto. Väčšia berie. Polovičku som nechala doma a ja poďho do práce. Po práci, večer čo večer, som v teplotách môjmu drahému vyvárala tony jedla, aby mal aj na druhý deň. On, keď je chorý, má totiž štyrikrát väčší apetít, než bežne.
Vyliečil sa a išiel si ako vždy v nedeľu zahrať futbal. A vrátil sa s inou diagnózou. Loptu mu strelili do hrude a... natrhli mu vraj aortu! Upokojil sa až po telefonáte kamarátovi lekárovi, ktorý mu veľmi pokojne a trpezlivo hodinu vysvetľoval, že to by už nežil.
Aorta sa mu teda "scelila", aj láska k futbalu mu ostala. Až kým neprišiel s tým, že už definitívne dohral. Zlomil si vraj palec na nohe, zle sa mu zrástol, a navyše na predkolení mu už aj tak pučí nádor. Ale tých sme už mali... Naposledy ho vystrašilo znamienko na hlave. Tu som sa už vyľakala aj ja a tak som ho po rokoch dohnala k tomu kamarátovi lekárovi. A bolo po znamienku. Aj keď nechcite vedieť, čo sa dialo u nás doma, kým neprišli výsledky z histológie...
Milujem filmy a dokumenty z lekárskeho prostredia. Opravujem, milovala som. Počet diagnóz môjho drahého stúpal geometricky s počtom odpozeraných filmov. A tá zvuková kulisa pri ich pozeraní... Susedia museli mať pocit, že som sa rozhodla pre domáci pôrod. Už pozerám len kriminálky.
Robila som prílohu Liečiteľ. Nestíhačka... Doteraz si neodpustím, čo za blbý nápad som to mala. Povedala som mu, nech mi pomôže. Správne teoreticky podkutý ma už v ten istý večer omráčil zhruba piatimi úplne novými diagnózami. Nuž, moja chyba...
Ešte donedávna sme spolu obaja študovali. Boj o život sa začínal už pár dní pred skúškou. Jeho zdravie sa zhoršovalo každým dňom. Ale veru, nebolo mi všetko jedno. Verte či nie, on mal fakt furt pred skúškou 37,3 °C. Desila som sa štátnic. Keď tu - zázrak! Pri 46. meraní teploty za tri hodiny mu spadol teplomer a rozbil sa. Nový som nekúpila. Teplotu som mu merala ja - rukou na čele. Štátnice sme zvládli.
PS: Môj drahý žije zdravým životným štýlom. Netrápi svoje telo športom, vyfajčí len krabičku a pol denne s tromi turkami. S jedlom to tiež nepreháňa - neraňajkuje, neje zeleninu ani ovocie, miluje prvé jedlo až večer - najlepšie čiernohorský rezeň. Tak čoho sa bojí?
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
