Od jeho biskupskej vysviacky uplynulo 17. marca 20 rokov a 31. marca 1995 bol menovaný za arcibiskupa. Odznak tejto hodnosti - pálium, mu 2. júla 1995 osobne odovzdal v Košiciach-Barci pápež Ján Pavol II. Adoptívny otec 15 albánskych a indických detí, vyše 90-násobný darca krvi, Jeho Excelencia, košický arcibiskup-metropolita Mons. Alojz Tkáč.

Kým iné deti snívajú o životnej dráhe pilota bojových lietadiel, lekára či herca, malý Alojz túžil iba po tom, aby sa stal kňazom. Narodil sa 2. marca 1934 v obci Ohradzany v okrese Humenné. Vtedy ešte nemohol vedieť, že mu osud nadelil do budúcnosti veľa zlého, ale i dobrého. Dnes s úsmevom spomína na chvíle, keď ešte ako malý chlapec pre svoje mladšie sestry "slúžil" doma sväté omše.

"Bol som vtedy žiak ľudovej školy, asi osemročný," zaspomínal si na tieto chvíle arcibiskup. "Omše" slúžil najmä v nedeľu, keď rodičia išli do kostola a ich nemohli vziať so sebou, lebo boli ešte malí.

Otec mu povedal: "Nieže nám urobíš hanbu"

Mons. Tkáč ako chlapec, žiak a neskôr študent gymnázia v Humennom aj miništroval. Práve tieto roky považuje za základ svojho budúceho kňazstva. Jeho rozhodnutie o voľbe povolania kresťansky formovali mnohí kňazi.

"Nesmiem však zabudnúť na rodinu, z ktorej pochádzam, je katolícka, ako aj celá moja rodná farnosť," podotkol najvyšší hodnostár Košickej arcidiecézy.

V roku 1953 zmaturoval a podal si prihlášku do kňazského seminára. Rodičia s tým súhlasili a podporili ho, len otec budúceho arcibiskupa podotkol, aby im neurobil hanbu. O štúdium na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave sa uchádzal štyrikrát, trikrát neúspešne. Dovtedy, kým mu to v roku 1956 konečne vyšlo, študoval v hlavnom meste na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

"Z celého Slovenska sa nás hlásilo 75, prijali iba pätnástich. Mnohí sme tam vyrastali na publikácii od Františka Xavera Nováka 'Pohledy do života bohoslovců a kněží', alebo na knižočke 'Atléti Boží'. Formácia v seminári nebola ideálna, bol totiž spolu s Teologickou fakultou pod dohľadom Štátnej bezpečnosti a úradov. Mali sme strach, či vôbec skončíme štúdiá. Po piatich rokoch som bol preto šťastný, keď sme so spolubratmi mohli pristúpiť ku kňazskej vysviacke."

Uplynulo síce odvtedy už 49 rokov, ale bývalý primiciant si na ňu spomína veľmi dobre. Jeho rodičia prišli na vysviacku, ktorá bola v Dóme sv. Martina, deň vopred. Celé to bolo spojené s napätím, na všetko bol potrebný štátny súhlas. Budúci kňaz ho síce dostal, ale iba na samotnú primičnú omšu. Sláviť ju nesmeli vonku mimo kostola, ani použiť rozhlas. Pohostenie po sv. omši bolo vo veľkom stane na dvore, lebo aj prepožičanie obecného kultúrneho domu na podobné účely podliehalo zákazu. Aká to bola doba dosvedčuje i to, že takmer dva týždne po vysvätení za kňaza, ktoré prijal z rúk biskupa Ambróza Lazíka, slúžil A. Tkáč sväté omše za zamknutými dverami.

Kňaz, lesný robotník, vodič električiek

Najprv pôsobil ako kaplán v obci Zborov (okres Bardejov), dodnes na to spomína ako na krásne mesiace začiatku kňazského života. Táto služba totiž napĺňala jeho predstavy o kňazstve, slúžiť omše, kázať, katechizovať, chodiť do škôl, navštevovať chorých. Šesť mesiacov išlo všetko tak, ako si predstavoval, potom musel narukovať na základnú vojenskú službu. Aj počas nej, mimochodom, ako príslušník útvaru povestných "čiernych barónov", sníval o pokračovaní práce vo vidieckych farnostiach.

Návrat do civilu bol však spojený s nečakaným sklamaním. "Oznámili mi, že mám ísť robiť na biskupský úrad v Košiciach ako aktuár, notár. Nevedel som sa s tým spočiatku zmieriť, trvalo to asi tri roky. Potom som už však mohol učiť náboženstvo v školách, čo ma veľmi bavilo, slúžiť sväté omše, spovedať a napokon som bol aj rád, že som v Košiciach," zdôraznil arcibiskup.

Za kritický príspevok putoval "do výroby"

Radosť mu však, ako veľakrát predtým, opäť skalil vtedy nie veľmi cirkvi žičlivý osud. Lepšie povedané, vtedajší mocipáni. Alojz Tkáč na jednej zo schôdzok hnutia "Pacem in terris" upozornil 23. 10. 1974 vo svojom príspevku na problémy vo vyučovaní náboženstva, šikanovania rodičov, kňazov, problémy pri stavaní kostolov a podobne. Príspevok sa nevedno ako dostal do zahraničia, odvysielali ho stanice Slobodná Európa, Hlas Ameriky a Rádio Vatikán. Nasledoval úradný trest. Krajský národný výbor v Košiciach mu s platnosťou od 29. 11. 1975 odobral štátny súhlas na výkon verejnej duchovnej činnosti, čím mu bolo násilne zabránené vykonávať akúkoľvek kňazskú službu na verejnosti.

"Viackrát ma vypočúvala Štátna bezpečnosť, chceli vedieť, komu som ten príspevok dal, kto ho poslal do zahraničia. Dnes môžete prekročiť hranice s celou knižnicou, vtedy za tri strany textu hrozilo väzenie. Nuž a tak som sa dostal do 'výroby', bolo to 1. decembra 1975. Tri roky som pracoval v Štátnych lesoch s krompáčom, lopatou, betónoval, v chlade, daždi, snehu. Ďalšie tri roky som robil v košickom dopravnom podniku ako vodič električiek. Nebolo to ľahké, ale nesťažoval som sa, vedel som, čo riskujem, keď prednesiem ten spomínaný príspevok. Nikoho som teda za svoju situáciu neobviňoval. Mnohí z tých, ktorých som v tom čase stretol a spoznal, mali ku kňazovi úctu. Prínosom pre mňa bolo, že som videl prácu obyčajných ľudí, sám som takisto pracoval, a tak si dokážem ich námahu vážiť."

Vykonávať kňazskú službu mal A. Tkáč zakázané dlhých sedem rokov. Napriek tomu potajomky navštevoval chorých, študentov či rodiny, túžiace po duchovnej obnove. Duchovne sprevádzal aj dve skupinky rehoľných sestier. Potom prišlo to, čo nik nečakal, nežná revolúcia v roku 1989.

"Azda len tí najzasvätenejší mohli tušiť, že sa niečo deje, pretože komunistický režim budil dojem monolitu, ktorý nie je možné zvrátiť. Očakávalo sa skôr, že ten tlak komunistickej moci trocha popustí, došlo však k nečakanej udalosti, že sa režim zrútil ako domček z karát. Naša diecéza v tom čase bola už 28 rokov bez biskupa. Keď som bol vybratý na biskupskú službu, mal som istú výhodu. Cez službu aktuára na biskupskom úrade som poznal celú diecézu, všetkých kňazov, administratívu, celkové prostredie. Vedel som sa zorientovať, ale všetko bolo treba vybudovať takpovediac od piky, na zelenej lúke, štruktúry diecézy boli na nulovej úrovni."

Návštevu pápeža v Košiciach považuje za poctu

Reorganizáciu si vyžadovala administratíva, bolo nutné opraviť veľmi zanedbanú biskupskú rezidenciu na Hlavnej ulici v Košiciach, obnoviť metropolitnú kapitulu. Začala sa obnova chrámov a ich posviacka. Biskup Tkáč začal posielať kňazov na zahraničné štúdiá, ale aj na misie do slovenských komunít v zahraničí. Medzi najvýznamnejšie míľniky vo svojom biskupskom živote považuje okrem biskupskej vysviacky návštevu Svätého otca Jána Pavla II. v Košiciach 2. júla 1995.

"Bol to pre mňa jeden z najradostnejších momentov," netají arcibiskup. "O túto poctu sa usilovali a uchádzali viacerí biskupi a biskupstvá, nakoniec sa ušla i Košiciam. Bola to významná udalosť nielen preto, lebo sa mesto zviditeľnilo v celej Európe či vo svete, ale aj preto, lebo v ten deň boli svätorečení traja košickí mučeníci Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecki."

Politici by sa nemali hrať na majstrov sveta

Za pozitívum dnešnej spoločnosti považuje arcibiskup predovšetkým slobodu a väčšie možnosti duchovného rastu, poukazuje aj na negatíva.

"Predovšetkým je to veľký počet rozpadnutých manželstiev a rodín, deti sa stávajú nástrojom vydierania medzi rodičmi. Rozširuje sa veľká sexuálna voľnosť, rozvedené celebrity sa dávajú za vzor mladým ľuďom. Stratila sa úcta k životu, máme množstvo potratov. Povážlivá je drzosť vandalov cez lúpeže, prepady, dokonca až vraždy starých ľudí. Veľkým negatívom je i slabá vymožiteľnosť práva. Kto sa angažuje v politike, nemal by zo seba robiť majstra sveta a namýšľať si, že len on to zvládol, len on dokázal doviesť spoločnosť k blahobytu. Vývoj spoločnosti a jej blahobyt je proces, ktorý sa neviaže len na aktuálnu situáciu, ale aj minulosť."

Ako dôchodca neostane sedieť so založenými rukami

Podľa lekárov košický arcibiskupa je vzhľadom na svoj vek vo vynikajúcej telesnej i psychickej kondícii. Vďačí za to nielen tomu, že v mladosti veľmi rád behal a neskôr podnikal dlhé vychádzky do Čermeľa, ale aj životospráve. Pred mäsom uprednostňuje mliečne výrobky, celozrnný chlieb, zeleninu a ovocie.

"Večera u mňa by sa mohla nazvať 'kolenačková'. Je to preto, lebo ak by som niekoho pozval na svoju normálnu večeru, nabudúce by radšej išiel popod okná arcibiskupskej rezidencie pre istotu kolenačky, aby som ho z okna nezavolal na večeru druhý raz," žartuje Mons. Tkáč.

So všetkou vážnosťou už však hovorí o svojom budúcom "poste" dôchodcu. "Keď budem mať nástupcu, celkom iste sa budem tešiť 'slobode'. Nebudem zodpovedný za určité záležitosti, ktoré ma ťažia, ale rád pomôžem, keď ma o to nástupca požiada. Myslím si, že to aj bude potrebné, lebo niektoré mesiace či týždne v roku sú pre biskupov, čo sa programu týka, veľmi náročné."

Najdôležitejšie životné míľniky

Mons. Alojz Tkáč

Narodený 2. marca 1934 v Ohradzanoch.

Po maturite v Humennom, štúdium na FF UK v Bratislave, potom na CMBF v Bratislave

Kňazská vysviacka: 25. júna 1965 (biskup Ambróz Lazík)

1961-1963 - kaplán v Zborove

1963-1964 - základná vojenská služba

1964-1975 - archivár bisk. úradu Košice

1975-1983 - bez štátneho súhlasu pre výkon duchovnej činnosti

1983-1990 - správca farnosti Červenica

14. 2. 1990 - menovaný za biskupa

17. marca 1990 - biskupská vysviacka v Košiciach

31. marca 1995 - menovaný za košického arcibiskupa, metropolitu

2. júla 1995 - pápež Ján Pavol II. mu odovzdal pálium

sam

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.