V Campe Hadrián v provincii Uruzgan spoločne žijú s holandskými i francúzskymi vojakmi, kde pôsobia v rámci operácie ISAF. Slováci zabezpečujú strážnu službu, ochranu a obranu tábora. Strážna jednotka pod velením poručíka Slavomíra Káčera, zložená predovšetkým z príslušníkov michalovského mechanizovaného práporu, tam strávila šesť mesiacov.
AFGANISTAN. Pracujú v neľahkých podmienkach. V tomto roku aj na afganské podmienky skorý príchod jari vytlačil ortuť teplomera počas dňa na vyše 30 stupňov v tieni. V noci zasa vplyv okolitých hôr, vyšších ako končiare našich Vysokých Tatier, znižuje teplotu až na 8 – 9 stupňov.
Zelené údolie
Na rozdiel od mnohých iných oblastí Afganistanu však predsa len údolie nevyzerá tak bezútešne. Je to zásluha rieky Helmand. Vedú z nej zavlažovacie kanály. A tak na jar údoliu dominuje na rozdiel od okolitej krajiny zelená farba. Vodu na políčka čerpajú čerpadlá, ktoré miestni získali vďaka medzinárodnej pomoci, najmä prostredníctvom tzv. provinčných rekonštrukčných tímov. V provincii Uruzgán, ktorá má rozlohu vyše 12 640 kilometrov štvorcových a žije v nej okolo 300-tisíc obyvateľov, pôsobí najmä holandský rekonštrukčný tím. Na konte má mnoho školských budov, opravené komunikácie, vyhĺbené studne, darované čerpadlá, osivá i poľnohospodársku techniku. To všetko síce pomaly, ale predsa pomáha meniť život v hornatej, zaostalej provincii, vzdialenej takmer 400 kilometrov juhozápadne od Kábulu, hlavného mesta Afganistanu.
Vodorovný dážď
Slovenskí vojaci pod velením poručíka Slavomíra Káčera pôsobili v Campe Hadrián v Deh Rawoode šesť mesiacov - od septembra 2009 do polovice marca tohto roku. Veliaci poddôstojník čaty, rodák z Michaloviec, nadrotmajster Adrián Macko spomína, že sa museli vyrovnávať s pomerne veľkými výkyvmi teplôt: "Na slnku bývalo cez deň až 48 stupňov, v tieni aj o dvadsať stupňov menej. Počas zimy sme zažili mnoho dažďov. Na strážnom stanovišti sme pozorovali, že tam neprší ako u nás doma, viac-menej rovno k zemi, ale doslova vodorovne. Príčinou je silný vietor, ktorý duje z kopcov a dokáže aj človeka naobliekaného do uniformy poriadne prefúkať. A to sme mali počas služby aj nepriestrelnú vestu a prilbu, teda ďalších 25 kilogramov záťaže. Všetko to dalo organizmu poriadne zabrať."
Aj zranené deti museli prehliadnuť
Veliteľ družstva, 28-ročný rodák z Michaloviec, rotný Martin Bodnárik, poznamenal, že uplynulé mesiace boli pre neho a jeho podriadených veľkou školou. A to má pritom za sebou už skúsenosť z mierovej misie OSN na Cypre. "Mali sme možnosť aspoň trochu sa podieľať na zlepšovaní bezpečnostných podmienok. Zažili sme aj úplne inú mentalitu a kultúru. V Afganistane majú ľudia úplne iný hodnotový rebríček, nám Európanom nie vždy celkom pochopiteľný. Žena sa v ňom nachádza niekde na konci... Bol som práve v službe ako veliteľ strážnej zmeny, keď sme z neďalekej osady počuli mohutný výbuch. Samovražedný atentátnik sa tam odpálil, bolo mnoho mŕtvych a ranených. Začali nám ich voziť na ošetrenie, keďže v našom tábore bola aj holandská poľná ošetrovňa. Pred základňou sa rýchlo zhromaždili stovky príbuzných zranených, ktorí sa dožadovali ich urýchleného ošetrenia. My sme však museli dodržať bezpečnostné postupy a každého zraneného dôkladne prehliadnuť, či pri sebe nemá zbraň. Zranení kričali od bolesti (ich poranenia po výbuchu boli strašné, niektoré telá boli poriadne dotrhané), príbuzní zasa hystericky kričali za bránou. Boli sme však poučení, že talibanci v niektorých prípadoch využili situáciu a na zranených nainštalovali výbušné zariadenie, ktoré potom diaľkovo odpálili po ich prenose do tábora. Nemohli sme si dovoliť takto ohroziť holandský zdravotnícky personál, ani ostatných v základni prípadným výbuchom, a tak sme so zaťatými zubami prehliadali aj dotrhané, zakrvácané a bolesťou stonajúce deti."
Zásobovanie i prepravu zabezpečovali iba vrtuľníkmi
Obdobné skúsenosti zostávajú v pamäti aj rodákovi zo Zbudze, guľometníkovi vojakovi Branislavovi Baníkovi, či jeho kolegovi, rodákovi z Nižného Hrabovca, vojakovi Michalovi Janočkovi. Veliteľ strážneho družstva rotný Róbert Popovič, rodák zo Sobraniec, pôsobil už dva razy v misii OSN na Cypre. Až operácia ISAF v Afganistane však podľa neho znamenala poriadne preverenie všetkých jeho schopností. Fyzických i psychických. Najmä tie dotrhané detské telá od výbuchov zostanú otcovi dvoch detí navždy v pamäti.
Ďalší rodák z Michaloviec, strelec operátor desiatnik Tomáš Šamudovský spomína, že hneď prvý večer po ich príchode do tábora holandská patrola narazila s vozidlom na nástražný systém. To sa poškodilo, vojaci sa zranili. To bolo jeho prvé zoznámenie so situáciou v Afganistane, ktorú dovtedy poznal len z televíznych správ.
Strážna jednotka bola rozdelená na tri strážne družstvá v 24-hodinových zmenách a plnila úlohy okrem iného aj zo stanovišťa Java, ktoré je umiestnené na kopci nad táborom a zabezpečuje jeho ochranu. V priebehu dňa boli vojaci aj na predsunutom stanovišti, kde kontrolovali osoby a vozidlá, vchádzajúce do tábora.
Základňa patrí medzi najviac izolované a nedostupné (aj z hľadiska spojenia). Materiálne zásobovanie Campu Hadrián i rotácia jeho personálu sa predovšetkým z bezpečnostných dôvodov zabezpečuje vzdušnou cestou vrtuľníkmi. Slovenskí vojaci pri každom pristátí a vzlete vrtuľníka zabezpečujú a zaisťujú plochu.
Spokojný generál
S činnosťou michalovských vojakov sa počas svojej návštevy v Campe Hadrián oboznámil priamo na strážnych stanovištiach aj veliteľ Centra riadenia operácií Generálneho štábu OS SR, brigádny generál Jindřich Joch. Ocenil prácu vojakov a vyzdvihol činnosť veliteľa jednotky poručíka Slavomíra Káčera. "Som veľmi rád, že od veliteľa základne majora Hansa van Haasa som na adresu michalovských vojakov počul len slová chvály," spokojne konštatoval Joch. Na záver pôsobenia ocenil van Haas príslušníkov jednotky medailami Non Article 5 NATO Medal.
Aj S. Káčer si pochvaľuje prácu svojich podriadených. Po jeho jednotke zostáva v Campe Hadrian pamiatka v podobe štylizovanej tabule (vytvorili ju šikovné ruky rodáka z Veľkých Kapušian, odstreľovača slobodníka Gabriela Kováča). Pribudla tak k ostatným, ktoré po sebe zanechali na stenách ubikácií a ďalších budov jednotlivé rotácie holandských a francúzskych vojakov, jednej českej a teraz už druhej slovenskej.
Operačnú úlohu v Deh Rawoode na ďalšie obdobie prevzala strážna jednotka pod velením nadporučíka Mateja Mikuláša. Tvoria ju predovšetkým vojaci michalovského práporu, doplnení príslušníkmi ďalších útvarov prešovskej brigády.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
