No hoci oslávil 60-te narodeniny, tvrdí, že manželstvo ani deti nevylučuje. Život totiž berie tak, ako prichádza.

Nedávno ste mali okrúhle narodeniny. Oslávili ste ich poriadne?

- Oslávil, hoci neviem, či je čo sláviť, keďže som zas o čosi bližšie k smrti. (Úsmev) Ale pozval som kamarátov do reštaurácie, kde sme si dali vynikajúce jedlo. Som totiž veľký labužník – kvalitné jedlo a pitie, to je moje.

Ste aj dobrý kuchár?

- Varenie je jediná manuálna činnosť, ktorá ma baví. Rád varím divinu. Do čoho sa ale nepúšťam, je thajská a vietnamská kuchyňa, ktorú zbožňujem. No na tieto jedlá si radšej zájdem do reštaurácie.

Vy z Thajska a Vietnamu poznáte nielen kuchyňu. V rámci cestopisov, ktoré ste točili s pánom Kaiserom, ste precestovali slušný kus sveta...

- To je fakt, precestovali sme toho veľa a asi najviac ma zaujala práve Ázia. Fascinovalo ma, že hoci žijú z nášho pohľadu veľmi jednoducho a niekedy až primitívne, v duchovných veciach nás ďaleko presahujú.

Vy ste nielen nadšený cestovateľ, ale aj...

- ... nadšený čitateľ. (Úsmev) Omnoho viac než hmotné veci vyhľadávam zážitky. Je to niečo, čo vám nikdy nikto nemôže vziať.

Vráťme sa ešte trošku na začiatok rozhovoru. Vraveli ste, že rád varíte divinu. Ste aj poľovník?

- Nie. Som totiž taký „nešika", že by som skôr zastrelil poľovníka, ako srnku.

Naozaj ste taký nešikovný?

- Áno. Niečo opraviť nebola nikdy moja doména. Ale baví ma maľovať. Môj otec maľoval nádherne a viedol ma k tomu. Pôvodne som chcel ísť študovať výtvarné umenie. No nevzali ma, tak som šiel na gymnázium a potom na DAMU.

Kedy ste v sebe objavili lásku k divadlu?

- V podstate už pri prvých bábkových predstaveniach, ktoré som videl. Fascinovalo ma to čakanie, čo bude za oponou, keď sa otvorí – zámok, peklo, alebo les. Nevedel som sa dočkať. A od mala som mal v sebe istý exhibicionizmus, ktorý som chcel prejavovať aj navonok. V triede som bol, samozrejme, vždy stredobodom pozornosti.

Váš otec mal vážené povolanie – architekt. A zrazu príde syn domov s nápadom stať sa hercom. Ako na to rodičia reagovali?

- Mal som úžasné šťastie na rodičov, ktorým šlo jedine o to, aby som bol v živote šťastný.

Čím vás herectvo robí šťastným?

- Mám neopísateľnú radosť, keď diváka predstavenie zasiahne, keď mám nádej, že ho to nejako ľudsky posunie, keď mám pocit, že ten večer nebol stratený.

Boli vaše nedávne okrúhle narodeniny pre vás dôvodom bilancovať?

- Nie. Ja nebilancujem a nemám ani sny a plány. Držím sa pri zemi.

Nemáte žiadne očakávania ani od súkromného života?

- Nie, radšej sa nechám milo prekvapiť. Načo plánovať a byť potom zbytočne sklamaný?

Ani ako mladý ste nemali žiadne očakávania?

- Chcel som byť herec, hrať divadlo. To bol môj veľmi veľký sen.

Ste vlastne náramne šťastný človek – dostali ste od života všetko, o čom ste snívali...

- A viete, že áno!? Veľmi často si uvedomujem, aké mám šťastie, že môžem robiť niečo, čo som vždy chcel, čo je moje hobby i veľká radosť zároveň.

Čo sa vám v živote najviac podarilo?

- Že som vždy robil, čo som chcel a málokedy som sa nechal niečím ovplyvniť.

A čo sa vám nepodarilo?

- Pochopiteľne, urobil som i chyby...

Aj fatálne?

- Komunistom som neudával, tak azda nie.

Je niečo, čo by ste chceli zmeniť?

- Toho je viac.

Napríklad?

- Aby sa hladina blbcov stále minimalizovala. Lebo, žiaľ, všade vo svete je ich nesmierne veľa...

A zmeny v osobnom živote?

- Ani neviem. Mám to totiž tak, ako som to chcel.

František Mikloško sa oženil ako čerstvý šesťdesiatnik.

- Nehovorte, to sa musel zblázniť. (Smiech)

Vy už taký krok neplánujete?

- Neviem. Musel by som sa zblázniť. (Úsmev)

Alebo sa zamilovať.

- Veď zamilovanosť je vlastne šialenstvo. Aj odborná literatúra uvádza, že keď je človek zamilovaný, správa sa ako blázon. Je to regulárna choroba. (Smiech) Ale za 2 roky to vraj prejde – ustáli sa to.

Koľkokrát v živote ste boli zamilovaný?

- Dvakrát tak skutočne. No potom som sa z toho „vyliečil".

Ste rád?

- Som.

Prečo?

- Jednak, keď vidím, ako to neraz potom dopadne... A, úprimne povedané – tým, že som stále medzi ľuďmi a ešte by na mňa chcel aj doma niekto rozprávať, tak to by som sa zbláznil.

Je pravda, že teraz máte spoločnosti dosť. Nemáte však strach, že príde životné obdobie, keď už tak veľa medzi ľuďmi nebudete a ani doma nebude nikto, s kým by ste sa podelili o svoje myšlienky?

- Zatiaľ nie. Vôbec o tom nepremýšľam.

Je to o to zaujímavejšia kombinácia, že ste hypochonder. Hypochonder sa nebojí byť sám?

- Vidíte... Ani toto mi nikdy nenapadlo. No máte pravdu, je to zaujímavé. Aj mne podchvíľou napadne - len aby som nedostal mŕtvicu, no strach zo samoty kvôli tomu nemám.

Manželka vám nechýba, nechýbali vám nikdy ani deti?

- Dnes som už v stave, že keď nejaké dieťa v električke plače, musím vystúpiť. A nikdy som nepociťoval ani to, čo opisujú ženy – že im tikajú biologické hodiny. Okrem toho, brat má 3 dcéry, takže detí som si užil.

Ak by vám nejaká mladá žena pobláznila rozum...

- ... to nevylučujem. Ešte sa to môže pokojne stať.

Nechali by ste sa nahovoriť aj na dieťa?

- Sú aj starší, ktorí si ešte trúfli na dieťa. Manželstvo ani deti ešte nevylučujem. No ako som už povedal, beriem život, ako prichádza. A stav, v akom žijem teraz, mi vyhovuje.

Aké ženy sa vám páčia?

- Také so značnou dávkou humoru a tolerancie.

Prejdime ešte k vašej celoživotnej láske – ku knihám. Akú veľkú knižnicu máte doma?

- Veľkú. Stále vravím, že keby ma chcel niekto vykradnúť, jediné bohatstvo mám v knihách. Inak mám 20-ročnú vežu, 15-ročný televízor, dvd-čko a to je všetko. Vždy som radšej investoval do kníh. Jednu knižnicu som zdedil aj po rodičoch a vedľa postele mi rastie malý New York – mrakodrapy kníh, ktoré chcem prečítať. Teraz na to síce toľko času nemám. No v domove dôchodcov to určite dočítam.

Myslíte, že sa dopracujete do domova dôchodcov?

- Azda sa toho dožijem. Veď si na to šetrím.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.