Pri príležitosti odovzdávania cien víťazom ankety Osobnosť televíznej obrazovky pribudlo v Sieni slávy ďalšie významné meno. Meno herca, ktorý na divadelných doskách prežil polstoročie a stvárnil množstvo nezabudnuteľných filmových úloh. Meno, pri ktorom sa zdvihlo celé hľadisko Slovenského národného divadla a venovalo mu niekoľkominútové standing ovation. Štefan Kvietik.

Hoci pred vyše desiatimi rokmi odišiel do hereckého dôchodku, ľudia na neho stále nezabúdajú. Ako by aj mohli zabudnúť na Sama Pichandu, na urasteného chlapa s nezameniteľným a očarujúcim hlasom a obrovskou charizmou? Štefan Kvietik patrí do takzvanej zlatej generácie slovenských hercov a jeho priaznivci sa stále nechcú zmieriť s tým, že tieto dvere za sebou zavrel a jeho umenie si môžeme vychutnávať len z repríz starých filmov.

Lepší chirurg ako herec?

Rodák z Dolných Plachtiniec (mimochodom, v Stredných Plachtinciach sa narodil Július Pántik a v Horných Plachtinciach Milan Kňažko), ktorý v máji oslávi 76 rokov v detstve túžil po štúdiu medicíny, no ten sen sa mu nesplnil a s úsmevom zvykne vravieť, že by bol lepším chirurgom, ako hercom. Aj zásluhou svojich rodičov, ktorí boli ochotníckymi hercami, sa však jeho život nasmeroval k tomuto "remeslu".

Po štúdiu na VŠMU pôsobil v Armádnom divadle v Martine a v roku 1959 sa stal členom činohry Slovenského národného divadla, kde napokon prežil päťdesiat rokov svojho života. Podmanili si ho aj filmové kamery. Prvú veľkú filmovú rolu získal vo vojnovom filme Boxer a smrť a postupne na jeho konto pribudlo takmer päťdesiat filmových úloh. Pre skôr narodené dámy je napríklad stále barónom von Goldringom z filmu Sám vojak v poli. "Musím sa priznať, že nálepky baróna von Goldringa som sa zbavoval pekne dlho," priznal raz s úsmevom. Ak by však v tom čase existoval bulvár, musel by si Štefan Kvietik zvykať aj na nálepku sexsymbol.

Urbana Habdžu hral s láskou

Pre ďalšie dámy je správnym chlapom Samom Pichandom z Tisícročnej včely, či horolezcom Pirinom z Medenej veže, iné si zase stále rady pozrú Červené víno, kde stvárnil postavu Urbana Habdžu.

"Som veľmi rád, že tento film vznikol. Toto dielo bez veľkého zveličenia prezentuje defilé slovenského herectva. Pre mňa mala táto postava neobyčajný dramatický náboj a dostala aj veľký priestor. Robil som to s veľkou láskou. Postava mi bola blízka nielen svojou filozofiou, ale aj činnosťou, ktorej sa venovala, mám na mysli vinohradníctvo, dotyk s prírodou. V mladosti, ale aj neskôr, som bol s vinohradníctvom v kontakte," povedal o dnes už kultovej snímke.

Do Hollywoodu ho nepustili

Ak by to však boli vtedajšie okolnosti a "mocnosti" dovolili, zo Štefana Kvietika mohol byť herec známy aj v zahraničí. Mal totiž aj ponuku z Hollywoodu. "S filmom Boxer a smrť som bol na filmovom festivale v Corku. Po premietaní ma oslovil istý filmový producent a ponúkol mi spoluprácu na jeho novom filmovom projekte. Nezaujímali ho moje upozornenia, že nie som herec na voľnej nohe, že mám fixný angažmán v divadle. Chcel len vedieť: "Za koľko?" Placho a skôr položartom som poznamenal, že by som rád vlastnil auto Hilman Minx. Trochu čudne sa zatváril a pokračoval: "To si kúpite za diéty, ale koľko chcete za film?" Neskôr som sa dozvedel, že tento pán navštívil aj Filmexport v Prahe a aj to, s akou informáciou odišiel – že v takom filme náš herec nemôže hrať. A bolo po paráde," vyrozprával v jednom rozhovore svoju hollywoodsku epizódu.

"Neodišiel som zatrpknutý"

Po revolúcii ho zlákala politika a oslovil ho program Slovenskej národnej strany. No nevstúpil do nej, chcel si zachovať čistý štít bezpartajného. Dve volebné obdobia pôsobil ako poslanec Národnej rady a podpredseda Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Hovorí sa, že aj rozčarovanie súvisiace s politikou sa podpísalo pod jeho rozhodnutie odísť do dôchodku. Posledné dielo, v ktorom ho televízni diváci mohli vidieť bol seriál Horská služba z roku 1998, ktorý si kvôli svojej láske k prírode vychutnal. A potom sa utiahol do ústrania. Odchod z divadla dlho a dôkladne zvážil.

"Nie je to pravda, že som odišiel zatrpknutý, len som to nechcel urobiť neskôr, ako nevládny," povedal na margo svojho rozhodnutia.

Keď sa v roku 2005 jeho meno objavilo na internete v súvislosti so zäzkami ŠtB, lebo údajne prepožičiaval byt na konšpiračné schôdzky, Kvietik to označil za nezmysel a ešte viac sa uzavrel. "Konečne sa môžem venovať rodine, svojim vnukom a záujmom, na ktoré som nemal čas. Ak niekto nie je v novinách každý deň, to ešte neznamená, že nežije. Ja som sa neodmlčal, len moje javisko je už maličké a scéna rodinná. A práve tá a moji vnuci sú mojím šťastím," znie jeho odpoveď na zvedavé otázky, prečo sa stráni umeleckých kruhov, divadla, dabingu, televízie...

Deti sa nepotatili

A práve rodinný život je to, čo mnohí súčasní herci môžu Štefanovi Kvietikovi závidieť. S manželkou Evou vychovali tri úspešné deti, hoci sa ani jedno z nich nepotatilo. Staršia dcéra Ľubica ešte pred dvadsiatimi rokmi utiekla do New Yorku a pôsobí na tamojšej univerzite, mladšia dcéra Ivica je expertkou na patentové právo a pracuje v Rakúsku. A jediný syn Martin je spolumajiteľom známej investičnej skupiny a hovorí sa, že patrí k slovenským milionárom.

"No, samozrejme, že z dôchodku sa nedá vyžiť. Ale musíte mať to šťastie ako ja, že mám deti, ktoré si mňa i svoju mamu vážia a pomáhajú nám," odpovedal Kvietik na otázku, ako žije z hereckého dôchodku. Tým, že má viac než dobre situovaného syna sa však nevychvaľuje.

"Môj otec nevedie žiaden okázalý život. Na dovolenky nechodí, je skôr taký domased, taký klasický slovenský dôchodca – venuje sa vnúčatám, mame a, samozrejme, raz za čas svojej veľkej vášni – horám a prírode. Môj otec bol a je pre celú rodinu vzorom a výzvou zároveň. Máme veľmi vrúcny vzťah. Vážim si ho," povedal Martin Kvietik.

K herectvu sa nevráti

Pred týždňom stál Štefan Kvietik znovu na doskách, ktoré znamenajú svet. No ani uvedenie do Siene slávy, ani uznanie publika jeho rozhodnutie zostať v ústraní vraj nezmenilo. "To, čo som prežíval, bolo úprimné a s veľkou vďakou. Každé pohladenie, úsmev, ocenenie, každý prejav vzťahu, úcty pozornosti človeku, ktorý odchádza, je pre mňa veľmi veľký," povedal médiám po slávnostnom galavečere.

No ani taký prejav obdivu a úcty však jeho rozhodnutie nezmenil. "Nie, k herectvu sa nevrátim. Na divadelných doskách som prežil obrovský kus života s nádhernými ľuďmi, s veľkými osobnosťami. Bol to dar. Vraciam sa tam vo svojich spomienkach a tie mi dávajú nádej a pocit, že som prežil krásny život," povedal na rozlúčku novinárom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.