V Česku patrí vari k najznámejším osobnostiam tamojšieho šoubiznisu. Venuje sa herectvu, no presadil sa najmä ako moderátor, ktorý vie svojich hostí náležite potrápiť. Za svoju talkshow Uvolněte se, prosím získal viacero ocenení. Je rozvedený (s herečkou Janou Krausovou), žije s Ivanou Chýlkovou, s ktorou vychováva syna Jáchyma. Hoci, ak chce, lebo vie si aj rýpnuť, je vskutku príjemným a vtipným spoločníkom. Jan Kraus.

Keď sme sa stretli včera, hodinu ste telefonovali, dnes nášmu rozhovoru opäť predchádzali vaše dva telefonáty. Ste od telefonovania závislý?

- Vybavoval som pracovné veci. Inak telefonujem veľmi nerád.

No zdá sa, že veľa...

...ale nerád. Telefonujem, keď musím. Radšej mám však mail a najradšej nič. Hoci, dnes už od mailu človek pokoj mať nemôže, pretože dobre viete, že to, že si ho nevšímate, neznamená, že žiadne nepribúdajú. A v podvedomí už máte ten des, koľko tam toho bude, keď to otvoríte. Dnes je komunikácie veľa a to unavuje.

Prečo máte mailovú schránku, keď vás stresuje?

- Po prvé preto, že dnes to bez nej už nejde, po druhé som bol v Čechách jeden z prvých, ktorí ju mali, pretože som veľký priaznivec moderných technológií, hoci ma obťažuje, že ma to tak veľmi zamestnáva, a po tretie - množstvo mailovej komunikácie je pracovné, takže sa s tým nedá nič robiť.

Paradoxné je, že vás komunikácia unavuje, no práve ona vás živí.

- Preto mám v súkromí rád ticho a pokoj.

Chcete povedať, že vaša partnerka Ivana si neužije vášho briskného humoru?

- Človek nemôže byť nepretržite vtipný, niekedy si potrebujem odpočinúť a dokonca niekedy byť celkom sám. Ale zas na druhej strane - so mnou sa nedá neužiť si.

Závislosť od telefonovania ste popreli. Máte nejakú inú?

- Mám rád počítačovú techniku. Je to moje hobby, sledujem, ako sa to vyvíja, mám množstvo hlúpostí, ako notebooky a podobne. Ale žeby to bola priamo závislosť, to by som nepovedal.

Mnoho hercov vraví, že sú závislí od adrenalínu, ktorý je spojený s divadlom.

- To áno, je to taký zvláštny, veľmi počestný adrenalín. Ja toto povolanie považujem až za rytierske, pretože idete tak s kožou na trh, ako v máloktorej profesii. U nás nie je problém, aby vás vypískali, hodili do vás rajčinu, alebo urobili čokoľvek iné, pri čom pocítite, že ste vedľa ako jedľa. A je v tom aj pomerne veľký adrenalín, pretože každá premiéra sú nervy. Zakaždým sa totiž môže stať, že budete katastrofálny.

S Ivankou sa k sebe veľmi dobre hodíme a veľmi dobre to vieme"

Herec síce chodí s kožou na trh, no vy to robíte dvojnásobne - cez vašu talkshow poznajú ľudia vaše osobné názory, postrehy... Prečo ste sa rozhodli až tak veľmi sa odhaliť?

- Popravde, stalo sa to omylom. To, že v tej relácii nebudem môcť nejaké názory hrať, ale budú zo mňa musieť lietať kusy môjho vnútra i súkromia, som si uvedomil pol hodinu pred prvým natáčaním. Vtedy som si povedal: "Pánboh s tebou, to môže byť katastrofa." Mohlo sa totiž ukázať, že aj keď to robím najlepšie, ako viem a myslím, nemusí to ľuďom vôbec vyhovovať. A to, či im to vyhovuje, zistím, až keď sa to už pustí na verejnosť. Takže som mal vlastne šťastie, že aj keď ich občas niečo pobúri, je to pre nich akceptovateľné. Dnes som už zvyknutý, že o mne ľudia v Čechách vedia toľko ako o málokom, zatiaľ čo ja o nich nič. Ako nedávno povedala jedna pani, ktorá si prišla po podpis, a ja jej vravím: "Prosím, madam, poďte ďalej." A ona: "Aká madam, Jeníčku? Ja ťa poznám naspamäť." Som si toho vedomý a považujem za ohromný dar a šťastie, že ľudia moje názory znesú. Pretože v tom je riziko mojej profesie - že mám v sebe niečo, čo ľudia nenávidia.

Nevadí vám predstava, že vás niekto nenávidí?

- Ja som na to zvyknutý. Ak by sme to vzali v globále, ľudia ma stále viac neznášali.

Prečo?

- Jednak mám ksicht, ktorý im nevyhovoval, a navyše stále chceli láskavých blbcov, a ja som bol drzý.

Teraz to znášate s nadhľadom. Ako ste to znášali v detstve?

- Dobre. Považoval som za ich problém, že sú z toho celí vedľa. Ja som napríklad od svojich 15 rokov dodržiaval - kto tyká mne, tomu tykám aj ja. A tí blbci z toho omdlievali. Nikdy som sa necítil menejcenný a považoval som za nesmiernu neslušnosť, aby mi niekto tykal, keď ma nepozná. Dodnes na tom nevidím nič vadného.

Za komunistov ste museli mať dobré 'průsery'...

- Bol som krotší ako teraz. Uvedomoval som si, že si nemôžem úplne otvoriť hubu. No mne vravievali, že som drzý, už aj keď som povedal dobrý deň - nepozdával sa im spôsob, akým to vravím. No ja za to nemôžem - to, ako som stvorený, nie je moja vôľa, tak keď ma sem Pánboh takto poslal, asi vedel čo robí...

Čo vraveli na vašu drzosť vaši rodičia?

- Podporovali ma v tom. Moja mamička bola neobyčajne drzá a otec tiež. No v dobrom slova zmysle. A podporovali ma v tom najmä tým, že som to videl u nich. Lebo niečo deťom rozprávať, je jedna vec. A druhá vec je, že deti si aj tak berú vzor zo správania svojich rodičov.

Takže ako vychovávate svojho najmladšieho syna Jáchyma?

- Jáchym má 11 rokov, tam už nie je čo vychovávať. No je ku mne práve taký drzý, ako som bol ja k svojim rodičom. Ale v našej rodine sa to nepovažuje za zločin.

Pani Ivana tvrdila, že stačí, aby ste sa na Jáchyma prísne pozreli a má až zimomriavky na chrbte...

- Je pravda, že má predo mnou rešpekt. Ja som mal pred otcom taký istý. No to nezabránilo niektorým veciam. A treba povedať, že Jáchym nie je také neposlušné dieťa, ako som bol ja, ale vie byť rovnako ironický, drzý a rýpavý, ako som bol ja.

Jáchym vraj glosuje učiteľky, robili ste to, predpokladám, tiež...

- Ja som bol najmä fajnšmeker na to - vypozorovať drobné kazy a chyby ľudí, o ktorých si myslia, že si to nikto nevšimne. Mali sme napríklad učiteľa, ktorý nosil nohavice na trakoch a stále si ich sťahoval dole. Keď som si to uvedomil, prezradil som to zvyšku triedy a stala sa z toho tajná zábava pre všetkých. Toto robím rád dodnes.

Nevadí vám, keď vás niekto takým okom pozoruje?

- Robia to moje deti a s veľkou chuťou. Ale nevadí mi to. Je to veľmi dobrá vlastnosť, vedieť pozorovať ľudí - jednak je to zdroj množstva zábavy a dá vám to o nich aj množstvo informácií. Podľa gest a pohybov viete, v akom rozpoložení sa človek nachádza. Typické napríklad je, že keď sa dáma ocitne v spoločnosti niekoho, kto sa jej páči, tak sa začne mimovoľne upravovať viac, ako keby sa jej dotyčný nepáčil.

Vypozorovali ste to aj u Ivany?

- Tá sa takmer prezliekla, keď som došiel.

Vďaka svojej práci musíte byť dobrý poslucháč...

- Počúvať musím naozaj pozorne...

...takže vaša partnerka zrejme nepatrí k ženám, ktoré sa sťažujú, že: 'Môj muž ma vôbec nepočúva.'

- Ženy si nemôžu vynucovať pozornosť, ak nie sú aspoň trošku zábavné. Keď je Ivanka zábavná, tak ju počúvam, ak nie, tak nie... Napokon, žena muža tiež nepočúva, keď ju to nebaví. Akurát má širšie spektrum toho, čo ju zaujíma a možno aj väčšiu inklináciu k tomu, že ju to zaujíma, pretože to hovorí on. Ale nariadiť, aby ma muž počúval, sa nedá. Vtedy si treba hľadať nového poslucháča.

Takže vy ste svoju partnerku zbalili na to, že ste zaujímavý?

- Ja ženy nebalím, ja som vždy uchvátený... Keby ma teraz Ivanka počula, tak by ma zabila, pretože je presvedčená, že to bolo presne naopak. No myslím si, že je to vždy niečo medzi nebom a zemou, na to žiadne recepty alebo zaručené frázy neexistujú. Je totiž rozdiel, či nejakú vetu hovorí Gérard Philipe, alebo Jan Kraus. S dovolením, v prospech Krausa, samozrejme.

Raz ste povedali, že vaša partnerka mala veľa nápadníkov, ale bolo jasné, že vy ste najlepší kauf...

- To je jasné. Všetci boli nudní... Stále jej vravím, nech napíše knihu o vzťahu so mnou, ktorá by sa mala volať "Výhra v lotérii".

Čo vyhrala okrem vášho humoru?

- Nepatrí sa, aby som to vravel ja, ale ona by vám istotne dala dlhý zoznam pozitív.

Tak poskytnite vy dlhý zoznam pozitív vašej ženy.

- Je pravda, že som vyhral tiež. S Ivankou sa k sebe veľmi dobre hodíme a veľmi dobre to vieme.

Vedeli ste to od prvej chvíle?

- Tak v prvej chvíli som si to myslel o mnohých ženách...

V čom je rozdiel medzi ženami predtým a Ivanou?

- Že mi vyhovuje aj po 15 rokoch. Lebo mnoho ľudí po rokoch zistí, že ich vzťah je úplne vyhorený. To sa stalo aj nám s Janou. Spoznali sme sa, keď som mal 25, a v štyridsiatke sme boli úplne iní ľudia. Ale to človek v mladosti nemôže vedieť. Podľa mňa má logiku, že sa dnes každé druhé manželstvo rozvádza. Jednak to súvisí s predĺžením ľudského veku - keď ľudia zomierali v 50-ke, veľa toho nestihli a druhá vec je, že keď sa berú okolo dvadsiatky, je veľká pravdepodobnosť, že z nich v 40-tke budú celkom iní jedinci, než keď sa brali.

Najmä, v dvadsiatke človek nemá zadefinované, čo od života očakáva...

- Veď práve.

Viete, čo ste v dvadsiatke od života chceli?

- Áno. Peknú ženu. To sa mi podarilo.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.