Treba mať dostatočnú dávku odvahy, dostatočnú kôpku peňazí a dobrodružného ducha.

POPRAD. Kto raz podľahne cestovateľskej vášni, toho len tak skoro neopustí. Svoje o tom vie Jozef Vikarský z Popradu. Sympatický tridsiatnik sa síce označeniu cestovateľ bráni, ale brázdenie cudzích krajín je jeho veľkým koníčkom. A tak ako niekto zbiera známky či odznaky, Jozef zbiera na svoje konto precestované krajiny, do zápisníka úžasné zážitky a do albumu prekrásne zábery.

Ako a kedy si v sebe objavil cestovateľskú vášeň?

- Hmm... už keď som bol krpec, fascinovala ma každá cesta. Kamkoľvek. Aj obyčajný výlet električkou do Tatier či víkend v lese za sídliskom. Hocičo, čo presiahlo každodenné panelákové hranice. Na prvý výlet do Rakúska, kde sme všetci po otvorení hraníc chodili nakupovať walkmany a kazeťáky, som sa tešil minimálne mesiac. Prvou ozajstnou cestou bola však poznávačka Pobaltia a Škandinávie. Až po nej som si uvedomil, že by som chcel vidieť zo sveta čo najviac, že to tam musí byť úžasné...

Čo ťa na tom najviac lákalo?

- Neviem to presne definovať. Skrátka, je skvelé zistiť, aké je to za humnami. Ako tam ľudia žijú, aká je tam príroda... A ešte je úžasné, keď sa človek ocitne na miestach, ktoré doteraz videl len na mape či v telke. Na slávnych a svetoznámych miestach, o ktorých len sníval. Väčšina ľudí zostane navždy len pri snoch, niektorí si ich však chcú aj ohmatať a vidieť na vlastné oči. Často mi robila zimomriavky len predstava mapy sveta a malej bodky na nej, ktorou som bol v tom momente ja. Špeciálne, keď to bolo kdesi na opačnej strane glóbusu či ostrove uprostred oceánu...

Koľko krajín si dosiaľ navštívil?

- Nie je toho tak veľa. Okolo 40. Začal som neskoro, až na vysokej škole. Človek, ktorý bol trikrát v Chorvátsku, vo mne vidí cestovateľa, ja by som to nepreceňoval. Naozajstných cestovateľov som stretol až na svojom poslednom dobrodružstve - ceste okolo sveta. Týmto ľuďom môžem len závidieť (úsmev).

Kde si pobudol najdlhšie?

- Za oceánom som bol dokopy asi sedem rokov. Z toho asi rok som precestoval. Raz sa tam chcem vrátiť, pretože som nestihol preskúmať posledný z amerických štátov - čerešničku na torte - Aljašku. No zostať v USA navždy som nikdy nechcel. Príroda a možnosti sú tam naozaj veľkolepé, no s ľuďmi, ich životným štýlom a prioritami, by som sa nikdy nestotožnil. Na prvom mieste sú hmotné veci, kariéra a spotrebný život, rodina a kamaráti sú v úzadí.

Väčšina z nás chce mať pri ceste do zahraničia zabezpečený komfort - hotel s niekoľkými hviezdičkami, prinajmenšom polpenziu, čistú pláž... Na tvojich cestách to bolo asi o niečom inom...

- Boli aj typicky dovolenkové destinácie. Ale väčšinou šlo o spoznávanie na vlastnú päsť. Pláže, príroda, turistika, fotenie, pamiatky i moderné veľkomestá... všetko v jednom. Každá krajina ponúka niečo iné a väčšinou kúsok z každého. Bývania v hoteloch bolo minimum, zato hostelov, stanov a nocľahov v aute podstatne viac. Ale rád som sa toho luxusu zriekol na úkor toho, že som radšej videl a spoznal viac. Takto sa to, samozrejme, asi nedá robiť navždy, nároky vekom stúpajú a bláznivosť ustupuje. V päťdesiatke sa potom rád ubytujem v peknom hoteli, ale zatiaľ to k šťastiu nepotrebujem...

Potulky svetom však nie sú lacnou záležitosťou...

- Tak to nie. I keď sa cestuje "ekonomicky", niečo to stojí. Na prvé cesty som si zarobil vysokoškolskými brigádami. Nebolo to luxusné cestovanie, takže to šlo. Škandináviu sme robili s dobrodružnou cestovkou v štýle – stany a vlastná strava, Egypt potom na vlastnú päsť tak, že sme s kamarátom kúpili dve letenky za cenu jednej, tuším to bola valentínska zľava (smiech). Akcia je akcia, pohlavie nebolo špecifikované. Neskôr som už cestoval za peniaze našetrené z práce v zahraničí, kam som si pôvodne len odskočil a akosi som sa niekoľko rokov pozabudol vrátiť. Vždy som nejaký čas makal a potom sa vybral na výlet...

Ktorá krajina v tebe zanechala najväčší dojem?

- Nedá sa jednoznačne povedať, kde bolo najkrajšie, keďže tie miesta sú rozdielne. To je, ako keby som mal povedať, čo mám najradšej v slovenskej reštaurácii, keď prídem po rokoch domov. No predsa skoro všetko! Ako mám porovnávať kapustnicu s haluškami alebo zabíjačkovým tanierom? Americké a kanadské národné parky boli ako kapustnica – skvelé a nezabudnuteľné. Tahiti. Bora-Bora alebo Havaj ako halušky – exotické a nevedel som sa ich nasýtiť. A Nový Zéland bol ako zabíjačkový tanier – z každého niečo a celkovo jedna úžasná chuť. No a vodopády Iguazu na brazílsko-argentínskej hranici? Tie boli ako dobre vychladené východniarske pivko po dobrom obede. Keby som si ale musel vybrať jedinú krajinu, bol by to asi Nový Zéland. Nádherná príroda, pokoj, romantika, aj dráma. Plus skvelí ľudia. Po umelých Američanoch bol pre mňa Zéland balzamom na dušu. Tu sa ľudia na nič nehrajú a ak sa usmievajú, tak úprimne. Zároveň majú tak blízko k prírode, pohybu a "mámvpažizmu", až som sa do toho všetkého asi zamiloval. Aj preto som si pobyt u protinožcov neplánovane predĺžil z dvoch týždňov na takmer pol roka...

Našiel si pri potulkách svetom krajinu, kde by si dokázal žiť navždy?

- Veľa z tých miest je lákavých, ale doma je doma. Človek po čase príde na to, že je len jedno miesto, kde sa tak cíti. Tahiti, Bora-Bora, Havaj sú ako raj, ale ako dlho sa dá žiť v zábere z exotickeho kalendára? Myslím, že po mesiaci by som sa na akokoľvek krásnom malom ostrove zbláznil od nudy. No, keby ma raz zo Slovenska navždy vyhostili a musel by som odísť žiť inam, tak na Nový Zéland.

Isto je ešte krajina, o ktorej stále snívaš a ešte si sa tam nedostal... A prečo nie?

- Jááj, tak to by bol dlhý zoznam. Island, Grónsko, Peru, Chile, Antarktída, Kuba, Belize, Madagaskar, Vianočné ostrovy... a mnoho ďalších. A prečo som tam ešte nebol? Minuli sa zdroje...

Chystáš sa niekam v najbližšom čase?

- Teraz sa asi dlhšie nikam nedostanem, je čas zase pracovať, ale najbližšie by som chcel ísť na Kubu. A to čím skôr, kým je ešte Kuba Kubou. Chcel by som ju nafotiť takú kubánsku...

Keď sa my, Slováci, vyberieme do sveta, stále sa stretávame s tým, že ak nás vôbec registrujú, tak ako Československo. Stretol si sa s tým problémom aj ty?

- Ako kde. V Európe to už až taký problém nie je. Takí Američania sú však všeobecne "preslávení" svojím zemepisným antitalentom a za tie roky som stretol len asi päť takých, ktorí vedeli, že existuje Slovensko ako samostatná krajina. V Južnej a Strednej Amerike nás poznajú hlavne vďaka futbalu, ale tiež skôr reagujú na "Čekoslovakia". V Kostarike mi každý druhý občan skladal poklonu za to, ako sme ich pobili 4:1 na majstrovstvách sveta v USA. Protinožci o nás čo-to vedia, ale napríklad na Tahiti nemali potuchu ani o Štefánikovi, ktorý sa tam do histórie zapísal dosť podstatne. Napriek tomu všetkému trpezlivo som šíril osvetu o tom, kto sme a kde sme...:)

Na svojich cestách si však lovil aj krásne zábery do fotoaparátu a zážitky, ktoré si nenechávaš len pre seba, ale dal si ich aj na papier. Ako prišlo k cestopisom?

- Nemal som v pláne písať cestopisy. Začalo sa to zaoceánskymi e-mailmi kamošom a rodine. Časom to už bolo čoraz menej o bežných problémoch a čoraz viac o cestovaní. Niekoľko ľudí si to zvyklo čítať a dnes vravia, že cez ne precestovali veľa krajín so mnou. I keď len doma v kresle. To sú momenty, keď ma poteší, že to má aj iný osoh, než ten, že si to všetko raz budem môcť čítať na dôchodku v hojdacom kresle pri krbe. A spomínať...:)

Čo ti cestovanie dalo?

- Véééľmi veľa! Veľa ľudí chce cestovať, no keď príde na lámanie chleba, objaví sa vždy nejaký dôvod, prečo nejsť. Ideálny čas nie je nikdy. Treba sa jednoducho zdvihnúť a ísť. Časom som ani jednu z tých ciest neľutoval, ľutovali len tí, čo nešli. V práci medzičasom uplynulo iba niekoľko bežných pracovných dní či týždňov a zarobené peniaze sú už aj tak dávno fuč. Ja mám spomienky, fotky a nezabudnuteľné chvíle. Keď si tak vezmem napríklad tie roky v USA, z pracovných dní si pamätám len minimum, z precestovaných asi každý...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.