Prácu so studeným materiálom však Vladimír Šuster považuje len za úlet a odreagovanie od bežnej tvorby.
VYŠNÁ MYŠĽA. Obrovský snehový Budha, sfinga, kôň či lev budú mať podľa výtvarníka určite svojich nasledovníkov. Sochy zo snehu totiž vníma aj ako prostriedok komunikácie s ľuďmi, keďže je väčšinu dňa zavretý medzi štyrmi stenami ateliéru.
Zo srandy sa stala tradícia
Prvé snehové atrakcie ´daroval´ svojmu okoliu približne pred siedmimi rokmi. "V televízii som videl, že sa v Japonsku konalo nejaké sympózium, kde umelci tvorili ľadové a snehové sochy. Tak som si povedal, že keď to zvládnu Japonci, prečo nie aj ja," smeje sa kreatívny autor, ktorý štedrú nádielku snehu pred rokmi prvýkrát spracoval na atypické snehové hlavy spolu so synom.
"Išlo o akýsi úlet, viac-menej recesiu, a to platí dodnes. Vtedy to však bola obrovská sranda, zišli sa i susedia a keďže to bolo tesne po Novom roku, čosi sme i popili... A vznikla z toho tradícia."
Od tých čias ho susedia každú zimu zvyknú zastavovať s otázkou: "Nebude zase nejaká socha?" a dokonca mu prispievajú i zaujímavými nápadmi. Počas ostatných rokov však už stihol potešiť okolie viacerými raritkami. Osobne si najviac cení sfingu, no rozruch spôsobila najmä socha Budhu.
Stačia mu ruky a lopata
Vopred sa na výtvory zo snehu nijako špeciálne nepripravuje. "Keď robím ilustrácie, čítam a pripravujem sa, ale sneh je u mňa spontánna záležitosť. Ide o absolútne uvoľnenie. Pre mňa je to aj o komunikácii. Keď totiž maľujem v ateliéri, tak som sám. A prinúťte ľudí, hlavne tých jednoduchších, aby prišli na výstavu. Čo si budeme nahovárať, inteligenčná krivka Slovenska je na tom dosť zle... Kedy sa teda konfrontovať? Jedine formou takejto recesie."
A na ňu toho V. Šuster naozaj nepotrebuje veľa. Úplne mu okrem guráže postačí štedrá nádielka snehu, najlepšie mokrého, ktorú spracováva rukami či lopatou.
Ilustroval knižku
Umelecký talent v rodine veľmi nepobadal, ako však vraví, jeho mamka vie krásne štrikovať, háčkovať i vyšívať. Študoval na Umeleckej priemyslovke v Košiciach, ktorú ukončil v roku 1974.
"Pôsobil som potom postupne na Krajskom osvetovom stredisku na propagačnom oddelení, chvíľku na propagácii v ZŤS, čo však bol opäť jeden z mojich úletov. Neskôr som sa dostal naspäť do kultúry na bývalé Osvetové stredisko mesta Košice a odtiaľ som išiel do Domu techniky. Po istom čase, keďže vravím, že človek sa každých sedem rokov mení a potrebuje zmenu, dozrel čas, ´urval´ som sa a začal podnikať v oblasti polygrafie."
Túto kapitolu svojho života však považuje tiež za jeden zo životných úletov, ktorý by najradšej prešiel mlčaním. "Teraz som na voľnej nohe, aj keď už koketujem s nejakou zmenou. Venujem sa grafickému dizajnu, ilustráciám, mala by mi vyjsť knižka. To však hovorím už rok, ale u veľkých vydavateľstiev je to asi normálne. Azda to vyjde na ďalší vianočný trh. Dali sme ju dokopy s hudobným skladateľom a klaviristom Miňom Mojžišom a ide o knižku slovenských ľudových piesní.
V škole mal raj
Veľkú vďačnosť prechováva k svojej škole. "Skončil som voľnú grafiku, ktorá sa potom už prestala vyučovať a existovala len úžitková. My sme na tie časy mali raj, vraveli o nás, že to bola malá akadémia. Tie moje úlety sa začali asi tam, lebo celá škola bola, chvalabohu, uletená. Mali nás vyučovať, ako robiť leták, transparent a pútač, ale my sme si maľovali. Základom u nás bola figurálna kresba a aby bol každý spokojný, ako ročníkovú prácu sme naveľa urobili nejaké politické plagáty."
Na ľudí pôsobí seriózne
Hoci navonok pôsobí serióznym dojmom, myslí si, že je recesista. "Myslím si, že som, ale ľudia ma berú až príliš vážne. Neviem prečo. Asi má na to vplyv skutočnosť, že som roky robil v riadiacich funkciách a povinne chodil v kravate, lebo sa to muselo. Hlavne v Dome techniky... Zrejme z toho obdobia si ma ľudia pamätajú ako vážny typ človeka, ktorý nevie robiť srandu. A pritom ja som srandista," hovorí s úsmevom výtvarník, ktorý však zároveň vysvetľuje, že sranda sa v jeho tvorbe paradoxne neodráža. "Tvorba, to sú vážne veci. Tam riešim seriózne záležitosti a na srandu mám svoje snehové úlety."
Tvorí to, čo momentálne cíti
Ak by mal stručne charakterizovať svoju tvorbu, mal by problém určiť, čo je jej základom. "Nič nie je gro. Skrátka, keď mám nápad, ktorý treba realizovať farebne, tak to tak urobím. Myslím, že to robí každý poctivý výtvarník. Že sa neupne len na jednu vec. Keď to cíti tak, že musí len kresliť, tak v poriadku, ale ja maľujem, kreslím, modelujem, vyrezávam... Väčšinu vecí však hneď rozdám. (Smiech.) Stále ma niekto ukecá."
V hlave nosí výstavu svojich diel, ktorú plánuje zrealizovať tento, prípadne budúci rok. "Nepoviem vám, kedy presne, ale už zreje čas. Pracujem na tom. Nie je to však jednoduché, lebo pre poctivého výtvarníka je problém urobiť samostatnú výstavu, ktorá sa nedá stiahnuť späť. A ak to človek myslí poctivo a nechce len predať pár obrazov, ale ide mu o niečo viac, nie je to jednoduché," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
