Večne vysmiaty, rozžiarený a dobre naladený. Za maskou klauna sa však ukrýva hĺbavá osobnosť, ktorá si veľmi dobre dokáže spočítať dva a dva. Svoje zoznámenie s manželkou prirovnáva k zásahu bleskom a tvrdí, že ani 24 liet neurobilo ich vzťah všedným. Nemá rád škriepky, no zbožňuje udobrovanie. Najradšej zo všetkého by Ivan Vojtek učil vnúčikov neplechy, takže sa už nevie dočkať, kedy im nejaký pribudne do rodiny.
Jednou z vašich aktuálnych aktivít je i účinkovanie v predstavení Don Quijote podľa Sancha, v rámci ktorého ste sa pred časom predstavili aj Košičanom. Spozorovali ste na sebe nejaké prejavy španielskeho temperamentu?
- Čo ja viem... S tým temperamentom našincov je to podobné, ako so skutočnosťou, že Slovenky sú najkrajšie baby. Asi to bude tým, že týmto územím v strede Európy prešlo naozaj veľa ľudí... Babám dali krásu a chlapom Slovákom aspoň trošku temperamentu. Či už to boli Kelti, Vizigóti, Rusi, Avari, Húni, Tatári, Hispánci... Neviem, kto všetko ešte, ale vraj sme boli križovatkou obchodných ciest... Tak zrejme v sebe nejaký ten temperament mám. (Úsmev.)
Keď ho však spomíname, vy ste vraj, čo sa týka spolužitia s manželkou a s dcérami, doma skôr pokojný typ a nenecháte sa vytočiť. Viete teda ten svoj temperament krotiť?
- Česi tomu hovoria, že ´Co je v domě, není pro mne´. Ale nie. Neoddeľujem súkromný život od pracovného. Jediné, čo beriem na vedomie, je život, ktorý mi pánbožko dovolil žiť v tejto podobe. A našťastie mi priplietol do cesty moju životnú partnerku a prostredníctvom nej aj tie, ktoré mi azda, ako sa vraví, aj oči zatlačia, alebo pohár vody podajú... To už patrí k životu. Ale isteže, na javisku sa môže zdať, že sa môj temperament prejavuje vo väčšej miere. Tam odrazu vznikajú iné svety, iné životy... Ale najkrajším javiskom je aj tak sám život, a ja preto vravievam, že sa hráme, a nie, že hráme.
Kedy ste mali v živote pocit, že musíte bojovať proti veterným mlynom?
- Ani neviem... Čím skôr sa totiž človek tohto pocitu ako prioritného zbaví, tým lepšie. Aj keď kdesi vzadu ostáva... Poviem to trošku inak. Kohokoľvek sa na tejto zemeguli opýtate, čo mu v živote najviac prekáža, povie, že ľudská hlúposť. A keď sa budete pýtať ďalej, či sa daný človek aj sám považuje za hlupáka, niet ani jedného. O koho potom ide? Je to farizejstvo? Je to zakrývanie? Ja však o sebe nikdy v živote nebudem tvrdiť, že som ten, ktorý večne bojuje proti ľudskej hlúposti. Lebo ten najzraniteľnejší tvor na zemeguli, ktorý robí najviac hlúpostí, je človek, a teda aj ja. Veď hoď kameňom, kto si bez viny. Takže aj ja často robím hlúpe veci, ktoré potom následne ľutujem. Tu ide len o to, či si to človek potom uvedomí. A či to trošičku nielenže oľutuje, lebo to je tiež istým spôsobom farizejstvo, ale či sa z toho poučí. Aj preto nám mužom Boh poslal ženy, aby nás jemne upozorňovali, čo je a čo nie je správne.
Čiže podľa vás sa robeniu hlúpostí nedá vyhnúť?
- Presne tak. Len to eliminovať. Ja sa teda len snažím, aj keď sa mi to nie vždy darí, eliminovať tú svoju hlúposť, alebo si aspoň vypočuť názor iného, ako sa to javí zvonku a z diaľky... Jeden príklad za všetky. Ani jeden cicavec na tejto zemeguli sa nejde dobrovoľne vytasiť na slnko a ešte za to zaplatí obrovské peniaze a nagebrí sa sprostými chemikáliami, aby sa nespálil. (Smiech.)
Ste síce riadne ukecaný, no doma máte tri ženy. Dostanete sa pri nich aspoň občas k slovu? Alebo tam musíte byť ticho a kompenzujete si to v takýchto prípadoch, ako je tento rozhovor...
- Ja som ukecaný? Ale veď to vy mi kladiete toľko otázok. (Smiech.) No neviem, doma... Staršia dcéra už k nám chodí len na návštevy, takže doma mám len dve baby, ale napriek tomu si svoj názor vždy presadia. (Úsmev.) Asi sme tu od toho, že treba dopriať, dožičiť a počúvať toho druhého. Aj keď často mi hovoria, že veľmi rýchlo a veľa rozprávam, čo si aj uvedomujem, ale naozaj oveľa viac počúvam toho druhého. Treba len vystihnúť, kto a kedy sa nadýchne, a začať... (Smiech.) To je všetko.
Skúšala na vás staršia dcéra, ktorá študovala psychológiu, nejaké svoje grify? Boli ste jej testovacím objektom?
- Našťastie už vlani promovala. Veruže sme aj s manželkou boli. Dokonca ja tomu hovorím, že platiace učebné pomôcky. (Smiech.) Len sa tak blbo zadívala a ja hovorím: Študuješ čo? No pokračuj.
Čiže potom ste sa len následne našli v nejakej seminárnej práci...
- Každý sa kdesi občas nájde...
Čo sa týka fínt na baby, aké ste na ženy používali ešte predtým, ako ste spoznali manželku?
- Poviem to veľmi jednoducho, a je to taká moja univerzálna odpoveď. Nič iné podľa mňa totiž v tomto prípade neplatí, len Werichovo známe a staré: ´Buď to tam je, nebo to tam není´. V tomto neexistujú kompromisy... Samozrejme, následne celé súžitie Marsu s Venušou je o kompromisoch a o tolerancii, ale v začiatkoch... Možno niekto bude polemizovať, ja si však myslím, že nič krajšie nebolo o spolužití muža a ženy napísané a nikto to tak krásne nedal na papier, ako Karel Čapek v slávnom diele O psíčkovi a mačičke.
No ale u vás s manželkou to tam ´bolo´, lebo vo vašom prípade to bola záležitosť nejakých troch minút, kým... (prerušenie)
- To tam ešte je.
Kým ste sa dali dokopy. Skrátka medzi vami to bolo okamžite. Nešlo teda o iskru, ale rovno o nejaký plameň...
- Neviem, čo to bolo. Asi nejaký blesk. (Úsmev.) Jednoducho som sa jej opýtal, či sa vydá a ona povolila. Tak sme sa zobrali a je to už 24 liet. 24 sĺnc prešlo... Všetky naše spoločné chvíle sú najkrajšie. Úplne naj sú tie, ako sa vraví, že ´co se škádlíva, to se rádo míva´. Najkrajšie je skrátka také to naťahovanie sa a udobrovanie. Strašne nenávidím povadiť sa, ale zase bez toho by nebolo to krásne udobrovanie. Neviem si bez toho ani predstaviť život. To by bol človek monotónne zaškatuľkovaný. Vezmite si len oblohu bez jediného obláčika. Podľa mňa vám z toho normálne šibne, ak to nemá byť prekryté občas aj nejakou búrkou a hromobitím. Možno zamračením... Len tak si čovek uvedomí, aké je krásne, keď slnko svieti...
A keď sú také tie horšie chvíle, keď slnko zájde za mrak, ako to riešite?
- Je síce pravda, že láska ide cez žalúdok, no ja naozaj stále hovorím, že buď to tam je, alebo to tam nie je. Keď to tam nie je, nepomôže nič. Magnety majú plus a mínus, inak by sa nepritiahli. Určite teda manželku nepozývam na nejakú honosnú večeru, radšej jej sám dám srdiečko plné lásky. To moje je stále uvarené, občas vykypí, prekypí, ale to je na tom krásne.
Ste vo veku, že už by ste mohli mať vnúčatá, keďže máte veľké dcéry...(prerušenie)
- No to by som kristušát mohol. Nie vnúčatá, vnukov!
Chceli by ste vnukov?
- No ja neviem, je mi to jedno. Mám však dve dcéry a vraví sa, že keď sa dievky rodia, vojny nebudú. Ale zasa... Potom kto by robil... Predsa len musia byť aj chlapci, lebo kto by vás oplodňoval? Samy? Nie, to je blbosť, bez toho to nejde.
Budete deduško, ktorý rozmaznáva?
- Tak na to sa teším najviac na svete. Dcéry som sa snažil vychovať k slušnosti, aby vedeli jesť príborom, poďakovať, pekne pozdraviť a všetko ostatné ... Veď gény neošidíš, takže sú slušne vychované. (Smiech.) Ale keď bude vnúčik, tak ho pokazím. Naučím ho kopať, pľuvať, hrešiť, v nose sa špárať. Skrátka, čo sa len dá, a dcéry to veľmi dobre vedia. Aspoň aby som si mal s kým zahrešiť a hrať futbal, lebo čo s babami? Štrikovať?
A budete ich brávať aj na huby, keďže ste vášnivý hubár?
- Isteže. Naučím ich, čo je najlepšie na svokry. (Smiech.) Ale nie, žartujem. U mňa sa vôbec celý život nesie v znamení žartu, ale cez neho sa medzi riadkami dá prečítať to, ako vnímam svet. Ja som sa ani nikdy do ničoho nesilil, nikdy som nikomu netrčal z akejkoľvek časti tela... Môj nebohý tato mi hovoril, že pred nikým sa neponižuj, nad nikoho sa nepovyšuj, buď tým, čím si. Nikdy som nebol ten, čo by mal lakte a musel byť v prvej línii. Čo má prísť, príde.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
