Nikdy som to nerobila. Navyše, "zákazka" bola o to desivejšia, že kým niektorých otcov a mamy mojich dlhoročných kamarátov a kamarátok poznám, tohto teda nie. Párkrát som ho videla a letmo počula utrúsiť zopár viet.
"To nejde, písať o cudzom človeku sa nedá. To bude stáť za prd," vyhlásila som rezolútne. "Čo by si ho nepoznala? Pôjdeme na kávu a ja ti o ňom poviem, čo chceš. No a ty to potom ako profíčka dáš dokopy, aby som sa na oslave zaskvel pred prípitkom," trval na svojom Leo.
"Otec je skvelý! Vieš, taký aktívny, pracovitý. Neobsedí na jednom mieste," slastne sa usadil v kaviarni. "Celý život by len dačo staval, najprv záhradný domček, potom chatu, potom dom. Nikdy sme nemali pokoj, hneď po škole, celé víkendy, celé prázdniny, od svitu do mrku, ako blázni sme makali a makali. Kamaráti chodili za babami, na kúpaliská, výlety a ja furt len s maltou a maltou. Keď si na to spomeniem, tak by som ho najradšej zabil. Ale to tam nepíš, preboha, však má narodeniny," zháčil sa Leo, keď si uvedomil, že už kričí a slová sype ako z guľometu.
"Otec je strašne fajn. No nevieš si predstaviť, ako sa o mňa a brata s mamou starali. Mali sme všetko, na čo sme si spomenuli. Chodili sme na krúžky, hudobnú, výlety, mali sme krásne detské izby. Ideálne podmienky na učenie, aby sme mohli v živote niečo dokázať. Dokázať, dokázať, furt to opakoval donekonečna. Ani trošku ho nezaujímalo, čo zaujíma ma. Musel som ísť na tú šlaktrafenú medicínu, musel som robiť skúšky, lebo chodil ako taký policajt. Podľa mňa je despota, má všetky rysy, ktoré takých ľudí charakterizujú. Fakt, čítal som to v jednom vedeckom článku. Ale to tam nepíš, preboha! Však má narodeniny."
"Dodnes sa o nás s bratom stará. Všetko zariadi, s čím máme problém. Bratovi chodí aj vymeniť žiarovku, keď mu jeho žena zavolá. Stará sa o vnukov, psov, skrátka, full servis. K nám žiarovky vymieňať nechodí, lebo moja žena mu jasne postavila mantinely. Veď inak by nás zožral, za chvíľu by sme jedli to, čo má rád on, chodili na dovolenku, kde sa páči jemu, a robili všetko ako bábky bez hlavy. To teda nie, manipulátor jeden, už nie som jeho hračka. Som dospelý, kašlem na neho."
"Preboha, to tam nepíš!" počula som za sebou Lea, ktorého som nechala s "otcom" pri stolíku v kaviarni.
Prejav na zákazku som nikdy nenapísala.
A Leo napokon múdro usúdil, že najlepšie bude nepúšťať sa do prejavov, ale "jen ze srdce zařvat živió, živió, živió!"
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
