Srší energiou, no jej diela dýchajú nehou a obrovskou dávkou fantázie. Pod jej rukami vzniká v rámci jej tvorby iný svet, plný snenia a citov. Júlia Zelená svoj talent votkala do mnohých kreatívnych odevov a výtvorov z hodvábu, v rámci ktorých posunula maľbu na tento materiál na vyššiu úroveň.
Každý výtvarník prechádza rôznymi štádiami tvorivosti. Raz zo seba diela doslova chrlí, inokedy mu to až tak nejde. V akej fáze sa momentálne nachádzate vy?
- Teraz som vo fáze, keď veci, ktoré som namaľovala dávnejšie, prerábam a dávam im novú tvár. Predtým to fungovalo ako voľný textil a teraz to všetko rozoberám a naťahujem na rámy... Posúva sa to pre mňa do inej dimenzie.
Pamätáte si na svoje úplne prvé dielo z hodvábu? Máte ho niekde odložené?
- Pamätám si ešte na tie, ktoré som robila pred hodvábom. Začínala som totiž s textilom a maľba na hodváb u nás v tom čase neexistovala. Moje prvé pokusy boli so starými farbami z bývalej NDR, s ktorými som namaľovala nejaké prestierania...
A hodváb vstúpil do vášho života kedy?
- Zhodou okolností som túto techniku kdesi zazrela a priaznivo sa zbehlo viac okolností, ktoré mu priali. Mám priateľku v Prahe, ktorá má obchody s výtvarnými potrebami, takže sa mi naskytol zdroj, čosi mi posielali aj príbuzní z Nemecka a postupne sa to všetko nabaľovalo.
Čo sa týka dostupnosti pomôcok, v začiatkoch predsa len nebolo toľko možností a taký široký výber. Čo všetko už je teraz k dispozícii, o čom ste vtedy ani nechyrovali?
- Teraz je to už čosi celkom iné. Dnes už je aj v Košiciach bezproblémový prístup k materiálu a maľba na hodváb sa rozmohla vo forme hobby, čo je vlastne v poriadku. Mnohí ju vnímajú ako dobrú formu terapie, čo viem zo skúseností, ktoré som si overila pri vedení kurzov. Množstvo ľudí totiž môže experimentovať s maľbou na hodváb na nejakej jednej úrovni, pretože je to čiastočne technická záležitosť. Človek si techniku osvojí, to však nestačí, pretože potom nastupuje dôležitá časť tvorby, a to je výtvarná výpoveď.
Čo bolo pre vás v rámci tvorivého uchopenia hodvábneho materiálu najkomplikovanejšie?
- Ja som sa v podstate všetko naučila sama, a keď som sa to už naučila, tak som si pozháňala odbornú literatúru a zistila som, že ju už vlastne až tak nepotrebujem. Keď si človek niekedy veci nájde sám, tak je aj to hľadanie peknou cestou. Z častých omylov vznikajú mnohokrát najlepšie veci. Mám, chvalabohu, aj dosť technicky ustálenú ruku, takže si ani nespomínam na niečo, čo by ma nejako zvlášť potrápilo.
Predpokladám, že vaša "technická" ruka súvisí s vaším vysokoškolským štúdiom...
- Neviem... Naozaj však ťahám čiary úplne rovno. Pri začiatočníkoch hneď vidíte, že je to celé roztrasené, prsty ešte nemajú správne vycvičený cit na vytlačenie farby z kontúrovacej tuby, kým u mňa sú čiary rovné a ruka je za tie roky pevná... (Smiech.)
Experimentujete v tomto období s niečím iným okrem hodvábu?
- Snažím sa, aby sa hodváb až tak na hodváb nepodobal. Používam napríklad kombinované techniky... Pretože pri slovách maľba na hodváb si všetci predstavia nejakú naivnú kresbu a ja sa pokúšam o to, aby to tak nebolo.
Koľko rokov sa vlastne venujete konkrétne hodvábu?
- Moja výtvarná dielňa existuje 15 rokov, takže nejakých 13 - 14 to už bude.
A keď sa pozriete na svoje diela spred 14 rokov?
- Tak to je veľká sranda. (Smiech.) Je však dobré, keď sa to človeku až tak veľmi nepáči. Znamená to totiž, že to má nejaký vývoj. Ešte stále si však myslím, že som na veľmi dlhej ceste a že to ešte ani zďaleka nesmeruje ku koncu. Je tam toho ešte veľmi veľa, čo môžem objavovať, a to je úžasné.
Máte tušenie, akým smerom sa to bude vyvíjať?
- Najúžasnejšie je na tom práve to, že nemáte ani tušenie. Predminulý rok som napríklad dosť tápala, mala som pauzu a skoro nič zásadné sa mi nepodarilo namaľovať. Vedela som, že sa to niekde musí posunúť, no netušila som kam. A potom zrazu, hoci na to veľmi neverím, sa mi prisnilo, že sa to celé musí rozobrať a natiahnuť na rámy. To som potom robila celé minulé leto. S tou múzou to teda celkom funguje. Predtým som totiž mala asi tri výstavy v priebehu roka, čo bolo veľmi náročné, takže som chvíľu ani nemala potrebu čokoľvek tvoriť. Myslím si teda, že pauzy v tvorbe sú celkom prospešné.
Maľba na hodváb si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Disponujete ňou?
- Je prekvapivé, že ju mám. Na to, aký som ja pomerne dynamický človek, mám pri tejto práci potrebnú precíznosť a trpezlivosť a ani sa do toho nemusím veľmi nútiť. Hodváb má navyše výhodu, že rýchlo schne a výsledok teda vidíte takmer okamžite. Netrpezlivejšia časť povahy je nasýtená, takže potom sa už môžete venovať hre s detailmi...
Nie vždy sú dobré dni a každý umelec z času na čas niečo pokazí. Čo s tým, čo vytvoríte a nepáči sa vám?
- Ide to do škatule, a potom sa k tomu vrátim. Nechám to odležať, a potom to viem spracovať nie ako obraz, ale napríklad ako vankúš alebo nejaký iný dekor. Prípadne to celé postrihám.
Čo vy a iné formy umenia? Čo je vám blízke?
- Vlastne všetko okrem dychovky a operety.
Narážala som trošku aj na to, že máte v rodine skladateľa, klaviristu a dirigenta Petra Breinera...
- Nedávno tu v Košiciach zhodou okolností bol a celkom sme si to užívali. (Úsmev.) Rada čítam, baví ma filmové umenie, hudba, cestovanie, no to všetko pokladám za úplne prirodzenú súčasť môjho života a nevyhnutnosť k práci. Okrem toho je mojou veľkou vášňou bicykel, a ochotne mu dokonca obetujem aj maľovanie. (Smiech.) V zime som teda zavretá a viac pracujem a v lete, keď sú dlhé dni, tak poobede frčím preč.
Nemáte občas nutkanie, keď vás v noci niečo napadne, vyskočiť z postele a tvoriť?
- To nie. Sny mám síce bujné, to je pravda. (Smiech.) Ale počká to určite do rána.
Vaša práca je celkovo veľmi nežná, vlastne aj hodváb samotný a farby... Ste vy taká nežná duša? Pretože pôsobíte pomerne dynamicky.
- (Smiech.) No áno, to je pravda. Aspoň tu vidíme, čo je naozaj vo vnútri človeka. Že prvotný dojem je často klamlivý. Nejako musíte vo svete fungovať, a to svoje si strážite.
Čiže klamete telom.
- Nechtiac. (Úsmev.) Ale môžem sa na to sťažovať jedine ak u svojich rodičov.
Okrem maľby na hodváb sa venujete i odevnej tvorbe. Aké typy zákazníčok nosia vaše modely?
- Je to veľmi rôznorodé. Hlavne medzi nami musí byť dôvera, bez nej je to potom trošku problém. To sa však, našťastie, stáva minimálne.
Čo všetko vaša odevná tvorba zahŕňa?
- Všetko. Od svadobných šiat až po plesové, kabáty, biznis kostýmy, saká a blúzky... Skrátka, úplne každý typ odevu.
Koľko trvá, kým napríklad vytvoríte svadobné šaty?
- Záleží od návrhu. My však napríklad také tie tortové nerobíme. Skôr niečo výnimočné a iné ako v požičovni. Trvá to niekedy týždeň a pol, závisí to od vlečky a vyšívania...
Máte často požiadavky aj na niečo odvážnejšie?
- To by som bola rada, keby boli častejšie. (Smiech.) Odev má byť z môjho hľadiska praktický, ale to, pochopiteľne, nevylučuje, že aj zaujímavý a výtvarný, čo si myslím, že sa mi celkom darí... Ja napríklad rada nosím bláznivé veci, no musia byť zároveň účelné. Výtvarno sa dá prejaviť aj v detailoch, nemusí hneď udrieť do očí a zavadzať.
Zrejme si nemôžete želať nič lepšie, ako excentrickú zákazníčku, ktorá chce šokovať, aby ste sa na jej oblečení dosýta vyšantili...
- Len výtvarne excentrickú. (Smiech.)
Aké materiály uprednostňujete v rámci svojej odevnej tvorby?
- Povedala by som, že musia byť vtipné a niečím zaujímavé. Materiál musí mať okrem kvality aj nejakú zaujímavú potlač či štuktúru. Teraz je už, našťastie, obrovský výber a človek si určite nájde to svoje.
Keď vidíte, ako chodia u nás oblečené dámy, čo vás najviac irituje?
- Taká tá neschopnosť byť individuálnym. Je to problém menšej kreativity a toho, že sa ľudia riadia nejakými trendmi... Ale ja im to nezazlievam, pretože keď sa venujete nejakej inej práci, nemôžete sa hlbšie zaoberať módou, takže si pozeráte časopisy a obliekate sa tak, ako vám to niekto diktuje. Takéto dámy potom volám časopisové dievčatá. Osobne preferujem skôr individuálny prístup. Dôležité je pokúsiť sa nájsť si svoj štýl. Dnes v podstate môžete nosiť čokoľvek, len si treba dobre hlavou vybrať, zorientovať sa a vedieť, čo mi sedí, čo však vôbec nie je jednoduché. Aj ja mám občas problém nájsť si niečo sama pre seba. Pre druhých nie, to pre mňa problém nie je. Narodila sa v Košiciach v roku 1963, kde dodnes žije a pracuje. V roku 1986 ukončila štúdium na Technickej univerzite v Košiciach. Od roku 1993 sa venuje odevnej a výtvarnej tvorbe, ktorá zahŕňa odevný dizajn a maľbu na hodváb.
Profil
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
