Zároveň je fotografom, ktorý odkrýva zákulisie a zachytáva zaujímavé momenty zo sveta na dvoch kolesách. Cyklistikou sa dokonca aj živí. Je trénerom a majiteľom spinnigového centra. Maroš prezradil zaujímavosti nielen o športe, v ktorom sa neraz siaha na dno svojich síl, ale aj o dopingu, úrazoch a atmosfére v zákulisí.
MICHALOVCE. S cyklistikou precestoval celú Európu a juhovýchodnú Áziu. S aktívnym pretekaním prestal pred ôsmimi rokmi. Ani po tom, čo zosadol z pretekárskeho sedla, však na cyklistiku nezanevrel. Je masérom slovenskej cyklistickej elity a trénerom v spinningovom centre v Michalovciach. Zo začiatku jazdil za michalovský cyklistický klub, potom za Vojenskú telovýchovnú jednotu v Pezinku, za Duklu Trenčín, VSŽ Košice a neskôr za profesionálny tím Železiarne Podbrezová.
"Keď sa dostavili lepšie výsledky, tak som sa cez Paľa Medveďa, ktorý bol reprezentant Slovenska do 23 rokov, dostal do Železiarní Podbrezová. Vtedy ešte len zakladali profesionálny cyklistický klub a vyberali si mladých pretekárov," spomína na svoje začiatky.
Maroš bol počas profesionálnej kariéry silný najmä v kopcoch. "Manažéri si do tímu vyberajú pretekárov, ktorí im chýbajú. Vyberajú si časovkárov, vrchárov, tempárov, cyklistov, ktorí vedia rozbehávať špurty a udávať tempo po rovinkách. Ale hlavne všestranných, ktorí vynikajú vo všetkom. Tých je však málo. Ja som rád jazdil v kopcoch. Vtedy sa skupina vyselektuje a slabší súperi odpadnú," hovorí.
Všade inde to majú naši ľahšie
Podľa neho na východe Slovenska nie sú pre talentaných cyklistov priaznivé podmienky. Na západnom a strednom Slovensku alebo v zahraničí to majú podľa neho ľahšie. "Tam dostane talentovaný cyklista všetko - od ubytovania, stravy, kvalitného tréningového procesu až po materiálne vybavenie. Nad sebou má trénerov, masérov, jednoducho celý realizačný tím. To zázemie je oproti východnému Slovensku neporovnateľne lepšie. Z východu sa dostal do reprezentácie a presadil len cyklista, ktorý bol skutočne výnimočne dobrý. Navyše, menšie kluby z východu sa nedokázali presadiť voči väčším klubom, ktoré mali prepracovanú taktiku. Veľa silných tímov má svojich lídrov a ostatní chalani pracovali na nich. Cyklisti z malých klubov z východného Slovenska sa potom presadzujú ťažšie, hoci sú talentovaní. Väčšinou fungujú ako amatéri a nadšenci. Navyše, finančne je to náročné. Lepší bicykel stojí od 3-tisíc do 10-tisíc eur. V profikluboch to jazdec dostane. Dokonca dva - jeden cestný a jeden časovkársky. To keby mala hradiť rodina alebo menší sponzor, vyjde to na 23-tisíc eur ročne na jedného človeka," vysvetľuje Maroš.
Hovorí, že on to mal trošku ľahšie, lebo ho podporovali rodičia. "Potom sa dostavili aj výsledky vo svetovom pohári a záujem trénerov."
Záujem o cyklistiku je chabý
Maroš hovorí, že záujem o cyklistiku je na Slovensku chabý. Nielen v radoch širokej verejnosti, ale aj v médiách. "Venujú cyklistom malú pozornosť. Jasné, že sa to nedá porovnávať s futbalom a hokejom, ale mohli by im dať väčší priestor. Momentálne je situácia v cyklistike veľmi úbohá. Kategóriu, ktorú jazdilo na Slovensku 120 ľudí, robí v súčasnosti len 40. Keď sa ešte jazdil československý pohár, bolo aj cez 200 ľudí. To už boli skutočné preteky," hovorí.
Je rád, že sa situácia postupne zlepšuje aj vďaka úspechom bratov Peťa a Martina Velitsovcov a 19-ročného Petra Sagana. "Je to vychádzajúca hviezda slovenskej cyklistiky. Môžeme sa tešiť, že máme aspoň zopár takých ľudí. Len im treba dať viac priestoru v médiách, aby bolo viac mladých talentov a aby cyklistika na Slovensku nevymrela."
Z tela im vyháňa kyselinu mliečnu
Hlad je spolu s Milanom Kruživom masérom profesionálneho tímu Dukly Trenčín. Zároveň spadajú pod slovenskú reprezentáciu. Vysvetľuje, že v cyklistike je dôležitý čas na regeneráciu. "Po pretekoch je najdôležitejšie sa čím skôr dostať na masérsky stôl, aby sa kyselina mliečna čím skôr vstrebala z nôh a tela. Dostanú ju tam len rýchle pohyby rúk maséra a silné tlačenie na nohy, aby sa telo uvoľnilo. Telo sa počas namáhavých etáp v kopcoch a rýchlych špurtoch okysličí a napuchnú nohy, veľa krvi a kyslíka sa navalí do nôh, vtedy sa produkuje kyselina mliečna. Preto majú veľké tímy na pretekoch svojich lekárov fyzioterapeutov a masérov. Niektorých jazdcov napájajú hneď po pretekoch na infúzie. Ak jazdíte desať - dvanásť dní v kuse, môžete mať ióntové nápoje, vybavenie a gély, aké chcete, to vám nepomôže. Telo bude po troch etapách také zhumpľované, že kým nedostane v infúzii a nápojoch dôležité látky do organizmu, bude telo ešte niekoľko dní hotové."
Úlohou maséra nie je len masírovať. Ak je etapa dlhšia ako 140 kilometrov, podávajú cyklistom zo svojho tímu nápoje, jedlo a veci, ktoré si daná situácia vyžaduje - napríklad pláštenky a okuliare.
Doping je v cyklistike najmarkantnejší
Masér sa nevyhol ani téme, ktorá najviac sužuje svet cyklistiky - doping. Práve v cyklistike je prítomnosť tohto čierneho fenoménu najmarkantnejšia.
"Na každom veľkom podujatí sa preto vykonáva dopingová kontrola. Prví piati v cieli idú vždy automaticky na dopingovú kontrolu. Potom je náhodný výber ďalších približne desiatich ľudí. Kontrola môže prebiehať aj v noci mimo pretekov, priamo na izbe cyklistu. Keď si niekto myslí, že na Slovensku funguje vo veľkom doping, je na omyle. Nie je to len tým, že pretekári doping odmietajú, ale jednoducho si tie podporné lieky a preparáty nemôžu dovoliť, lebo sú drahé. Žiaľ, niektorí zahraniční cyklisti bez toho nedokážu zvládnuť Tour de France, Tour Giro d´Itália a vôbec odjazdiť celú sezónu," uviedol.
Príčin, prečo cyklisti siahajú po dopingu, je podľa Maroša viacero: "Je to aj tým, že nároky na cyklistov sú strašne veľké. Aj zo strany sponzorov. Na druhej strane veľa amatérov sa chce dostať do profesionálnych tímov a siahajú po zakázaných látkach. Tí, čo sa tam napokon takto dostanú, berú niečo ďalej, aby sa tam vôbec udržali. Samozrejme, nie všetci. Ale je všeobecne známe, že čo sa týka dopingu v športe, pri cyklistike je to najmarkantnejšie. Takže si netreba v tomto smere dávať na oči ružové okuliare."
Úrazy: Prevláda cestný lišaj
Súčasťou cyklistického života je aj množstvo úrazov a zranení. Od tých najľahších až po najvážnejšie. Najčastejším úrazom je klasický cestný lišaj.
"Vzniká, keď cyklista spadne a spáli si na ceste nohu alebo ruku. Je aj veľa zlomenín, najmä kľúčnych kostí. Nešťastné pády vedia poriadne narušiť celú kariéru aj najtalentovanejšieho cyklistu. Kamarát Mišo Škvarka jazdiaci za profitím spadol na veľkých etapových pretekoch na Malorke a praskla mu panva. Bol pol roka mimo a už nikdy sa nevrátil do vrcholového kolotoča cyklistiky. Ale keď sú vykĺbené ramená a zlomeniny, trénuje sa ďalej. Aspoň na trenažéroch. Poranenia sú, paradoxne, najhoršie pri nižších rýchlostiach. Dotrhané svalstvo, popálené končatiny a odreniny. Treba vedieť padať. Hlavne pri špurtoch a dojazdoch do cieľa je pádov najviac. Často za ne môžu aj diváci. Niekto nečakane z davu natiahne ruku alebo vbehne do pelotónu," vysvetľuje Maroš.
Do cesty mu vbehlo dievčatko
Sám zažil nepríjemný pád počas tréningu v obci Hanušovce nad Topľou (okres Vranov nad Topľou). Pri veľkej rýchlosti mu do cesty vbehlo päťročné dievčatko.
"Dieťa odhodilo mimo cesty a mňa prehodilo cez bicykel. Našťastie, dievčatko bolo v poriadku. Mali sme obidvaja šťastie," dodáva.
Veľa o svete cyklistiky vypovedajú aj Marošove fotografie. Rád fotí nielen cyklistov v cieľovej rovinke, ale aj atmosféru v zákulisí, kam sa dostane len málokto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
