Tieto odvetvia dosiahli v roku 1910 až triapolnásobný nárast.

Plánované zámery revolučnej vlády v hospodárskom živote Uhorska, teda aj Košíc v polovici 19. storočia, ktoré by viedli k slobodnému podnikaniu, mali priniesť zrušenie cechov a nové zákony. Nič prevratné neuskutočnila revolučná ani porevolučná vláda. Zostali aj cechy, ibaže sa nemohli zakladať nové.

Bez zmien, iba s úpravami

Košice boli mestom remesiel a obchodu. Remeselníci a obchodníci patrili k vrstve trvalo usadenej v meste a pochádzajúcej z košických rodákov i prisťahovalcov, o čom svedčia mnohé nemecké, maďarské, slovenské i české rodiny, ktoré vytvorili hospodárske základy mesta.

Situácia v remeselnom odvetví mesta sa v prvej polovici 19. storočia vyvíjala podľa pravidiel cechového zriadenia. Podľa súpisu daňových poplatníkov bolo v roku 1828 v Košiciach 460 majiteľov dielní so 70 špecializáciami v 50 cechoch. Revolučnej vláde L. Batthyányho sa napriek veľkému úsiliu nepodarilo zrušiť cechy ako prekážku na ceste k slobodnému podnikaniu. Podarilo sa jej iba zaviesť niektoré zmeny, ako vymedzený pracovný čas a úpravu cechových štatútov. Od apríla roku 1851 nadobudla platnosť Geringerova "Provizórna inštrukcia o vzťahoch v obchode a remesle v korunnej zemi Uhorska", podľa ktorej sa zachovalo cechové zriadenie a ktorá obsahovala aj zásady a ustanovenia o slobodnej súťaži.

Podľa týchto zásad sa nové cechy zakladať nemohli, pretože by to bolo v rozpore s ustanovením o slobodnej súťaži v podnikaní. Cechy existovali naďalej, členstvo majstrov v nich bolo povinné a do nich mohol vstúpiť každý remeselník bez ohľadu na národnosť, stavovskú či náboženskú príslušnosť. Podľa Geringerovej inštrukcie nadobudol väčšiu právomoc v hospodárskej politike mesta magistrát s Obchodnou a priemyselnou komorou.

Živnostenské spoločenstvá

Kým sa podľa nového živnostenského zákona zrušili cechy (1872), trvalo to dve desaťročia. Nahradili ich živnostenské spoločenstvá podľa jednotlivých odborov, a tým sa otvorila cesta k slobodnému podnikaniu. Ďalším zákonom z roku 1844 boli povolené aj všeobecné živnostenské spoločenstvá. Tie zastrešovala živnostenská vrchnosť I. stupňa mestským policajným kapitanátom. V roku 1872, keď vyšiel prvý živnostenský zákon, v Košiciach bolo 32 cechov, čiže o 18 menej ako v roku 1828. Zanikli bez toho, aby založili vlastné živnostenské spoločenstvo.

Počet ľudí pracujúcich v remeselnom a priemyselnom odvetví v Košiciach vzrastal aj vďaka prisťahovalcom z Gemera, Spiša a rôznych oblastí Uhorska, židovskému obyvateľstvu, najmä z obchodníckeho odvetvia, tiež z cudziny, prevažne z Poľska a Nemecka.

Transformácia remeselnej výroby

Zásluhou mnohých prisťahovalcov najmä z radov podnikateľov sa remeselná výroba transformovala na priemyselnú. Prvé zmeny nastali v potravinárstve, ktoré obohatilo nielen miestny, ale celý uhorský trh, napr. zavedením výroby kukuričnej krupice ako prvej výrobne v celom Uhorsku, výroby kávovín, droždia, ktoré sa dovtedy dovážalo z Rakúska a v Uhorsku sa vôbec nevyrábalo. Výrobu droždia zaviedol vo svojom liehovare Leopold Ungár. Obchodnícka rodina Ungárovcov prišla do Košíc z Komárna a dostala od košického Obchodného grémia povolenie na veľkoobchod s kožami. Predávala aj v malom, a preto jej grémium zakázalo aj predaj vo veľkom. Zákaz bol začiatkom úspechu pre Leopolda Ungára, ktorý postavil liehovar a z obchodníka sa stal priemyselník. Rodina Fiedlerovcov založila cukrovar a továreň na výrobu klincov v Košiciach - Čermeli. Po potravinárstve nasledoval železiarsky, drevospracujúci a v menšej miere stavebný priemysel. Na úrovni remeselných dielní zostala textilná a odevná výroba, kožiarske odvetvie, krajčírstvo, čižmárstvo, obuvníctvo. Ako jediná bezkonkurenčná výrobňa bola prvá bryndziarska výrobňa v Košiciach, ktorej majiteľom bol M. Guttmann. Udržala sa na terajšej Alžbetinej ulici aj po znárodnení v roku 1948 a bryndzu v nej vyrábali ešte v 60. rokoch minulého storočia.

Privilegovaní obchodníci

Úplne odlišná situácia ako v remeslách bola v obchode. Jednak bolo podstatne menej obchodníkov a jednak sa obchodníci považovali za privilegovanú vrstvu, čo pramenilo ešte zo stredoveku, keď obchodníci tvorili košickú honoráciu a mali najhonosnejšie domy na námestí. Veľmi ťažko sa vzdávali cechových výsad aj po ich oklieštení dvoma zákonmi o obchodníkoch a obchodných spoločenstvách a ešte tri roky potom do roku 1877 u nich organizačne pretrvávala forma obchodného grémia, ktorej sa tvrdošijne pridržiavali, hoci bolo grémium zrušené a nahradené obchodným živnostenským spoločenstvom. Po zrušení grémia malo byť vytvorené nové grémium podľa vzoru remeselníkov a aj stanovy, ktoré malo schváliť ministerstvo. Tri roky tvrdohlavo odmietali košickí obchodníci úpravu stanov, týkajúcu sa vzdelávania učňov, nemocenského poistenia a založenia nemocenského spolku. Ďalšie štyri roky trvala likvidácia predchádzajúceho Grémia obchodníkov.
V roku 1857 bolo v Košiciach podľa adresárov 107 obchodov v 29 špecializáciach a v roku 1904 bolo 566 obchodníkov so 46 špecializáciami a 31 veľkoobchodníkov (v r. 1855 boli iba dvaja). Počet pohostinských živností sa zvýšil na 64 a patrilo k nim aj hotelierstvo, reštauratérstvo a kaviarnictvo, výčapníctvo, krčmárstvo.

Grémium nechcelo prisťahovalcov

Do Košíc prichádzali okrem veľkoobchodníckych rodín aj drobní obchodníci cez Halič a Spiš, mnohí z Levoče i z Kežmarku, boli to väčšinou Nemci a evanjelici. Mohli sa v meste usadiť, založiť aj viac obchodov, prípadne neskoršie spojiť viaceré firmy. K drobným obchodníkom patrili aj Židia. Do roku 1840 nemali v Košiciach povolený trvalý pobyt, a preto si ani v meste nemohli zriadiť obchody. Okrem toho im aj potom Grémium obchodníkov kládlo prekážky ako všetkým obchodníkom, ktorí neboli Košičania a žiadali o povolenie na zriadenie obchodu.

Po roku 1840 sa usadili v Košiciach mnohé židovské obchodnícke rodiny a špecializovali sa na určitý druh obchodnej činnosti, ako napr. v kožiarstve, železiarstve, potravinárstve, v obchode s poľnohospodárskymi plodinami, liehovinami, vínom. Kým trvalo Grémium obchodníkov, správalo sa voči mnohým, nielen židovským obchodníkom, z pozície nadradenosti a vyvolávalo spory aj pre administratívnu maličkosť a zastavilo ich činnosť. Do Košíc chodilo kupovať veľa vidieckeho obyvateľstva a mali svoje obľúbené obchody. Najobľúbenejší bol obchod nemeckej rodiny Mollovcov, ktorý volali "Moľov sklep". Ľuďom bolo jedno, ako sú organizovaní obchodníci, hlavne že mali pre nich tovar.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.