Územie hornej Torysy pred začlenením do Uhorska obývali Slovania. O nich aj o spôsobe ich života je málo poznatkov. Zatiaľ sa musíme uspokojiť s objavenými staroslovanskými hradiskami, skromnými nálezmi a so zachovanými slovanskými názvami v okolí, ako sú: Knežova hora a les, Ku Bôžiku, skala Baba, lokalita Goduš pri Šarišských Dravciach, Godušský potok pri Brezovici, Godušská hora pri Krásnej Lúke a iné.
V tomto údolí, kde od nepamäti dominuje rieka Torysa, viedla stredoveká cesta, ktorá spájala západný Šariš so Spišom.
Kráľ rozdával majetky
Začiatkom 13. stor. sa toto územie nachádzalo za zásekmi a hranica medzi Uhorskom a Poľskom smerovala hrebeňmi Bachurne, cez Jakubovu vôľu, Červenicu, okolo Veľkej a Lysej Stráže, Kapušian, Tulčíka, Raslavíc, až ku Strážskemu v Zemplíne. Hranica na severe spôsobovala dlhotrvajúci spor medzi Poľskom a Uhorskom, od konca 10. stor., ktorý sa skončil až v 14. stor.
Uhorský kráľ Ondrej II. (vládol v r. 1205 - 1235) bol známy tým, že kráľovský majetok štedro rozdával bohatým veľmožom, na ktorých sa potom spoliehal. Jeho manželka - Nemka Gertrúda - priviedla do Uhorska niektorých rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí tu postupne získavali majetky. Počínanie Ondreja II. sa nepáčilo synovi a kráľovičovi Belovi IV., ktorý otcovi pomáhal spravovať krajinu ako vojvodca slavónsky.
Kto čo získal
Podľa historických prameňov rozsiahle majetky v okolí Kamenice získal gróf Rutker z Tirolska, ktorého manželka bola dvornou dámou kráľovnej Gertrúdy. Rutker mal syna Rikolfa a Poľana. Podobne Nemec, gróf Detrik, dostal majetky v okolí Torysy. Aj on mal štyroch synov - Arnolda, Frederika, Jordana a Hermana. Synovia veľmožov si majetky vymenili a potom nastal ďalší zložitý proces výmeny vlastníkov v tomto prostredí. Poslaním týchto formujúcich sa rodov bolo aj osídľovať okolie.
Z listiny Spišskej Kapituly vyplýva, že v r. 1274 majetok Torysy mal v držbe komes spišských Sasov Detrik so synmi, ale tie vymenil so spišským šľachticom Rikolfom a Poľanom za ich majetky v Trsťanoch a so Strážami pod Tatrami a rozdiel finančne vysporiadali. Časť majetkov Torysy prešla do vlastníctva budúceho šľachtického rodu z Brezovice, ktorí neskoršie získali aj časť majetkov, ktoré tam vlastnil šľachtic zo Spiša. Takto sa budúci páni z Brezovice stali aj pánmi Torysy a dostali sa ďalej na východ ku kamenickému panstvu, pod ktoré patrili aj pozemky až ku poľským hraniciam - Bačovo pole.
Po zložitom procese zmien vlastníctva pozemkov v roku 1287 získali predkovia šľachticov z Brezovice celý toryský majetok a ich práva potvrdila Spišská Kapitula v r. 1296. Vtedy majetky prešli na dvoch - magistra Jána a magistra Kokoša (Kakoša). V tomto období získali aj panstvo Kamenica výmenou za dedinu Gibert v Abovskej župe.
Kamenické panstvo
Najväčší rozmach zaznamenalo kamenické panstvo koncom 13. a v prvej polovici 14. stor. predovšetkým zásluhou jedného zo synov Rikolfa I. - Rikolfa II. Okrem iného získal aj donáciu od kráľa Karola Róberta za zásluhy v bitke pri Rozhanovciach v r. 1312. Majitelia bývali na hrade Kamenica a niektorí v kaštieli v Toryse. Zmenil sa názov rodu zo slovenského Torysa pomaďarčením na „Tarczay". Ďalší zo synov Rikolfa I. - Ján získal dedinu Brezovicu a rod po ňom začal používať predikát „de Berzeviczy". Ďalší syn Rikolfa I. - Henrich sa stal šarišským županom a Kokoš získal majetky okolo Spišskej Starej Vsi.
Postupne sa na kamenickom panstve striedali ďalší zemepáni. Najznámejší z nich bol Tomáš a potom aj jeho syn Mikuláš. V roku 1512 nadobudol výmenou za iný majetok od Perónyiovcov Hanigovský hrad a s ním aj zemepanstvo v ďalších dedinách. Po Mikulášovi prišiel Juraj, ktorý dal ešte pred smrťou prepísať majetky na svoju sestru Annu Tarczayovú a táto spravovala kamenické panstvo až do roku 1556. Po nej majetok prešiel do držby nového rodu Dessewffyovcov.
Územie hornej Torysy sa stávalo dôležitou sídliskovou zónou. Popri starších vznikali ďalšie nové dediny. Medzi usadlosťami dominovali Brezovica, Kamenica, Torysa, Kriňany a popularitu nadobúdali Lipany, ktoré sa ocitli na kamenickom panstve.
Lipany a ich hostia
K pôvodnému slovanskému obyvateľstvu v Lipanoch a okolí začali pribúdať aj ďalší hostia, kolonisti, či už nemeckí, alebo valašsko-rusínski. Lipany už v polovici 13. stor. zasiahla silná vlna nemeckej kolonizácie, pravdepodobne zo Spiša. Prvýkrát sa Lipany v písomných prameňoch spomínajú v roku 1312, ale pod iným názvom. O prítomnosti nemeckého etnika svedčia mnohé dôkazy. Napr. od začiatku mali Lipany farára s nemeckým menom Henrich, ktorý spolu s Petrom z Torysy a Mikulášom z Krivian viedol delegáciu k spišskému prepoštovi a ostrihomskému arcibiskupovi so žiadosťou o potvrdenie Bratstva toryských farárov. Ten istý farár v roku 1315 zastupoval zemepána Rikolfa II. v spore so šľachticom z Keleczu pred jágerskou kapitulou o majetky niektorých obcí v blízkosti Lipian.
Lipany sa od začiatku formovali ako mestečko na hornej Toryse a ich obyvateľstvo sa označovalo ako slobodní občania. Chýbajú hodnoverné údaje, ako sa tam dostali nemeckí hostia a ako nadobudli výsady a podmienky pre život. Nemecké etnikum preniklo aj do iných dedín v okolí Lipian, o čom svedčia ich staršie názvy podľa lokátorov, ale aj zvyky.
Nemecké etnikum v Lipanoch bolo v roku 1526 a nemecké názvy sa tam vyskytovali aj v roku 1773. Dlho pretrvávalo tvrdenie, že Lipany boli nemecké mestečko, v ktorom sa rozprávalo po nemecky a slovensky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
