Ak má byť manželstvo vydarené, treba sa zamilovať veľakrát, ale vždy do tej istej osoby. To raz povedal americký novinár Mignon McLaughlin. Platí to aj o dvoch nasledujúcich pároch. Dala ich dohromady láska a vydržala im dlhé desaťročia. Pri nedávnom valentínskom stretnutí, ktoré pre nich zorganizovala radnica, spomínali na sladké začiatky vťahu, na roky plné manželskej pohody, ale aj na krušné chvíle, ktoré sa nevyhnú azda žiadnemu vzťahu. Ponúkli tiež rady a svoje skúsenosti ako spolu šťastne zostarnúť.

Balogovci: Nechápu, prečo dnes ľudia spolu nevydržia

KOŠICE. Magdaléna a Ondrej Balogovci z Poľova si manželský sľub dali pred 61 rokmi. On sa narodil v roku 1927, ona je o päť rokov mladšia. Na pondelkovom stretnutí manželských rekordérov boli „služobne najstaršími" manželmi. Keď sme sa však pani Magdalény opýtali, koľko rokov už sú spolu, trochu zaváhala. „Tak, v roku 1948 sme mali svadbu..." vynára sa jej po chvíľke.

Iné časy, iné mravy

„Vtedy sa tak neštudovalo ako dnes. Keď sme mali šesť rokov, išli sme na osem rokov do školy, no a potom o pár rôčkov už bola na svete dcéra. Mali sme ju do roka od našej svadby. Ale viete, keď sme sa brali, vtedy bolo všetko iné. Chodili sme na dedinu spievať, veseliť sa, tancovať. Treba predovšetkým trpezlivosť a modliť sa za zdravíčko, poriadne jesť a nepiť," zdôrazňuje pani Judita. Keď rozpráva, šíri okolo seba dobrú náladu. O manželovi hovorí s úsmevom a iskrou v očiach.

Zoznámili sa na zábave. Boli to však úplne iné časy ako dnešné diskotéky. Aj ich pracovné dni boli na míle vzdialené od obrazu tých dnešných. „Chodili sme okopávať pole. Dokonca aj naše malé deti sme brávali so sebou na pole. Trápili sme sa riadne, nie ako teraz. Peňazí bolo veľmi málo. Celý rok sme robili, keď sme úrodu vymlátili a odvozdali, dostali sme asi 2000 vtedajších korún," spomína Ondrej.

Pôrod doma si dnes už len ťažko predstaviť. „Dve deti som rodila doma, pomáhala mi pôrodná babička. Až tretie dieťa som rodila v nemocnici."

Teraz si už spokojne užívajú dôchodok. Aj keď energiu by mohla pani Judita požičiavať. „Odmlada som všetko robila a stále si pomáhame, ako sa dá. Chováme kozu, prasiatko, sliepky. Máme tri deti, osem vnúčat a aj niekoľko pravnúčat. Jedna dcéra je už na penzii," hovorí čiperná J. Balogová s úsmevom a ťažko tomu veriť, keďže na svoj vek vyzerá výborne.

Ešte aspoň 10 rokov

Keď sa jej opýtame, či aj po viac ako 60 rokoch cíti k manželovi lásku, šibalsky sa usmeje. „No, ľúbim ho, ale už to nie je také ako v minulosti. Hlavné však je, že spíme v jednom." A dokedy chce, aby im to spolu vydržalo? „Aspoň do smrti, ta ako inak? Ak dá Boh, tak ešte aspoň 10 rokov. V rodine sú na to vlohy. Manželova starká žila 98 rokov."

Zlozvyky na manžela nechcela "nabonzovať". Údajne žiadne nemá. „Nikdy nepozeral za inými, nikdy sme na seba nežiarlili tak, ako to je teraz, že chodia za inými frajerkami. Neviem si predstaviť, prečo dnes ľudia spolu nevydržia a rozvádzajú sa. Najväčším potešením mi je môj muž a musíme predsa držať spolu," hovorí pani Judita.

Radšej s rozumom

A manžel s ňou súhlasí. „Keď sme toľko vydržali, museli sme vedieť prepáčiť jeden druhému. Najprv sme bývali u rodičov, no dosť skoro sme sa vybudovali a bývali sme sami. Keď sme bol mladí, nebolo nám treba veľa, ale aspoň trochu sa zvýšilo. Našťastie, sme obaja robotní. Mne nepomáhal nik, len manželka. Kvôli robote sme sa nemuseli hádať. Dnes však už ľudí hospodárstvo nezaujíma."

Pán Balog nám prezdradil recept na manželskú zhodu: „Len jeden druhému musí vedieť prepáčiť. Nekonať v zlosti, ale radšej s rozumom. Lebo za rozvod môžu väčšinou obaja."

Bečkeovcom stačil jeden na korze, a bolo to

O päť rokov kratšie ako Balogovci sú spolu manželia Bečkeovci. Sympatický pár Edita a Július tvoria tandem už 56 rokov. „Manželka má 76, ja budem mať tohto roku 81. Som rodák z Gemera, z Plešivca a manželka pochádza z Užhorodu. No zoznámili sme sa v Košiciach, kde už desaťročia bývame. Manželka pracovala v Hutnom projekte a ja som pôsobil ako lekár v mestskom ústave národného zdravia 42 rokov."

Svadbu mali v roku 1954 v Dóme sv. Alžbety. Pán Július opisuje ich prvé stretnutie takto: „Išiel som po Hlavnej ulici po vtedajšom korze a uvidel som ju. Povedal som si: To bude moja manželka. Hneď sa mi zapáčila a nemýlil som sa."

Kaviarne

Najprv spolu tri-štyri roky chodili a až tak si sľúbili vernosť na celý život. „V tom čase platilo: Najprv fara, potom Mara. Bolo treba skončiť medicínu, zamestnať sa, nájsť si byt," spomína pani Edita. Dôležité tiež bolo zoznámanie s rodičmi. „Veľmi dobre sa zhodli." Ich slovo totiž malo silnú váhu.

A ako sa randilo pred mnohými rokmi? „Obyčajne, neboli žiadne diskotéky, chodili sme maximálne do kaviarne, cukrárne, na korzo, v lete do amfiteátra alebo kina," spomína nežnejšia polovička.

Až po škole

„Bol distingvovaný, slušný, fešák a iskra mu nechýbala. A bol veľmi vytrvalý," hovorí s úsmevom pani Edita. „Chodila som hore-dole, no on ma vždy čakal na stanici, keď som išla na služobnú cestu. V tom čase to človek cíti všetko inak než vekom. Človek nie je odkázaný na druhého, no teraz si už iného neviem predstaviť. Keď sme sa brali, mala som 21 rokov."

Po troch rokoch, keď Július doštudoval, požiadal Editu o ruku. „Dovtedy s ním otec 'nediškuroval', v tom čase to bolo iné, nemohli sme sa zobrať počas štúdií. Žiadosť o roku prišla bez nejakých okolkov, ani sa na to presne napamätám. Spýtal sa najprv rodičov, v decembri boli zásnuby a v apríli svadba." Deti im však dopriate neboli.

Nájsť si čas

V minulom režime sa pozeralo aj na stranícku príslušnosť. „Ja som nebola straníčka ani nik z mojej rodiny, skôr som pomáhala v Červenenom kríži. Od detstva som bola k tomu vychovná a inklinovala som k tomu."

Treba sa veľmi dobre spoznať, kým si dvaja povedia áno. To radí pani Edita. „Pretože tá láska s vášňou sa pomaly vytráca, prídu obyčajné dni a potom ostanú už len tie. Tak aby to vydržalo do konca života."

Zvýšenú rozvodovosť vidí v nechuti ku kompromisom. „Ja som veriaca, aj samotná viera človeka nabáda, aby sa trochu vedel prispôsobiť a nie niekoho uraziť a ísť ďalej a striedať to ako kabát. Treba sa vedieť dohodnúť, nájsť si čas, porozprávať sa, vysvetliť si a všetko sa spraví."

Partneri nemusia mať vždy rovnaké záľuby. „On je viac na šport, ja skôr na klasickú hudbu. Jemu sa už nechce ísť večer von, tak vezmem na koncert kamarátku alebo idem sama, pretože pre mňa je hudba, výstavy, kultúra dôležitá."

Komplikácie vznikajú vo vzťahu aj delením domácich prác. „Nepomáha mi. Tvrdí, že ja som na vine, že nepomáha, lebo som ho to neučila. Ale keď som vtedy prichádzala o pol štvrtej z práce, mala som už všetko pripravené na varenie. Keby varil on, ani o ôsmej by sme sa nenajedli a ešte viac riadu by som musela umývať. Už to tak je," zdôveruje sa s úsmevom E. Bečkeová.

Kamarátka, kuchárka, láska

Manžel Július hovorí, že boli aj ťažšie chvíle. „Boli aj krízy, ale nie až také, že by hrozil rozvod. Občas sme sa ako manželia pochytili, obyčajne pri maličkostiach. Ale vo veľkých veciach nie."

A čo pre neho znamená manželka? „Je moja priateľka, kamarátka, spoločníčka, kuchárka, domáca pani, a láska moja. Nikdy by som ju nevymenil za mladšiu. Už by sa mi nechcelo ďalšej sa prispôsobovať. Manželstvo je nielen v tom, že sa hodíme k sebe, ale musíme sa prispôsobiť. Každý človek má svoje názory, predstavy, svoj štýl života a my sme si ho navzájom zladili."

Ešte 30 rokov?

„V prvom rade si dobre pozrite, koho si nájdete, a keď nájdete toho pravého, tak ho nepusťte, lebo nie je isté, že ešte raz nájdete niehoho takého. Najprv spolu pár rokov choďte, ale nielen tak, že randíte. Vtedy si každý zoberie dobré šaty a sviatočnú náladu, ale aby ste sa aj pri bežnom živote spoznali, pri povinnostiach, chorobách, pri určitých nešťastiach. A jedno je podstatné: Nemyslite si, že keď má teraz nejaké zlé vlastnosti, napríklad pije, že potom si odvykne. Nie je to tak. Keď si neodvykne v tej veľkej láske, potom už nie. Tá veľká láska časom prejde do porozumenia a inej lásky, a to už vtedy nenapravíte," radí pán Július.

Cena ústupkov má podľa neho v manželstve cenu zlata. „Sú to drobnosti. Napríklad sme si zariadili, že máme dva televízory. Keby sme mali jeden, bol by problém. Ja by som chcel pozerať šport, ona skôr koncerty." Zdôrazňujú tiež, že netreba zabúdať na humor a liečivé účinky smiechu.

Manželia Bečkeovci si dali milý záväzok. „Sľúbil som pánu primátorovi, že ešte 30 rokov spolu vydržíme. To by bol rekord, nie?" dodáva s úsmevom Július.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.