Žoviálny chlapík síce pochádza z Hraníc u Ašu v Českej republike, v Košiciach však žije už viac ako štyri desaťročia. Takmer rovnaký čas odjazdil aj pre dopravný podnik v kabínach električiek mestskej hromadnej dopravy. Má za sebou úctyhodných viac ako 1,5 milióna kilometrov bez nehody. Ako inštruktor úspešne zaučil mnohých mladých vodičov MHD.
KOŠICE. Čerstvý dôchodca B. Olejár si v detstve ani len nepomyslel, že bude niekedy prevážať a zodpovedať každý deň za stovky cestujúcich a už vôbec nie v metropole východu.
Tatranský vzduch mu škodil
"Môj otec mal zaujímavú prácu, pri ktorej musel často a veľa cestovať," zaspomínal si na svoje detské časy pán Olejár. "Robil správcu zotavovní dnes už nejestvujúceho Revolučného odborového hnutia, preto sme sa často sťahovali a bývali v rôznych mestách takmer celého bývalého Československa. Žili sme napríklad aj v Tatranskej Lomnici. Paradoxne, kým iným ľuďom tamojší vzduch pomáhal liečiť ich zdravotné ťažkosti, mne škodil. Preto sme museli z Lomnice odísť a nakoniec zakotviť v Košiciach."
Kým iní snívajú v mladosti o tom, ako budú lietať ku hviezdam, liečiť ľudí alebo veliť armádam, B. Olejár začínal svoju životnú púť ako robotník. Vyučil sa vo vtedajších Východoslovenských železiarňach za frézara, rok pracoval vo VSS.
Povolávací rozkaz do armády ho opäť zavial do Česka. V rokoch 1968 až 1969, keď našu krajinu okupovali "bratia" zo spojeneckých armád Varšavskej zmluvy, slúžil v Žatci, prešiel viacerými vojenskými špecializáciami. Od veliteľa tanku až po zdravotného inštruktora.
Sníval o autobusoch, zakotvil v električkách
Nikdy nezabudne na rok 1971, ktorý bol pre neho, takpovediac, osudový. Oženil sa a začal pracovať v Dopravnom podniku mesta Košice (DPMK).
"Po vojenčine som mal sen stať sa vodičom mestskej hromadnej dopravy, ale autobusov, nie električiek. Čo sa týka techniky, neboli to zrovna najlepšie časy, vtedy jazdili známe autobusy RTO-čky. Zhodou okolností začínali aj kurzy pre vodičov električiek, tak som si povedal, že to skúsim na nich. Okrem iného aj preto, lebo sa mi páčilo, že električka má vždy a všade prednosť," zažartoval si B. Olejár. "Tá robota mi učarovala a mám ju rád stále, aj ako dôchodca. Keď mám porovnať dianie v dopravnom podniku a mestskej hromadnej doprave pred rokmi a teraz, nuž, v 70. rokoch bolo oveľa menej cestujúcich, menšia premávka, ale aj horšie električky. V súčasnosti je ľudí oveľa viac, nabitá prevádzka, na druhej strane však staré električky T1 či T2, na ktorých som začínal, nemožno ani len porovnať s tými dnešnými. Všetko je teraz napojené a riadené počítačmi, modernou technikou, v minulosti sme mohli o takom niečom len snívať."
Na svoju vôbec prvú jazdu v električke si ako vodič nespomína. Podľa pravidla, že obuvník chodí bosý, ani on nemá vlastné auto, a keď nemusí, necestuje po meste ani prostriedkami MHD. "Najradšej chodím všade pešo."
Práca vodiča električiek nebola ľahká v minulosti a nie je ani dnes. B. Olejár spomína na to, ako odchádzal na pracovnú zmenu o tretej ráno, deti ešte spali, keď prichádzal domov neskoro večer, jeho tri ratolesti už opäť oddychovali v postieľkach. Teraz sú už dospelé, idú svojou životnou cestou, v otcových šľapajach však nekráčajú. Dcéra síce pracuje v dopravnom podniku, ale nie ako vodička.
"Prišlo raz také obdobie, že som skúšal prehovoriť syna, aby išiel šoférovať električky či autobusy, ale nakoniec z toho nebolo nič."
DPMK ho navrhol na Cenu mesta Košice
Vedenie dopravného podniku, ktoré navrhlo B. Olejára na udelenie Ceny mesta Košice, hodnotilo jeho pracovné výkony len superlatívmi, ako "nesmierne zodpovedný, spoľahlivý, vždy presný, dochvíľny a svedomitý". Ako vodič DPMK výborne reprezentoval nielen firmu, ale aj mesto v medzinárodných súťažiach "Jazda zručnosti vodičov električiek", kde bol postrachom pre väčšinu súťažiacich a získaval popredné miesta v kategóriách jednotlivcov i družstiev.
Ako vodič inštruktor vychoval a kvalitne naučil jazdiť množstvo nových vodičov košickej MHD. Patrí mu aj jeden primát - je momentálne najstarším profesionálnym vodičom koľajovej dopravy, ktorý pracoval do 62. roku svojho života.
"Som už vyše týždňa v dôchodku, ale ešte stále vstávam o tretej ráno, pozriem z okna na električky a idem si znovu ľahnúť," povedal nám v stredu B. Olejár. "Viete, človek si za tie roky už zvykol na taký budíček, drží ma to. Neviem, ale asi si trochu oddýchnem, a keby dopravný podnik mal záujem, rád by som opäť začal jazdiť ako vodič električiek. Samozrejme, teraz už iba ako brigádnik," dodal stále veľmi vitálny dôchodca.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
