Vymenili pohodlie domova za pomoc neznámym v núdzi. Stretlo ich možné i nemožné, no s opätovnou pomocou raneným a chorým Haiťanom by neváhali ani na sekundu.
POPRAD/HAITI. Dvaja podtatranskí záchranári za štrnásť dní zažili poriadny krst ohňom. Museli zvládnuť pohľad na nehybné pohodené telá ležiace iba tak na ceste, stovky zranených a chorých, spustošené budovy, asfaltky končiace hlinou, štrkom a stojacou vodou. Zvyknúť si museli na zápach mŕtvol, črevné problémy či šialené kúdoly prachu po tragickom zemetrasení. Preniesť sa museli aj cez ďalšie hrôzostrašné situácie.
"Desivé bolo, keď podvyživeného štvordňového novorodenca matka nemohla dojčiť, nemali preňho náhradnú stravu a dávali mu piť iba čistú vodu," načrel do živých spomienok záchranár Tomáš Dovjak.
Ešte v ten večer zalarmovali svojich kolegov, aby so sebou vzali aj náhradnú sušenú stravu pre novorodencov. Lekárovi Marcelovi Sedlačkovi utkvel pohľad na sedemročné dievčatko s amputovanou nohou či dieťa s obarenou polovicou hlavy.
Strašné cesty
Katastrofálne tam boli aj cesty. "Denne sme sa presúvali do osád vzdialených desať, pätnásť kilometrov aj dve a pol hodiny. Skončil asfalt, začala sa udupaná hlina, štrk a stojaca voda," povedal prezident Asociácie samaritánov Slovenskej republiky (ASSR) Marcel Sedlačko.
V hlavnom meste bola prehustená doprava. "Nefungovali smerovky, bol to chaos. Také autá by u nás absolútne nemohli jazdiť. V živote by som si v hlavnom meste nesadol za volant," uviedol lekár Sedlačko.
Úsmevné vraj bolo, keď sa dostali na svetelnú križovatku, na ktorej boli aj policajti a v strede stálo klbko bezradných áut, z ktorého sa vodiči nevedeli vymotať. "Do konca nášho pobytu sme nepochopili, kto má kedy prednosť a aké pravidlá vôbec platia."
Vôľa žiť a prežiť
Podtatranský tím prekvapilo, že aj keď miestni prežili obrovskú pohromu, stratili svojich najbližších a strechu nad hlavou, vyzerali spokojne.
"Katastrofu vzali ako súčasť ich ťažkého života. Nestretol som tam ani jedného uplakaného a trúchlivého Haiťana. Život tam beží úplne normálne ďalej, ľudia sa usmievajú, rozprávajú, deti sa hrajú, ženy upratujú pred svojimi stanmi. Mohli by byť príkladom svojou vôľou žiť a prežiť," dodal Marcel Sedlačko.
Program samaritánov
Program našich samaritánov na Haiti bol každý deň zhruba rovnaký. Ráno o šiestej vstávali, zjedli rýchle raňajky, pripravili si veci a okolo siedmej spolu s vodičom vyrazili na miesto, kde mali v ten deň pracovať.
"Boli sme mobilnou rakúsko-slovenskou jednotkou. Ľudia k nám prichádzali až vtedy, keď sme dorazili na miesto. V jeden deň sa nám podarilo ošetriť až 84 pacientov. Teraz sa to tam zmenilo, Haiťania dopredu vedia, kde záchranári pôjdu a čakajú ich." Boli dni, keď ošetrili aj 150 pacientov.
Drina v horúčavách
Podtatranskí samaritáni sa pohybovali v blízkosti mesta Leogan. "Pod šírym nebom v asi 35-stupňových horúčavách sme ošetrovali šesť až sedem hodín, pretože už o pol šiestej sme museli byť v našom tábore," vysvetlil Tomáš Dovjak.
Kvôli ozbrojeným konfliktom tam platil prísny zákaz vychádzania. V tábore spoločne vyhodnotili celý deň. Navečerali sa, absolvovali osobnú hygienu, dôležité telefonáty a o desiatej celí vyšťavení zaspávali. Zotmelo sa tam behom polhodiny, už okolo siedmej.
Bývanie a strava samaritánov
Samaritáni bývali v prízemnej budove na okraji hlavného mesta Port-au-Prince. "Spali sme hneď pri otvorených dverách. Budova nebola poškodená, cítili sme sa v nej bezpečne," zaspomínal si doktor Sedlačko.
V noci sa každé dve hodiny striedali v službách, aby sledovali hroziace otrasy. Sociálne zariadenie mali skromné, každý deň sa mohli umyť studenou vodou.
Podtatranskí samaritáni si doviezli suchú stravu z domu. "Zaliali sme to vriacou vodou, vznikla z toho omáčka s cestovinou. V dvoch supermarketoch sme kupovali konzervy, chlieb a vody len originál balené," dodal Marcel Sedlačko.
Späť doma
Podtatranský záchranársky tím je od piatka späť na Slovensku. Pomaly sa zabehávajú do svojich starých koľají. Čaká ich kontrola na košickej klinike cudzokrajných chorôb. O prácu však nemajú núdzu ani u nás, pod Tatrami.
"Už opäť učím na zdravotnej škole v Banskej Bystrici a od pondelka ma čakajú i prvé služby na záchranke," povedal záchranár Tomáš Dovjak. Priznal, že krátko po príchode mal veľké problémy so spánkom.
Marcelovi Sedlačkovi robilo mierne vrásky na čele ranné vstávanie a 50-stupňový teplotný rozdiel, na ktorý si už postupne zvykol. "Zo začiatku mi tu bola zima," dodal s úsmevom.
Pomoc na Haiti by si zopakovali
Krátko pred odchodom na prvú medzinárodnú misiu sa obidvoch zmocnili mierne obavy. "Môj odchod by som prirovnal k bungee jumpingu. Veľmi som tam chcel ísť. Ale keď vás na lane priviažu na okraj, rozmýšľate, či robíte dobre. Keď však už začnete padať dopredu, poviete si, že je to dobré a stálo to za to," zhrnul svoje pocity do jednej metafory Tomáš Dovjak.
Obaja naši hrdinovia sa zhodli v tom, že ak by bolo potrebné na Haiti ešte raz pomôcť, určite by bez váhania šli.
"Pri odchode z Haiti som sa aj tešil domov, aj by som tam ešte zostal. Ale uznávam, že výmena bola potrebná, nech si to vyskúšajú aj iní. Bola to fantastická škola života," doplnil lekár Sedlačko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
