sky arcivojvoda a cisár Karol I., kráľ český Karol III., uhorský kráľ Karol IV. Vládol dva roky (1916–1918) a bol posledným habsburgovským panovníkom.
Podľa historikov máloktorý panovník 20. storočia spájal v sebe toľko rozporov ako Karol I. Po svojej predčasnej smrti (ako 35–ročný) získal u časti cirkevných predstaviteľov povesť mučeníka, ktorému nebolo dopriate presadiť svoje spravodlivé postoje.
Mierotvorca alebo slabý panovník?
Niektorí historici ho považujú za nadnárodne orientovaného panovníka, ktorého želaním bolo zreformovať a sfederalizovať rozpadajúcu sa Rakúsko-Uhorskú ríšu, čím by vyvrátil tvrdenie, že táto ríša je žalárom národov. Iní sa domnievajú, že s jeho vládou by asi nedošlo k nástupu nemeckého nacizmu, holokaustu, ani k rozdeleniu Európy železnou oponou. Ďalší oponujú tým, že bol slabým a nerozhodným vládcom, keď nedokázal zabrániť rozpadu svojej ríše. Keď ho v októbri roku 2004 pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahorečeného, táto skutočnosť vyvolala aj v katolíckom Rakúsku spory o správnosti rozhodnutia pápežskej stolice, pretože práve Karol I. bol zodpovedný za nasadenie ponoriek proti civilným lodiam a za použitie bojového plynu proti talianskym vojenským jednotkám.
O jeho blahorečeni sa začalo hovoriť rok po jeho smrti v r. l923 a pripravovať v r. 1949. Ako zázrak, ktorý musel byť doložený k prijatiu medzi blahoslavených, je u Karola I. uzdravenie kŕčových žíl jednej mníšky.
V následníctve na šiestom mieste
Podľa oficiálnych životopisov bol Karol I. v poradí následníctva na cisársky trón na šiestom mieste. Bol vzorom slušnosti od najútlejšieho detstva vďaka jeho nábožnej matke arcivojvodkyni Márie Jozefy. Pravým opakom bol jeho otec arcivojvoda Karol I., ktorý mal povesť najkrajšieho dôstojníka v celej monarchii a prezývku „der schöne Otto“ - krásny Otto. Bol vojakom telom aj dušou a jeho bezstarostný neviazaný život ukončili následky nevyliečiteľného syfilisu. Jeho úmrtím sa zúžil počet adeptov na cisársky trón a mal sa ním stať jeho brat František Ferdinand d 'Este (bol zároveň poručníkom polosiroty Karola). V prípade jeho úmrtia by prichádzal do úvahy jeho synovec Karol, ktorý by postúpil zo šiesteho miesta na prvé a stal by sa ako posledný v línii Habsburgovcov nástupcom Františka Jozefa I. Kto by mohol vtedy čo len tušiť, že František Ferdinand d 'Este sa stane obeťou atentátu v Sarajeve v roku 1914? Stalo sa!
Cesta k trónu
Karola starostlivo pripravovali na vládnutie od detstva, aj keď ešte nik nepredpokladal, že Habsburgovcov postihne v priebehu niekoľkých rokov viac strát ako za niekoľko storočí: smrť Karolovho otca, samovražda korunného princa Rudolfa, smrť jeho strýca Karola Ľudovíta a ďalších spomenutých. Karol študoval prírodné vedy na Benediktínskom škótskom gymnáziu vo Viedni, ako 16–ročný sa stal poručíkom c. a k. armády a potom pôsobil vo vojenských útvaroch v Čechách. Ovládal češtinu. V Prahe študoval právo, politické a hospodárske vedy. Býval priamo na Pražskom hrade, kam za ním prichádzali s prednáškami jednotliví profesori. Po skončení univerzity cestoval po celej monarchii, naučil sa po anglicky, francúzsky, maďarsky. Mal prehľad o celej ríši a znovu nastúpil do vojenského útvaru. Chýbali mu iba skúsenosti s vládnutím. Oženil sa so Zitou z bourbonsko-parmského rodu, s ktorou mali osem detí - tri dcéry a päť synov. Zita ho prežila o 68 rokov.
Po nástupe na trón
Krátko po nástupe na trón uprostred vojny sa nový cisár Karol I. ocitol v nezávideniahodnej situácii. S Nemeckom stál proti mocnostiam Trojdohody - Anglicku, Francúzsku, Rusku. Jeho manželku Zitu bourbonský pôvod viazal k Francúzsku, jej bratia bojovali v belgickej armáde a tá patrila k nepriateľskej koalícii. Zitu považovali za zradkyňu, ktorá údajne viedla zákulisné pikle proti Rakúsko-Uhorsku. Koniec vojny, ktorý si cisár želal, bol v nedohľadne a spojenecké Nemecko odmietalo akékoľvek ústupky, pretože rátalo len s víťazstvom. Súčasťou nemeckej stratégie bolo nasadenie ponoriek proti civilným lodiam, akou bola aj britská Lusitania v roku 1915. Pri útoku zahynulo sto Američanov. Karol I. s ta– kýmto postupom nesúhlasil, ale nakoniec mu nezostávalo, iba prikývnuť na ďalšie nasadzovanie ponoriek. USA reagovalo na ten to postup Nemecka vypovedaním vojny, čomu sa snažil Karol I. vyhnúť, pretože si uvedomoval, že vstup USA do vojny môže znamenať koniec jeho ríše.
Začiatok konca monarchie
Ešte krátko po smrti Františka Jozefa I. sa začal Karol I. usilovať o zmierenie národov v monar– chii. O tom chcel rokovať aj s poslancom uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu Milanom Hodžom, čo však ten odmietol. Mnohí nemeckí politici presadzovali myšlienku vytvorenia Veľkonemeckej ríše vrátane Rakúsko-Uhorska. Karol I. sa zase usiloval o mnohonárodnú ríšu, kde by sa mohol každý národ slobodne rozvíjať. Dôkazom jeho ústretovosti bolo udelenie milosti českým politikom Rašínovi a Kramářovi, odsúdeným na trest smrti za velezradu. Sen Karola I. o zmierení národov sa rozplýval najmä pod vplyvom sporov medzi nemeckými a českými politikmi o budúcom usporiadaní zemí, ktoré voľakedy patrili pod českú korunu. Nemci rezolútne odmietali akékoľvek snahy o osamo– statnenie českého kráľovstva hoci iba v rámci monarchie, pretože by tam tvorili len menšinu.
Exil v Portugalsku
Zánik Rakúsko-Uhorskej monarchie nebol iba výsledkom snáh domácich politikov. K vytvoreniu nezávislých národných štátov - československého, poľského, juhoslovanského - dali zelenú eu– rópske mocnosti. Monarchia sa rozpadla. Cisársky pár už bez cisárstva a bez majetku pod ochranou anglického kráľa uraja V. odišiel do švajčiarskeho exilu, kde ich okradli o posledné, čo mali - o šperky. Po dohodách diplomatov bol vybraný portugalský ostrov Madeira, kde im poskytol ubytovanie tamojší bankár vo vysokohorskom prostredí. Karol I., trpiaci na bronchitídu, prechladol a zomrel na zápal pľúc 1. 4. 1922 vo veku 35 rokov. Pochovali ho v pút– nickom kostole Nosa Senhora do Monte. V roku 2004 bol v Ríme blahorečený za účasti 30–tisíc ľudí a štyroch synov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
