Tvrdí, že sa o nej už popísalo všetko a rozhovor s ňou preto nikomu nezávidí. Ak by náhodou prišlo bábo, tešila by sa, no takéto veci sa podľa nej nedajú nijako siliť a unáhľovať. Adela Banášová prezradila v rámci rozhovoru napríklad aj to, že sny u nej prichádzajú vždy len na základe reálnych možností.
V istom denníku ste vo svojej pravidelnej rubrike nedávno rozoberali tému o životných istotách človeka a ulite, do ktorej sa každý z nás vždy rád pred svetom uchýli. Akú útulnú máte teda tú svoju?
- Jej útulnosť majú na svedomí najmä moji rodičia a v tomto prípade im musím dať prednosť pred priateľom, keďže sú v nej dlhodobo. Moja ulita je teda rodinná, teraz do nej už patrí aj Peťo a dúfam, že aj bude.
Spomenuli ste, že keď končí nejaký vzťah, človek akoby na domove strácal strechu aj okná a ostáva mu len prievan a dvere zabuchnuté na dobu neurčitú. Zaujímalo by ma preto, akú podobu má u vás vietor, ktorý koniec vzťahu prináša. Je to víchrica, alebo rovno tajfún?
- Myslím si, že vzťahy prežívam celkovo veľmi emotívne. Nie som však hysterický typ, nebúcham dverami, ani nemám rada konflikty. Takže si myslím, že čokoľvek sa u mňa deje, či už to končí, začína, alebo prebieha, je to veľmi pokojné. Povedala by som, že intenzívne, ale nie turbulentné.
Čiže aj rozchod prichádza mierne a nie je to žiadny veľký skok a šok?
- Ťažko povedať. Ako kedy. (Úsmev) Mám rôzne skúsenosti.
Čo vám v najťažších chvíľach najviac pomáha? Ako vyzerá balíček záchrany, ktorý vám pomáha prežiť rozchod?
- Neviem. Považujem to už našťastie za nejakú moju minulosť, teda aspoň dúfam. Pomáha mi napríklad upratať si sama v sebe.
Darí sa vám to?
- Ono sa to dá. Myslím si, že pri akýchkoľvek trápeniach by si človek mal nechať nejaký čas na trápenie samotné. Nemal by mať pocit, že sa hneď musí vzchopiť a strašne bojovať. Jednoducho, že ostať na dne nejaký týždeň - dva je úplne legitímne. A ak niekto potrebuje viac, tak viac. Človek by mal prirodzene prísť na to, kedy je už schopný odraziť sa od dna. Spoločnosť má totiž tendenciu, že sa všetci za každú cenu napriek všetkému musíme vzchopiť a mali by sme hneď nabrať všetku silu a odvahu a ísť ďalej... Ja taká nie som. Mám dokonca obdobia, aj keď sa teda práve netrápim, že sa mi nič nechce a nemám vôbec energiu čokoľvek robiť. A nejako sa tomu ani nebránim.
Pomáha vám vtedy spánok? Vraj totiž veľmi rada spíte.
- Áno. Rada spím, no napriek tomu spím málo. Spánok je veľká vec. Vtedy je človek nastavený v úplne iných emočných hladinách. Myslím, že pomáha telu aj duši.
Kvôli práci vo Fun rádiu vstávate veľmi skoro. Kedy chodíte spávať?
- Myslím si, že to nie je až tak skoro. Budík mi zvoní o šiestej a veľká časť našej populácie vstáva ešte skôr. Mala som tendenciu chodievať spať o desiatej večer, teraz je to jedenásta, niekedy aj štvrť na dvanásť...
Človek veľmi dobre vie, že pre svoj zdravý psychický vývoj by predošlé vzťahy nemal hodnotiť, neustále sa k nim vracať a vŕtať sa v tom, čo by bolo, keby. Niekedy sa však tomu nedá ubrániť. Viete si zakázať vracať sa do minulosti?
- Nemám vlastne potrebu to robiť a ani ma to neláka, takže si to nemusím zakazovať.
V týchto dňoch prebehlo médiami, že vás ocko chce vydať. Čo vy na to?
- (Smiech) Ja sa potom len vždy otca opýtam, aké má so mnou ešte plány. Je milý, ako si ide svojou vlastnou líniou medializácie, čo ma celkom baví a dosť sa na tom zabávam. Takže buď spieva s gitarou, alebo ma chce vydať a ja ho pri tom rada sledujem a pozorujem. Myslím, že by bol naozaj rád, keby bola svadba. Nie je však zase človek, ktorý by mi niekedy v živote niečo organizoval, alebo by ma do niečoho nútil... Ono, keď mu niekto niekde v rámci dlhšieho rozhovoru položí otázku a potom sa to vytrhne z kontextu, tak vznikajú rôzne články. Neriešim to.
Pri jednom z rozhovorov som sa ho pýtala, či ste mu nestanovili nejaké mantinely, čo o vás môže hovoriť a čo nie. Nič také od vás vraj nepočul.
- (Smiech) My sme mu s mamou dávali mantinely, ešte keď bol v politike. Jeden z posledných bol, aby už, prosím, nič nehovoril. (Smiech) Aj teraz mu mama stále pripomína, že čo sa má vôbec ku mne čo vyjadrovať, nech dá pokoj, lebo spustí lavínu ďalších otázok. Ale môj oco je skrátka taký, už to neriešim. Zatiaľ mi s tým, myslím, nespôsobil nejakú veľkú ujmu.
A čo sa týka svadby, ste taký typ, že už od detstva presne viete, akú svadbu chcete mať, ako bude vyzerať torta a svadobné šaty?
- To nie. Ja také nemám. Ani v detstve som si nikdy nepredstavovala také veci, lebo to si podľa mňa človek vie predstaviť, až keď je s niekým, s kým si to vie predstaviť. Nie som ani typ, ktorý by túžil po dieťati, keď ho nemám s kým mať. To nejde. Sny u mňa prichádzajú na základe reálnych možností. A moje terajšie predstavy... Na základe rôznych skúseností si hovorím, že je hlavné, aby bol človek vo vzťahu šťastný a už naozaj nemám nároky na to, ako by to malo byť všetko zorganizované.
Istá veštica vám vyveštila, že tento rok je pre vás údajne ideálny na založenie rodiny. Peťo vraj však najbližších päť rokov deti ešte nechce mať a vy by ste o tom už aj uvažovali. Ako to s vami teda vlastne je?
- Myslím si, že by som s tým nemala problém. Ale samozrejme, že veci sa nedajú siliť a tlačiť a ani nie sme s Peťom nejako extrémne dlho spolu. Nič sa nemá unáhľovať, takže si myslím, že všetko bude tak, ako bude. A keď bude mať veštica pravdu a bude to tak pre nás oboch dobré, tak sa budem tešiť. Týmto veciam nechávam voľný priebeh a snažím sa základné kamene vzťahu udržiavať v čo najlepšej kvalite, aby, keď to prišlo, tak to malo na čom stáť.
Chceli by ste mať veľkú rodinu?
- Chcela by som mať zdravú a fungujúcu rodinu a veľkosť sa už potom uvidí.
Vy ste vraj veľmi trpezlivá a nikdy neodmietate záujemcov o autogram, ani novinárov... Kedy je to už cez, keď ľudia podľa vás prekročia medze?
- Viete čo, poviem vám pravdu. Keby som tu prišla v inej nálade a možno keby som prišla bez Peťa a v nejakom strese, možno by som bola nepríjemná. (Úsmev) Niekedy si totiž náladu neviem ustrážiť a nemyslím si, že mám nejaký mimoriadny dar trpezlivosti. Usilujem sa však byť trpezlivá k ľuďom bežným, ktorí o mne majú nejakú predstavu a mohla by som ich svojou nepríjemnosťou veľmi sklamať. Naozaj nepríjemná som bola len vtedy, keď sa po mne ktosi opitý desiatykrát vešal a mal pocit, že sme najlepší kamaráti.
Vraj sa nerada hádate a keď na vás niekto nakričí, tak aj plačete.
- To áno. Rozplačem sa dokonca aj pred tou osobou a ona si myslí, že je to citové vydieranie. Ja to však jednoducho neudržím. Vo mne sa tá zlosť, alebo čo to je, prediera na povrch. A veľmi sa ma to dotkne... Myslím si totiž, že kričať na niekoho je hrozne ponižujúce. Keď na seba kričia dvaja v štýle talianskej hádky, tak to beriem, lebo je to rovnocenné. Ale keď je jeden submisívny a druhý kričí, tak mi to príde veľmi ubližujúce, ponižujúce a uráža to moju hrdosť, takže sa rozplačem.
Viete aj vy kričať?
- Len málo. Vlastne nie. Asi to neviem.
Keby ste váš vzťah k Peťovi mali prirovnať k nejakému tancu, nebolo by to teda vášnivé latino, ale skôr nejaký nežnejší a elegantnejší štandard?
- Bol by to wals. Lebo vo walse sú ľudia blízko seba a ako jedno telo sa spoločne plavia parketom.
Na vás je zaujímavé, že hoci ste sebavedomá a úspešná, vraj by ste v bare nikdy okato nebalili muža, ktorý by sa vám páčil. Ako teda Adela Banášová balí neokato? Ako neokato ste napríklad balili Peťa, aby pochopil?
- My sme sa nebalili, my sme boli nútení spolu tráviť toľko veľa času, až sme sa tak vypozorovali, že sa to medzi nami nejako stretlo. Bolo to teda veľmi výnimočné sa dávanie dokopy a myslím si, že veľmi dobré, lebo sme sa dlho spoznávali. Prvé dva mesiace nášho spolutrénovania by som v živote nepovedala, že by sme mohli spolu niečo mať.
Čo ste teda potom také sympatické na Peťovi vypozorovali, že sa váš vzťah zmenil?
- Neviem. V podstate som vypozorovala stále nejaké nové drobné čiastkové sympatické veci, ktoré to tak nejako pekne vyskladali. A tak to zrazu prišlo.
O Peťovi je známe, že rád pripravuje prekvapenia. Deň svätého Valentína je síce veľmi sprofanovaný sviatok, no tešíte sa naň?
- Valentína mám vlastne veľmi rada. Nemyslím si, že všetko, čo je z Ameriky, je zlé. Keď príde sviatok zaľúbených, je to vždy lepšie, ako sviatok po hlave sa bijúcich, alebo čo. Je to v zásade pekný sviatok a nepáči sa mi až tak, keď ľudia hovoria, že darčeky a lásku si môžeme dávať každý deň, lebo sa to aj tak nerobí. Tak keď máme túto možnosť aspoň raz do roka, je to pre mnohých šanca dať tomu druhému možno aj nejaké to prvé znamenie, lebo je to deň, kedy sa to môže. Valentín podľa mňa otvára veľa šancí a tí, ktorí sú zaľúbení a spolu fungujú, majú príležitosť trošku vzťah osviežiť a nejako mu podkúriť. Je na každom, ako veľmi komerčne a sprofanovane veci vníma. Či sa ja dočkám nejakého prekvapenia, to neviem, veď by to potom nebolo prekvapenie.
A z vašej strany nejaké bude?
- Určite to nenechám len tak.
Čo sa týka spolupráce so Sajfom a Leošom Marešom, v jednom z rozhovorov ste uviedli, že musíte byť tá, ktorá ich brzdí, keď oni skĺznu do tabuizovaných tém. Nie je to priveľká záťaž, že okrem toho, že si musíte robiť svoju robotu, musíte ešte akoby nad nimi ochranársky bdieť?
- Nie. Myslím si, že je to nejaký môj prirodzený pud. Nesilím sa do toho, že ich musím zachraňovať. Mám rada, keď sa ide trochu za hranice a oni si to pri mne môžu dovoliť, lebo to trošku ustrážim. A keď idú za hranice a ja ich napomeniem, neznamená to, že sa mi to nepáči. To je len pre diváka, aby to mal vyvážené. Som naopak rada, keď sa trošku provokuje a ide sa za, lebo inak sa veci nikam neposunú. Takže ma to teší a baví a občas za tie hranice idem aj ja sama. A hlavne je to veľmi subjektívne a neuchopiteľné.
So Sajfom ste ako brat a sestra a práve súrodenci sa hašteria viac, ako iní ľudia. Čím vás najviac vytáča?
- My sa vôbec nehádame v pravom zmysle slova a keď sa hádame, tak si dokážeme strašne vynadať a tam dokonca dokážem aj zvýšiť hlas, ale je to absolútne bez nejakých vnútorných negatívnych emócií. Je to len také povrchové divadielko a o dve sekundy sa zase dokážeme rozprávať bez toho, že by v nás ostala nejaká pachuť hádky.
Zrejme však sú mantinely, za ktoré nejdete...
- Joj, práveže vyťahujeme najhnusnejšie veci. (Smiech) Urážame si rodičov, partnerov... Uvoľňujúce je na tom to, že si môžeme povedať naozaj čokoľvek.
Čo sa týka pracovných príležitostí, vraj sa nechcete zacykliť a prijali by ste možno nejaký vlastný projekt či lákavú ponuku z Čiech... Čo by sa vám páčilo?
- Niečo trošku iné, možno osobnejšie... Sú veci, o ktorých sa uvažuje a možno sa aj budú realizovať, ale nechcem na to nejako tlačiť, takže uvidím, ako to dopadne. A keď to nebude, tak sa zacyklím. (Úsmev)
SuperStar vám vraj veľmi zničila vlasy, ale vyzerajú byť celkom v pohode...
- Už som sa relatívne zregenerovala. Nenechala som sa už česať, žehliť, tupírovať a používala som všelijaké výživné masky na vlasy. Aj keď si myslím, že ich už z toho celého dlhodobo nemám nejaké mimoriadne kvalitné. A hlavne sa ani sama neviem česať.
Na vás je sympatické aj to, že napriek tomu, že ste neustále na očiach, sa neusilujete byť za každú cenu za hviezdu a nepodriaďujete všetko tomu, aby ste boli za každú cenu tip top nastylovaná. Ako sa vám podarilo uchrániť sa od potreby celebrít byť neustále bezchybne upravený?
- Neviem. Mne sa to jednoducho nechce a nemám na to čas. Keď ráno vstanem, mám asi päť minút na to, aby som sa presunula do auta, keďže do poslednej sekundy ležím. Niečo teda na seba potme navlečiem a doma ani nemám nejaké pekné veci, lebo mám všetko požičané. Načo by som si to kupovala, keď si to nemôžem zobrať dvakrát. U mňa je to teda o lenivosti, ale občas sa rada vyparádim. Sú momenty, keď som rada za hviezdu.
Spolupracujete s rôznymi vizážistami a stylistami. Mávate občas pocit, že by ste ich najradšej zbili za to, čo z vás vyrobili?
- Na toto som dosť citlivá, takže z môjho pohľadu je to veľmi často. Mám nejakých dvoch - troch vizážistov, ktorým sa nechám nalíčiť v pohode, ale celkovo je u nás zvláštny zlozvyk veľmi silno líčiť ľudí do televízie. Nikde inde to nevidím a myslím si, že by mnohí boli bez toho oveľa krajší, takže s týmto trendom nie som úplne stotožnená.
Ste otvorene papuľnatá a rovno poviete, čo sa vám nepáči?
- A mala som s tým veru aj veľký problém. Všetko však závisí od ľudí. Niektorí chápu, že to je symbióza ich práce a mojej tváre a niektorí majú pocit, že je to len ich práca. A keď sa chcem niekedy nalíčiť sama, tak sa na to pozerajú, že čo chcem ja amatér. Pritom si myslím, že každá druhá žena sa vie nalíčiť a že sa z toho robí príliš veľká veda a že dobrých vizážistov je naozaj len pár, takže by zo seba nemali robiť nejakých veľkých umelcov. Ja sa však našťastie väčšinou stretávam s ľuďmi, ktorí sú fajn.
Hoci ste spomenuli, že keď nemáte náladu, zvyknete byť aj zlá, rozhovory v médiách s vami vyzerajú byť v pohode. Pri ktorých novinároch by ste už vybuchli? Narážam napríklad na článok o tom, že ste vraj sexuálna dračica, keďže ste v istom hoteli zlomili posteľ...
- No to s tou posteľou je pravda. (Smiech) Nebola som to však ja, ale kamaráti, ktorí ju zlomili, keď na nej robili kotrmelce. Čo sa týka novinárov, čo ja viem, ja sa asi ani neviem nahnevať. Som asi zvláštna. Aj tých bulvárnych beriem tak, že robia svoju prácu a nejako ju robiť musia. A keďže reálne o mne nemajú čo senzačné napísať, tak si niečo vytiahnu z päty. Ani sa na nich nehnevám, možno preto, že mi zatiaľ nejako extrémne neublížili. Len raz v živote, keď napísali strašnú lož a dali ma dokopy s mužom, s ktorým som nič nemala a vyťahovali, že má deti a priateľku a že ničím rodinu. To už bola veľká fabulácia a vtedy som to aj riešila. Inak sa nehnevám a myslím si, že novinári to majú ťažké rozprávať sa so mnou, lebo som už všetko povedala. Nechcela by som so sebou robiť rozhovor.
Peter Modrovský: "Na Adele je skrátka všetko naj"
"Ľudia o nej majú všeobecne nesprávnu mienku."
Na svojej polovičke obdivuje prispôsobivosť a schopnosť vydiskutovať si problémy. Prezradil nám, že pri zrode ich vzťahu to bol on, kto pritlačil na pílu. Hoci je Peter Modrovský zaneprázdnený pracovnými aktivitami rovnako ako Adela, tvrdí, že ich vzťah prekvitá a dokážu si pre seba nájsť dostatok času.
Blíži sa Deň svätého Valentína. Keďže ste majster prekvapení, pripravíte pre Adelu niečo špeciálne?
- Och, Valentín. Priznám sa vám, že som tento sviatok nikdy neabsolvoval. Teraz ste mi nasadili chrobáka do hlavy. Veď v mesiaci je ešte mnoho ďalších dní a človek sa nemusí koncentrovať na Valentína, a potom zase celý rok nič. Ja sa to radšej snažím vyvažovať, aby bolo v našom vzťahu stále niečo zaujímavé.
Adela prezradila, že keď ste sa dávali dokopy, prišlo to postupne tým, že ste boli dlhý čas spolu. Vždy však predsa len niekto niekoho nejakým spôsobom balí a dáva mu najavo sympatie. Vzišla teda táto iniciatíva od vás, alebo od nej?
- Priznávam, že to ja som trošku tlačil na pílu. Z mojej strany teda bola iniciatíva väčšia. Som Strelec a tým pádom dosť bezprostredný, takže vždy poviem, čo si myslím. Veľakrát som ju tým možno prekvapil a zaskočil a nejako to takto pekne vyšlo.
Čo také najmilšie ste na nej spozorovali za obdobie, keď ste ju už mali možnosť spoznať bližšie? Čo je na nej také naj, o čom ste ani netušili, že tým disponuje?
- No skrátka všetko. Najviac sa mi páči, a to som si napríklad myslel, že to u nej nebude, že sa dokáže v mnohých veciach absolútne prispôsobiť. Keď diskutujeme, vie veľa vecí pochopiť, aj si priznať chybu a keď má na niečo iný názor, tak sa vieme dohodnúť. Nemali sme žiadne konflikty a komunikácia s ňou je veľmi dobrá. Je veľmi rozumná, a tým pádom je to všetko bez problémov.
V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že keď je v spoločnosti ľudí, ktorých nepozná, je skôr ticho a pozoruje okolie. A to vám údajne trošku prekáža...
- Veľa ľudí si myslí, že Adelka stále rozpráva, no väčšinou to máme naopak. Rovnako je to u mňa, keď celý deň učím v tanečnej škole a potom mám súťaže a ďalšie tréningy, tak som doma rád, že je od tanca pokoj. Tak je to aj u nej. Nie je to však nič zlé. Ľudia o nej majú všeobecne nesprávnu mienku. Napríklad si myslia, že žije absolútne bio. Nie je to úplne tak. Samozrejme, že sa snaží zdravo jesť, ale pokojne si niekedy skočíme na rýchle občerstvenie, alebo tak. A to sa mi na nej páči.
Obaja ste pracovne veľmi vyťažení. Máte vôbec na seba čas?
- Mám tanečnú akadémiu Dansoviu, v ktorej fungujeme spolu s Jánom Ďurovčíkom a máme v nej kopu tanečných párov od najmenších detičiek. Keďže aj Adelka má toho veľa, spočiatku som sa dosť obával, ako to s nami bude. Jej program bol totiž taký, že išla spať o desiatej večer a vstávala ráno o šiestej. U mňa to bolo presne naopak. O deviatej večer som ešte len skončil učenie, a v podstate som bol voľný okolo desiatej. Spať som chodil neviem kedy a keď som vstával, tak ona už bola po práci. Bál som sa, ako sa zhodneme, ale darí sa to. Snažíme sa zadeľovať si teraz program tak, že keď máme robotu, tak obaja, a potom pre seba máme pár dní voľna. A funguje to.
nit
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
