Keď si pred rokmi na hlavnej pošte v Košiciach v Košiciach vyzdvihol zásielku z vydavateľstva - svoju prvú "naozajstnú" knihu "Adelka Zvončeková", srdce mu bilo ako zvon. Dnes patrí k renomovaným tvorcom pre deti, ktorý sa teší z uznania nielen na Slovensku. Za svoju tvorbu získal mnoho ocenení, bol nominovaný na Cenu Hansa Christiana Andersena a za knihu Pán Prváčik dostal Čestnú listinu IBBY (Medzinárodná únia pre detskú knihu). Štátne divadlo Košice uviedlo pred pár dňami premiéru jeho najnovšej hry "Štyria škriatkovia a víla". Tú vo svojom rodnom meste aj režíroval. Ján Uličiansky.

V Štátnom divadle ste režírovali svoju najnovšiu rozprávku Štyria škriatkovia a víla, kvôli ktorej ste boli v Košiciach niekoľko týždňov. Zrejme ste tu takéto dlhšie obdobie nestrávili už dávno...

- To je pravda. Do Košíc chodievam len na sviatky, občasné dovolenky alebo krátke víkendové stretnutia. Päť celých týždňov som tu nestrávil už dávno, takže som si to teraz veľmi užíval. Bol to naozaj veľmi príjemný návrat.

Aké bolo vaše košické detstvo?

- Úplne super! Vyrastal som v meste, v Obišovciach sme zas mali dom môjho dedka. Všetky voľné víkendy a prázdniny sme teda trávili na úžasnej záhrade pri rieke Svinka, ktorá sa k nám však pred časom zachovala naozaj "svinsky", pretože pri povodni odplavila mnoho z môjho pekného detstva. Po potope sa náš starý dom už nikdy celkom nespamätal a voda mi v pivnici zničila všetky staré hračky - kocky, vláčiky...

Dúfam, že vám voda neodplavila aj staré zápisky...

- To nie, hlava si pamätá. A musím povedať, že sa čoraz častejšie vraciam k spomienkam na detské časy. Asi to bude vekom - po päťdesiatke už človek začína písať memoáre.

Takže to, čo ste písali v detstve, sa zachovalo?

- Dodnes mám odloženú svoju prvú knižočku. Je to taký A5-kový zošitok - rozprávka sa volala Posledný drak. Napísal som to v takom dinosaurom veku, keď ma zaujímali praveké jaštery. Bol som na ňu taký hrdý, že som si dokonca napísal aj tiráž - túto knihu napísal, ilustroval a vydal Janko Uličiansky. Cena, 1 Kčs. Šiel som s ňou za mamou, ktorá vybrala z peňaženky korunu a tú knižku si odo mňa kúpila. Vtedy som si povedal, že to bude dobrý džob, že sa tým chcem živiť. A tak sa aj stalo.

Bolo touto rozprávkou inšpirované aj nejaké vaše neskoršie dospelácke dielo?

- Áno. Keď začínal SPP s autobusmi na zemný plyn, tak ma poprosili, aby som spropagoval ich ekologický aspekt. Vtedy som si spomenul na tohto dráčika a napísal som rozprávku Drak plamienok, ktorá hovorí o dôležitosti čistého vzduchu nielen pre naše deti.

Aj rozprávka Štyria škriatkovia a víla nesie v sebe ekologický podtext.

- Nehovorím, že kopem za Stranu zelených, ale svoje detstvo som prežil v prírode - najprv na dedovskej záhrade, potom so staršími bratmi na prechádzkach po okolí, horských túrach. Zliezli sme veľkú časť bývalého Československa, a to vo mne zanechalo silnú stopu. Považujem sa za veľmi prírodného človeka, aj keď teraz žijem v hlavnom meste.

Vaše knižky sú tematicky veľmi rôznorodé. Chystáte sa zabrúsiť ešte do nejakého žánru, ktorý ste doposiaľ pre deti nerobili?

- Teraz sa teším, pretože som dal vydavateľstvu Perfekt prísľub, že napíšem dobrodružnú knižku pre staršie deti. Bude sa to volať Viki a Miki a bude to o dvoch chalanoch. Takže si trošku pospomínam na naše dobrodružstvá z detstva - na objavovanie záhadných tajomstiev, vecí a príbehov. Z modernej autorskej rozprávky prejdem teda na chvíľu na dobrodružnú literatúru.

Inšpirácia k napísaniu Štyroch škriatkov a víly si vás vraj našla pod perinou - keď ste sa snažili vypotiť chorobu. Na akých zaujímavých miestach vás ešte kopla múza?

- Veľmi inšpiratívne je, keď cestuje človek po svete. Málokedy vznikne niečo len tak pri stole. Spisovateľ musí spoznávať mnoho ľudí, navštevovať cudzie kraje a krajiny a potom nazhromaždené poznatky a vnemy v príhodný čas vytiahne. Veľa som precestoval vďaka IBBY, čo je Medzinárodná únia pre detskú knihu, v ktorej robím v súčasnosti prezidenta slovenskej sekcie. Istý čas som pracoval v medzinárodnej exekutíve, ktorá sa stretávala na rôznych koncoch našej zemegule. Takže som mal možnosť byť v Číne, Venezuele, Južnej Afrike... Videl som tie obrovské rozdiely medzi nami, čo toľko rozprávame o kríze, o tom, že máme nedostatočne pokryté svoje predstavy a medzi tvrdou realitou v Latinskej Amerike, kde vyrastajú milióny detí v negramotnosti.

Myslíte, že majú všetky deti na svete niečo spoločné?

- Áno, chuť po poznaní, túžbu po zábave a tiež základný strach a pocit ohrozenia. Deti na celom svete sa boja tmy a rady sa smejú.

Čítate dodnes rozprávky?

- Samozrejme. Ak vyjde niečo zaujímavé od mojich kolegov, tak to beriem ako profesionálnu povinnosť prečítať si, čo nové napísal napr. Daniel Hevier alebo Peter Karpinský. Netvrdím, že s touto literatúrou zaspávam, ale čítam ju.

Aké rozprávky máte rád?

- Vyrastal som na Andersenovi, takže to nie je náhoda, že môj štýl je ovplyvnený modernou autorskou rozprávkou. Nepatrím k ľuďom, pre ktorých rozprávka rovná sa Dobšinský - teda klasická slovenská rozprávka a nič iné. Celkom ma bavia rozprávky, kde sa rozprávajú čajníky, lokomotívy, zásuvky alebo vysávače. Mám rád aj absurdnú rozprávku. Som priaznivec moderného žánru, rozprávok, ktoré majú humor a presah a sú univerzálne pre deti i dospelých. Lebo odjakživa to bolo tak, že rozprávka bola správou o svete - akurát zakódovanou do sveta fantázie a imaginácie.

Vraveli ste, že nezaspávate s rozprávkami. Tak s čím teda?

- Pred spaním sa snažím prečítať si niečo, čo ma nerozruší, ale upokojí. Obyčajne sú to knižky, ktoré sa mi zapáčia aj vizuálne. Napríklad keď vyjde Tracyho tiger s krásnymi ilustráciami Martiny Matlovičovej, tak ju mám pri posteli, prezerám si obrázky a čítam si Tracyho tigra, pričom mi vôbec nevadí, že ho čítam už 77. krát. Predovšetkým sa však naozaj snažím o to, aby som si pred spaním čítal. Väčšina populácie totiž zaspáva s diaľkovým ovládačom v ruke a tomu sa snažím vyhnúť.

V čom vidíte kľúč k tomu, ako pritiahnuť ku knihe deti, ktoré sú dnes vystavené lákadlám rýchlej zábavy?

- Je to jednoznačné - nič iné nemôže fungovať tak, ako príklad rodičov. Bratranec mi minule rozprával príhodu o dvojročnom dievčatku. Jeho rodičia boli presvedčení, že u nich je televízor v bezpečí, pretože mal zapínanie zvrchu - že tam ich dcérka nedotiahne. Lenže malá slečna sa rýchlo naučila vyliezť na televíznu skrinku a odtiaľ si televízor poľahky zapla. Keď jej tatko striktne zakázal na skrinku loziť, tak si na chodbe našla zahnutý obuvák, ktorým ťapla po televízore. Vynašla sa. Ak dieťa u dospelých vidí, že jedinou zábavou je zapnutý televízor, rýchlo si na to zvykne. Ak mu však rodičia čítajú - najprv leporelo, potom jednoduché básničky, neskôr rozprávočky, tak je šanca, že ho to tak skoro neprejde. Myslím, že toto je dosť veľká trauma súčasnej civilizácie - že sa deti dostávajú k druhej negramotnosti.

Ako to prežíva človek, ktorý pre ne tvorí?

- Nie je vždy jednoduché alebo príjemné vidieť deti, ktoré majú ešte aj vo vyšších triedach problém s čítaním a hláskujú. No, našťastie sa s takými nestretávam často, pretože na besedy chodia zväčša deti, ktoré čítajú rady.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.