Aby sme boli presní - nie je to úplná novinka, dá sa povedať, že je to dedičstvo zo stredoveku prispôsobené súčasným podmienkam.

Mýto pod Ďumbierom, Mýtnica, Mýtna pri Lučenci, Mýtne Ludany pri Leviciach, ulica Suché Mýto v Bratislave, priezvisko Mýtnik a ďalšie názvy i mená sú pozostatkami po mýte, ktoré u nás vyberali pred stáročiami.

Z trhového mýta vzniklo cestné

Mýto bol poplatok jednak za tovar, ktorý sa prevážal vo vnútrozemí, a jednak za prechod ľudí i zvierat a vyberal sa na určených miestach - mýtniciach - na cestách, mostoch, pri brodoch riek. Mýto sa platilo za prevoz tovaru po rieke na plti, lodi, člne. Výška mýta bola určená buď zákonnou, alebo stoličnou úpravou. U tovarov to bolo zvyčajne jedno alebo dve percentá z hodnoty prevážaného tovaru a u osôb boli presne stanovené sumy. Najstaršie mýtne poplatky u nás pochádzajú z 13. storočia.

Mýto bolo jedným z najstarších tzv. menších regálnych práv (boli to úžitkové práva) patriacich panovníkovi a on tieto menšie regálne opráva mohol udeľovať mestám, šľachte, cirkvi, ktorá nimi disponovala a ktoré boli výnosným zdrojom príjmov. Pôvodne celý príjem z týchto práv patril panovníkovi. V Zákonníku Ladislava I. (1077 - 1095) sa po prvýkrát spomína mýto ako kráľovské regálne právo. Za jeho nástupcu kráľa Kolomana (1095 - 1116) až jedna tretina tohto práva patrila županom vtedajších správnych celkov - komitátov a jedna desatina biskupom. Najstaršie mýto bolo trhové a z neho vzniklo celokrajinské (pre celé Uhorsko), miestne, cestné (nazývalo sa aj suché mýto) alebo prechodové.

Oslobodenie od mýta

Od mýta mohli byť oslobodení kráľovským privilégiom mešťania slobodných kráľovských miest, čo bolo v roku 1553 aj zákonne potvrdené. Od platenia mýta bola zákonne oslobodená šľachta potvrdením tzv. zlatej buly z roku 1351. Krajinský zákon v 15. storočí oslobodzoval od platenia mýta kňazov, profesorov, učiteľov i študentov. Poddaní boli najviac zaťažení platením mýta a uhorské zákonodarstvo im povoľovalo iba obmedzené oslobodenia. Pozoruhodné sú zo 14., 17. a 18. storočia. Oslobodenie z roku 1351 bolo najstarším pre poddanské obyvateľstvo a z pohľadu dnešného človeka je ukážkou cynizmu v prípade oslobodenia od cestného i prievozníckeho mýta mladuchu a jej svadobný sprievod. V 17. a 18. storočí boli podľa zákona oslobodení od mýtneho poplatku tí poddaní, ktorí viezli akékoľvek produkty, nie však pre seba, ale pre zemepána alebo od neho, ak viezli do mlyna obilie alebo z mlyna v ňom zomletú múku, víno, obilie a rôzne produkty tiež pre zemepána. Mýto neplatili, keď viezli náklad vojenského charakteru, alebo išli poddaní na prikázané krajinské práce.

Kam išli poplatky

Počet mýtnych staníc (mýtnic) bol veľký a hoci mýto v sume zodpovedajúcej 1 - 2 percentám z hodnoty prevážaného tovaru sa nezdalo byť veľké, pre zemepánov to predstavovalo veľký zisk. Každý majiteľ mýta bol povinný z vybranej sumy udržiavať kamenisté aj štrkopieskové cesty, prístupové cesty k brodom a dbať o bezpečnosť mostov. Niektorí z nich zneužívali toto regálne právo zriadením mýtnice a vyberaním poplatkov aj tam, kde neboli mosty ani brody a kde cesty boli od prírody pevné a nevyžadovali žiadnu opravu ani náklady. Takýto koristnícky postoj niektorých majiteľov mýta voči používateľom ciest pretrvával do roku 1723, keď bolo zákonným článkom suché mýto na takýchto miestach zrušené. I napriek tomu niektorí donútili povozníkov zaplatiť mýto s odôvodnením, že majiteľ najlepšie vie, či cesta potrebuje údržbu.

Moderným cestným mýtom sú dnes diaľničné poplatky a ich elektronický výber, o zníženie ktorých sa u nás od januára zvádza boj. Zo 48 mýtnych brán sú dve zdemolované.

Tržné mýto

Mestá sa z mýtnych poplatkov o cesty aj mosty starali a tie slobodné, ale i poddanské mestá, ktoré mali právo týždenného trhu, vyberali aj tzv. tržné mýto. Ak vstup do mesta viedol cez most, zisk bol dvojnásobný, pretože pri každom prechode predávajúceho cez most do mesta, ale aj z mesta sa platilo mostné mýto. Navyše sa platilo aj od miesta predaja tovaru - tzv. stojné. Slobodné kráľovské mestá Košice, Levoča a Bardejov na mýtnych poplatkoch zarobili. Poddanské mestečká sa museli deliť o zisk z mýta so zemepánom. So zrušením poddanstva a zánikom feudálneho vlastníctva pôdy v 19. stor., od ktorého bolo závislé, zaniklo aj vyberanie mýta. Mestá však ďalej vyberali tržné poplatky, čo sa napokon zachovalo dodnes.

V súvislosti s vyberaním mostného mýta spomenieme kuriozitu z mesta Trenčín. Cez rieku Váh viedol most a na brehu bola postavená mýtnica, ktorej mýtnik vyberal poplatky od každého, kto išiel cez most do mesta predávať na trh, aj od obchodníkov, ktorí išli tam aj späť do svojich obchodov predávať, lebo bývali za mostom. Z článku R. Ščepku o tejto mýtnici sa čitateľ dozvie, že fungovala aj za Slovenskej republiky (od r. 1939) v rokoch 2. svetovej vojny. Vtedajší minister Šaňo Mach išiel autom do Trenčína a pred vstupom na most od neho mýtnik žiadal poplatok za prejazd mosta. Argument, že auto je vládne, mýtnik neakceptoval a trval na poplatku. Minister sa čudoval, že niečo také v republike ešte existuje v 20. storočí a mýto dal zrušiť.

Predchodcovia kamiónov

Tovary sa prevážali po vnútorných komunikáciach aj po tranzitných trasách najmä do Poľska, kam sa od nás vyvážalo najviac víno a meď. Od polovice 13. stor. bola doprava napojená na podnikateľskú činnosť mestských kupcov. Pôvodne sa do vozov zapriahali voly, na ťažké tovary dvoj- až štvorzáprah, lebo kone sa využívali v osobnej doprave. Konský povoz si vynútili požiadavky rýchlejšej prepravy tovarov. V diaľkovej i vnútornej preprave kvôli bezpečnosti išli vozy za sebou v karavánach a väčšinou po výšinných hradských cestách. Historik prof. O. R. Halaga v knihe Košice - Balt píše o takejto ceste z doby kráľa Ladislava od Košíc smerom na sever medzi panstvom Sokoľ a Hrabkov. Stredný úsek tejto cesty mal totožnú trasu s cestou, po ktorej chodili z Košíc do Krompách a k Spišskému hradu. Zaujímavé je, že na začiatku 15. stor. považovali túto cestu za veľmi starú. Používanie niektorých ciest v zahraničí kupcami bolo zakázané a naši kupci mali na poľských cestách znížené mýto.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.