O tom, že politická likvidácia Mikuláša Dzurindu o čosi zlepšuje volebné vyhliadky strán, čo majú Fica plný mechúr, však nemôže byť sporu.
Vyhlásenie, že nebude kandidovať, je začiatok konca politika Dzurindu.“
Oznámenie Dzurindu, že v júni nebude nieže lídrom, ale vôbec na listine SDKÚ, patrí k najvýznamnejším udalostiam slovenskej politiky po roku 2006. Predseda SDKÚ je kľúčová figúra „nultých rokov“ na Slovensku a symbol, na ktorom inak pusto-prázdny Smer vybudoval svoju agendu. (Druhý je Mikloš.)
Predstavme si len, do akej miery sa politika po júni 2006 mohla formovať inak, keby Dzurinda urobil to, čo drvivá väčšina demokratických lídrov po volebnej prehre po dvoch premiérskych periódach. Teda zamával adios a odišiel do vysočiznej funkcie niekde v OECD, EBRD, MMF, SB, EK či podobne.
Nie. Dzurinda si neštandardne predĺžil vegetačné obdobie a stal sa tým bremenom vlastnej strany i celej opozície. A to len preto, aby napokon ten, ktorého životnou vášňou je nenávisť k nemu a „pravici“, mu zasadil posledný úder. Potupný a zničujúci zároveň.
Vyhlásenie, že nebude kandidovať, je začiatok rýchleho konca politika Dzurindu. Keby si aj zachoval kreslo predsedu, čo je strednodobo, to jest do horizontu po voľbách, nepravdepodobné, tak líder strany (opozície!) bez parlamentného mandátu je nonsens.
Mikloš, Radičová a spol. môžu vyhlasovať, že má naďalej v SDKÚ dôveru. Hm. Toto je zrejme len prológ, ďalšie otrasy v strane prísť môžu. Tlaková vlna finančného škandálu, aký na Slovensku nemá precedens, nie je zďaleka za kulminačným bodom.
Skutočnosť, že Fico s neobmedzeným prístupom do médií informácie dávkuje a dráhy trestnoprávneho vyšetrovania a volebnej kampane sa majú prelínať štyri mesiace, si bude pýtať v SDKÚ ďalšie obete.
Už najbližší Focus a MVK ukážu, či za účelom obrany elektorátu nebudú nutné razantnejšie opatrenia. Autor môže len zopakovať, že mimoriadny kongres je minimum. Nielen optikou záchrany volebného výsledku (to je sporné), ale základnej dôvery v stranícky systém na Slovensku.
Zdôvodnenie Dzurindu, že krok urobil preto, „aby bola kampaň o programoch, o ľuďoch, o účtoch tejto vlády“, je polopravdivé klišé a do dňa vyfučí popri základnom posolstve, ktorým je nepriame priznanie politickej zodpovednosti na vzniku vražedných podozrení, že SDKÚ sa financovala korupčnými peniazmi.
Autor nikdy nebol fanúšikom dvojnásobného expremiéra, ale takýto hanebný koniec pod čižmou Fica mu naozaj neželal. Keby sa porúčal v lete či jeseni 2006, na epitafe mohol mať vytesané, že bol najlepší premiér v dejinách Slovenska a najsmelší reformátor Európy v svojom čase, ktorý naučil Slovákov, ako chutí úspech, i to, aký je pocit byť hrdý na svoju krajinu.
Takto po ňom zostane v (elektronických) kronikách najmä veta, že pod tlakom korupčných obvinení musel opustiť politiku, pričom budúcnosť ukázala, že tým nezachránil ani seba, ani veľa, keďže jeho kat priviedol krajinu úspešne k bankrotu. (To nie je prognóza, len záverečný akord.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
