Venuje sa východnej filozofii, medituje, otužuje. A po búrlivejšom období, v ktorom nechýbali viaceré ženy, je dnes spokojný po boku svojej súčasnej priateľky Júlie.
Po Let´s dance ste sa rozhodli chodiť na lekcie. Venujete sa tancu ešte?
- Nie. Mám teraz veľmi veľa práce, takže som rád, že mi ostal čas aspoň na to, aby som si šiel trikrát do týždňa zacvičiť. Nič iné však popri pracovných povinnostiach momentálne nestíham. No nesťažujem sa, som rád, keď mám dosť dobrej práce, ktorá ma baví.
Do práce sa ľudia radi hrnú, aj keď sa chcú zahrabať pred problémami, ale predpokladám...
- Aké by som už ja mohol mať problémy? Mám takmer 30-ročnú dcéru, venujem sa už len sebe a svojej priateľke. Nemám prečo ani pred kým utekať.
Takže prežívate jedno z najkrajších životných období?
- Mám veľmi pekné obdobie. Do práce naozaj neutekám. Chodím do nej, pretože ju mám rád – divadlo rovnako ako natáčanie. Samozrejme, je to aj o zárobku a o tom, že človek môže potom peniaze, ktoré si zarobil, minúť na to, čo má rád, na peknú dovolenku...
Šetríte aj na Tibet?
- S Tibetom je to u mňa trošku komplikovanejšie, pretože najlepšie obdobie na výlet do Tibetu je koncom augusta a v septembri. No mne sa vtedy už začína sezóna. Takže by som musel mať šťastie, aby bol v septembri mal taký plán predstavení, ktorý by mi umožňoval vziať si dovolenku. Už sa mi tak podarilo pár výletov – napríklad do Ameriky. A verím, že to vyjde aj s Tibetom, pretože je to moje úprimné prianie zo srdca a myslím si, že všetky úprimné priania sa človeku splnia.
Máte od návštevy Tibetu aj nejaké očakávania?
- To nie. Do kráľovstva Mustang je to päťtýždňová cesta, takže to beriem skôr ako turistický, než duchovný zážitok. Nemyslím si, že keď tam prídem, tak ma hneď osvieti. Na to potrebuje mať človek dlhoročnú prípravu.
Vy ju máte...
- Je pravda, že sa týmto veciam venujem – čítam, rozprávam sa o nich, robím meditačné cvičenia - snažím sa byť sám so sebou, odpojený od tohto sveta, nechať všetko len tak plynúť a na nič nemyslieť. Pretože správna meditácia je, keď na nič nemyslíte.
Na nič nemyslieť je pre súčasníka neraz mimoriadne ťažké.
- Je pravda, že dnešnému človeku rozum stále niekde lieta, vždy rieši nejaké problémy a vie sa len veľmi ťažko odpojiť od bežného bytia. Myslím, že sa to ani veľmi nedá naučiť. K tomu treba dospieť.
Pamätáte si, kedy nastal zlom, v ktorom ste k tomu dospeli vy?
- Nemyslím, že sa dá hovoriť o nejakom zlome. Poznanie u mňa prišlo vekom.
Pred pár rokmi ste povedali, že hľadáte zmysel existencie. Našli ste ho už?
- Myslím, že som dospel k niečomu, čo neohúri originalitou, ale zmyslom je podľa mňa láska.
Koľkokrát v živote ste cítili skutočnú lásku k žene?
- Dvakrát. Miloval som svoju prvú manželku a milujem svoju terajšiu priateľku.
S manželkou ste aj po rozchode ostali dobrými priateľmi. To sa často nestáva...
- Bolo úžasné, že manželka pochopila, že náš vzťah bol vrchovato naplnený, je vyvetraný a netreba za ním plakať, ale vážiť si jeden druhého. Za najstrašnejšie totiž považujem, keď človek žije vo vzťahu, ktorý ho ničí a zotrváva v ňom len preto, že to prikazujú isté pravidlá. Ľudia takto zúfalo žijú štyridsať rokov, navzájom sa týrajú a ničia len preto, že to tak bolo povedané. To je úplná katastrofa, zúfalstvo. Čo už je len na tom správne? Ľudia by mali vo vzťahu ostávať, len kým sa milujú.
Aký vzťah máte dnes s manželkou?
- Vážime si jeden druhého, to, čo sme spolu prežili a čo sme spolu splodili. To nás najviac spája.
Aké ženy máte rád?
- Skôr by som povedal, akých ľudí mám rád. Mám rád ľudí úprimných, priamych, čestných, ktorí vás nepodrazia a dajú vám úprimne najavo svoje city.
Máte ich okolo seba dosť?
- Teraz ich mám naozaj dosť. To človek cíti. Dospejete do štádia, keď začnete cítiť, akí ľudia skutočne sú. Aspoň u mňa to tak je.
Čo vás život naučil?
- Ešte stále sa učím pokore. Chcel by som sa naučiť pokore pred tým všetkým, čo tu je. A čo ma už naučil, je, že byť šťastný a mať radosť zo života, si musí človek zaslúžiť.
Akej svojej vlastnosti z mladosti sa dnes smejete?
- (Smiech) Neviem to pomenovať jedným slovom. Ako sa povie, keď chcete všetko a nemáte nič? Človek si až neskôr uvedomí, že mu všetko preteká pomedzi prsty a že si musí nájsť nejakú hodnotu. Ale to súvisí s vekom. Mladý človek skrátka chce od života úplne všetko.
Kedy sa zmenil váš vzťah k ženám?
- Zmenili ho okolnosti, postupné poznanie a najmä moja posledná priateľka. Nechcem teraz tvrdiť, že všetko je už definitívne, pretože pokiaľ človek žije, všetko sa vyvíja a ešte sa to môže skončiť celkom inak. No tak, ako je to teraz, je to veľmi fajn.
Ste šťastný?
- Áno, teraz som šťastný.
Už tri roky ste pre množstvo slovenských divákov doktor Mažár z Ordinácie v ružovej záhrade. Mysleli ste si pred tými tromi rokmi, že sa to bude robiť tak dlho?
- Nie. Vraveli sme si, že keby sa to robilo dva roky, bolo by to úplne super. Teraz to robíme už tri roky a máme podpísanú zmluvu na ďalší rok. Teším sa z toho, pretože sme sa tam zišli vynikajúca partia. S Tomášom Maštalírom, Marošom Kramárom, Zdenou Studenkovou, Jankom Kronerom sa cítim veľmi dobre.
So Zdenou Studenkovou tvoríte v Ordinácii pár. Ako si rozumiete v súkromí?
- Sme spolužiaci z vysokej školy a odvtedy sa naše cesty nerozišli. Hráme spolu už tridsať rokov a veľmi si rozumieme – máme radi rovnaké divadlo, rovnakú poetiku, sedíme si, čo sa týka humoru i intelektu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
