Verejnosť ho pozná ako talentovaného gitaristu, no málokto tuší, že začal v poslednom období koketovať s výtvarným umením. Pod jeho rukami vznikajú obrázky plné fantázie, ktoré, ako tvrdí, vycházajú priamo z jeho vnútra. Muzikant Attila Tverďák si tvorí pre radosť bez toho, aby očakával nejaký výsledok.

KOŠICE. Keď sa človek, ktorý žije hudbou, odrazu začne zaoberať výtvarným umením, býva to väčšinou náhoda. A inak to nebolo ani v prípade Attilu. Nespavosť ho inšpirovala k tomu vziať do ruky štetec a jeho výtvarná tvorba sa pred troma rokmi rozbehla na plné obrátky.

Má pocit, že štetec ťahá ktosi iný

"Bola to náhoda. Keď maľujem, nemám pocit, že by som to robil ja. Akoby to bol niekto iný. Vtedy zabudnem úplne na všetko a nemám žiadny problém. Ide mi to ľahučko. A keď sa na to na druhý deň pozriem, mám pocit, že štetec ťahal ktosi za mňa," vraví talentovaný Košičan, ktorý v súčasnosti vyučuje hru na gitare na Konzervatóriu na Exnárovej ulici a ZUŠ Bernolákova.

Attila tvrdí, že hudba a výtvarné umenie majú mnoho spoločných čŕt. "Sú si veľmi podobné. Bez umenia by som nevedel žiť. Keď som mal dvanásť rokov, ukázal mi otec (karikaturista Ladislav Tverďák - pozn. red.) dve knižky. Jednu o Leonardovi da Vinci a druhú o Michelangelovi. Pozrel som si ich a povedal - fíha. Odvtedy ma umenie chytilo a nepustilo a začal som aj veľmi veľa čítať."

Zaujíma ho šamanizmus a liečiteľstvo

Inšpirácie k obrazom však nenachádza výlučne len v dejinách umenia. "Neviem prečo, ale vo veľkej miere ma zaujíma šamanizmus a liečiteľstvo. Podľa mňa je naša civilizácia chorá a bolo by potrebné liečiť ju. Čítal som aj knihu Dejiny náboženských predstáv a ideí od Eliadeho a veľa sa nad touto problematikou zamýšľam. Kvôli tomu vlastne maľujem," vysvetľuje gitarista, ktorý si však uvedomuje, že jeho obrazy zrejme nikomu nepomôžu vyliečiť sa. "Mne však určite pomáhajú. Na chvíľku sa prostredníctvom nich dostávam mimo problémov každodennosti."

Maľovanie vníma ako svoju záľubu a vynikajúci relax. Vonkoncom netúži po žiadnej výstave. Kam by chcel dospieť, to nerieši. "Vážne by som sa tým však určite nechcel zaoberať. Skôr ma zaujíma aziatske myslenie, že keď niečo robíš, tak nečakaj a nemysli na výsledok."

Necíti potrebu ukázať obrazy svetu. "To naozaj nie. Som muzikant. Mám pár priateľov výtvarníkov a nehovorím, že sa z mojich obrazov priamo smejú, ale... Som síce veľký exhibicionista, ale nemám v sebe potrebu ukazovať svoje diela. Vlastne ani neviem, čo je to kritika. Ani by ma veľmi nezaujímala. Môže mi to byť jedno."

Chcel v niečom pretromfnúť otca

Attilov otec je známy karikaturista Ladislav Tverďák. V istom zmysle ho preto prirodzene v živote i tvorbe ovplyvnil. "Hovorí mi, ktoré z mojich obrazov sa mu páčia. Umeniu sa v podstate venuje celý život. Keď som vyrastal, ukazoval mi celú výtvarnú scénu a ja som sa upol na hudbu, lebo nie je hmatateľná. Veľa o tom teraz uvažujem. Asi som mu chcel dokázať, že existuje aj niečo nehmatateľné, čo je tiež umením. Je to zrejme klasický syndróm, keď je otec silná osobnosť. Keď človek rastie, chce tiež niečo dosiahnuť a byť v niečom ešte lepší."

Je experimentátor

Z techník mu je najbližší akryl, no koketuje aj s inými. "Myslím, že som experimentátor. Neviem však začleniť, či sú moje diela expresionistické alebo surrealistické... Každý obraz je iný. Neustále sa snažím, aby to malo nápad a nepodobalo sa to na to predošlé. Aby sa to skrátka niekam posúvalo," vraví umelec, ktorý, podobne ako mnohí iní autori, nie je so svojou tvorbou spokojný. "Otec ma však upozorňuje, aby som žiaden obrázok neničil. Veľakrát mu telefonujem, že to zničím a on ma stopne. Vraví, že s odstupom času sa na to budem pozerať inak," objasňuje Attila, ktorému sú z velikánov maliarstva najbližší Egon Schiele, Vincent Van Gogh či Paul Gauguin. Zo súčasných umelcov obdivuje najmä mladé nádejné talenty z radov študentov.

Desí ho vizionárstvo jeho diel

Svoje obrazy považuje za zrkadlo vlastnej duše. "Vždy mám nejaký problém a tvorba mi pomáha riešiť ho. Všimol som si tiež, že sú moje diela akoby vizionárske. Niečo namaľujem a o pár mesiacov sa stane čosi, na čo ma obrázok nepriamo upozorňoval."

Opýtali sme sa teda preto, či túto skutočnosť nevníma ako niečo desivé. "Je to desivé, to áno. Radšej to ani priveľmi neanalyzujem, ale moja intuícia je silná. Umelci sú krehučkí, citliví ľudia. Ťukneš a rozbijú sa. Sú ako snehové vločky... Ja maľujem to, čo cítim a hoci je to desivé, je to aj dar a potvrdenie toho, že existujú i sily mimo nás, ktoré nepoznáme," dodáva muzikant, ktorý sa netají tým, že pri tejto vláde nie je ľahké byť umelcom. Kým sa jeho kolegovia vyberajú pokúšať šťastie vo svete, on v Košiciach ostáva hlavne kvôli šesťročnej dcérke.

Muzikant. Attila Tverďák pôsobí v kapele Žena s blchou.
Foto: Judita Čermáková








Ukážky z výtvarnej tvorby. Autor netúži po výstave.
Foto: Judita Čermáková

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.