li najdrahším mestom v Československu Košice.
Situácia sa nezmenila v Košiciach ani v ďalšom roku (1923). Mesto malo splácať pôžičkuešte z bývalého Rakúska-Uhorska banke v Maďarsku. Bolo chudobné, ale s najvyššími cenami počnúc potravinami a končiac prenájmami, podnájmami a stavebninami
Predražovali všetko
Všetko, čo sa dalo, výrobcovia i obchodníci predražovali alebo falšovali. Veľmi výrazné boli cenové rozdiely jednotlivých tovarov v porovnaní s Bratislavou i Pra– hou, napr. pánske obleky šité na mieru u najdrahších krajčírov tam boli za osemsto korún a v Košiciach za tisíc, pečivo bolo oproti bratislavskému drahšie o polovicu a východoslovenské kačky a husi o dvadsať korún oproti západoslovenským. I napriek tomu, že kilo hovädziny bolo drahšie o štyri koruny, delegácia košických veľkomäsiarov podľa policajného hlásenia z 5. júna 1922 prišla ohlásiť na policajné riaditeľstvo zvýšenie ceny výsekovej hovädziny z 12 na 14 korún za kilo. Ako dôvod uviedli zastavenie dovozu jatočného dobytka z cudziny, jeho nedostatok a vysoké ceny od domácich chovateľov. Polícia zistila, že na košickom dobytčom trhu stálo 1 600 kusov jatočného dobytka na dohodnutý odpredaj. Delegáciu veľkomäsiarov zatkli, v mäsiarstvach urobili policajné razie, ktoré zistili, že všetci predávajú mäso po 14 korún zo solidarity a veľkomäsiarov postavili pred súd
Zaviedli konkurzy
Aby sa nepredražovali potraviny predávané vo veľkom pre rôzne štátne inštitúcie, zaviedli v Košiciach konkurzy. Zúčastňovali sa na nich aj mimokošickí dodávatelia. Boli to väčšinou dodávky pre nemocnice, detský domov, internáty, väznicu. V konkurzoch na potraviny vtedy vyhrávala „Družina gazdov na východnom Slovensku“ sídliaca v Prešove. Bola povestná kvalitnými produktmi a košickí obchodníci od nej kupovali aj pekárske ražné výrobky, pretože košickí pekári ich falšovali prifarbovaním sladom a karamelom (robí sa to, mimochodom, aj dnes).
Príčinu predražovania vysvetľovali vtedy prisťahovaním veľkého počtu štátnych zamestnancov a dôstojníkov do Košíc, ktorí prišli na pomoc východnému Slovensku z Čiech. Prvé, čo sa okamžite zvýšilo, to boli ceny podnájmov a prenájmov, lebo bytová kríza zasiahla celé mesto. Nemala obdobu v Bratislave ani v Prahe či Brne. Nabrala také rozmery, až viedli k nezmyselným podmienkam v bytovom poriadku majiteľov, ktorý musel podnájomník podpísať a ak porušil čo len jediný bod, dostal výpoveď. Napr.jeden dôstojník musel podpísať 18 bodov, medzi ktorými boli aj tieto: “Nájomník má zistiť, či nie sú v byte ploštice a hneď to hlásiťmajiteľke, v peci smie kúriť iba drevom, a to musí byť uložené úhľadne v debničke, vojenský sluha nesmie v byte používať stoličky na sedenie, nesmie nikde fajčiť a použitie toalety je mu prísne zakázané.“
Intervencie v parlamente
Na mestskom i župnom úrade sa množili sťažnosti občanov nielen na predražovanie obchodníkmi, ale aj na vysokú, vládou stanovenú cenu múky, žiadali ochranu nájomníkov, ktorých majitelia bytov zdierali finančne a obmedzovali ich osobnú slobodu, štátni úradníci demonštráciami protestovali proti znižovaniu platov, dôchodcovia a nezamestnaní žiadali zníženie cien základných potravín. Košičania podpisovali petície a žiadali župana Rumana, aby ich doručil na Úrad vlády ČSR. Jeho zástupca Dr. Bulla osobne aj písomne intervenoval vo vláde aj v parlamente, ktorý tieto sťažnosti prerokoval. Navrhol opatrenia, medzi nimi aj na ochranu nájomníkov, ktorú mala v Košiciach zabezpečiť mestská správa v súčinnosti s políciou a Proti– úžerovým úradom, ktorí mali kontrolovať majiteľov bytov a trestne stíhať “sprostredkovateľov“ podnájmov, ktorí pýtali za takúto nelegálnu činnosť nehorázne sumy. Mestský úrad určil cenník podnájmov po dohode s majiteľmi, a tí museli odvádzať dane. Štátnym zamestnancom predĺžil parlament vyplácanie tzv.drahotných príplatkov, ktoré mali byť zrušené.
Zástupca župana preskúmal všetky sťažnosti osobne s občan– s občanmi, ktorí ich podali, požiadal Protiúžerový úrad o denné kontroly na košických trhoviskách, kde predávali priekupníci za prehnané ceny múku a iné potraviny, tiež tabak a mäso bez pečiatky prehliadajúceho lekára. Hneď v prvý deň kontroly výseku na dobytčom trhu štyrom predajcom zhabali 700 kíl neprehliadnutého mäsa pre podozrenie, že je z chorého zvieraťa. Jeden z nich – Albert Szekeres - bol až z Holčíkova v Zemplíne. Riskoval, že mu zhabú 192 kíl hovädziny bez pečiatky, čo sa aj stalo. Mohol mať aj pravdu, keď tvrdil, že lekár mohol prísť na obhliadku až o dva dni pre nával práce.
Najnižší vkladový priemer
Mesto Košice fungovalo v úspo– rnom režime, jeho rozvoj sa však nezastavil. Vypisovalo súbehy na nové stavby, napr. študentského internátu pri Vyššej hospodárskej škole, a to aj s dodávkou železa, zbor uniformovanej Stráže bezpečnosti Košíc potreboval uniformy a nielen tie, ale aj „helmy, signálne píšťaly niklové, gumové obušky, opasné remene, jazdecké sedlá, pokrývky pod sedlá... „Parlament rokoval aj o stave peňažných ústavov a v tejto súvislosti nezamestnaní privítali možnosť získať úver za výhodných podmienok. Štátny štatistický úrad ČSR vydal podrobnú štatistiku o stave účastinných peňažných ústavov na Slovensku a Pod– karpatskej Rusi za rok 1922.Boli tam aj údaje o košických bankách. Na jedného vkladateľa na Slovensku pripadalo priemerne 3 864 Kč na vkladnej knižke, pričom najvyšší vkladový priemer bol v Bratislavskej a tzv. Martinskej župe, najnižší v Košickej. Tým sa zase potvrdil paradox, že Košice boli chudobné mesto, ale najdrahšie. Mesto si muselo vziať novú pôžičku na zaplatenie už spomenutej pôžičky maďarskej banke (na opravu mestských budov) ako následníckej banke bývalého uhorského štátu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
